V roku 1911, keď sa Sninský veľkostatok dostal z rúk dovtedajšej majiteľky Alžbety Benyovskej, ktorá ho vlastnila od roku 1890 do rúk nového majiteľa, Jozefa Degenfelda, bola už dva roky v prevádzke železničná trať Humenné – Stakčín. Vybudovanie tohto železničného úseku, ktoré bolo od roku 1908 podporované vydaním podielových listov, ktoré ponúkli možnosť priameho financovania jeho výstavby, prinieslo tomuto chudobnému kraju na periférii Zemplínskej župy určitú možnosť napredovania. Prítomnosť železnice dokázal využiť Jozef Degenfeld, ktorý vo Vihorlatských lesoch nechal postaviť úzkokoľajovú železnicu nazývanú Sninská úzkokoľajová lesná dráha. Tá podstatným spôsobom zjednodušila dopravu vyťaženého dreva do priestorov píly, odkiaľ bolo narezané drevo dopravované do západnejších častí monarchie. Železnica prechádzajúca Sninou bola týmto spôsobom naplno využívaná. Okrem dreva, či kamennej sutiny sa nákladnými vlakmi začali prepravovať taktiež poštové zásielky. V tej dobe sa uvažovalo o rozšírení železničnej trate zo Stakčína smerom na východ, do susednej Užskej župy. Prebehli dokonca i prvé terénne úpravy a veľké plány týkajúce sa expanzie miestnej železnice zmaril príchod prvej svetovej vojny. Dnes si len veľmi ťažko dokážeme predstaviť, pre koľkých mladých mužov cestujúcich so zbraňou v ruke na Karpatské bojiská bola cesta vlakom z Humenného do Stakčína tou poslednou.
Po zániku Rakúsko-Uhorskej monarchie a vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky vystriedala prevažnú časť maďarskej inteligencie v Snine a priľahlých obciach inteligencia česká. V tejto súvislosti prišla do Sniny aj rodina Františka Pokorného, ktorý tu v medzivojnovom období pôsobil ako prednosta železničnej stanice. Po vyhlásení autonómie Slovenska, ktoré predchádzalo vzniku Slovenského štátu a vypuknutiu druhej svetovej vojny, musela rodina Františka Pokorného opustiť slovenské územie. Napriek tomu je dnes možné Františka Pokorného považovať za prvého známeho prednostu železničnej stanice v Snine.
Železnica už v čase prvej svetovej vojny patrila medzi strategické vojnové ciele. Ale nielen vojna predstavovala pre miestny úsek železnice ohrozenie. Je známe, že prúd rozvodnenej, v tom čase ešte neregulovanej Pčolinky, dokázal v roku 1928 strhnúť železničný most. Vzhľadom k stavu ciest a množstva áut sninského okresu v období medzi dvoma svetovými vojnami, predstavovala železnica pohodlný spôsob cestovania, ktorý aktívne využívali chudobnejší i majetnejší obyvatelia nášho mestečka.
V čase druhej svetovej vojny bola miestna železnica využívaná vo zvýšenej miere k prevozu vojakov a vojenskej techniky. V tom čase „poslúžila“ i pri deportáciách židovského obyvateľstva na jeho poslednej ceste vlakom končiacej vo vyhladzovacích táboroch predstavujúcich smrť a utrpenie. Keby táto naša železnica mala schopnosť pamätať si a rozprávať, aké zaujímavé informácie by nám dnes prezradila? Určite by sme v zákutiach jej pamäte dokázali objaviť mnoho negatívnych momentov, no je možné predpokladať, že predsa len dobré veci by boli nad tými zlými v istej prevahe. Železničná trať bola poškodená aj po druhej svetovej vojne. Jej opravy a najmä odmínovanie si vyžiadali nejeden ľudský život. Prvý povojnový vlak však do Sniny priniesol vietor zmien. Vojnou spôsobené škody bolo potrebné napraviť, miestnou železnicou sa preto v povojnovom období prepravovali najmä rôzne stavebné materiály, potrebné na dobudovanie infraštruktúry a zničených častí mesta. V čase budovateľských päťdesiatych rokov sa v Snine začalo s výstavbou priemyselného závodu Vihorlat. Neustále rozširovanie podniku si vynútilo čiastočný posun železničnej trate a dobudovanie súčasnej Hlavnej železničnej stanice v jeho bezprostrednej blízkosti.
Svoju podobu a osadenstvo v priebehu desaťročí zmenila i železničná stanica v Stakčíne. Malá nenápadná budova z čias Rakúsko-Uhorska bola rozšírená a z času na čas, vzhľadom k politickej situácii, i patrične prikrášlená.
O novodobej histórii železničného úseku medzi Humenným a Sninou by bolo možné napísať skutočne veľa. Veď len o nedávnom podujatí spred desiatich rokov uskutočnenom v rámci osláv 100. výročia spustenia prevádzky na železničnom úseku Humenné – Stakčín, kedy koľajnicami miestnej železnice prechádzal historický parný rušeň a na hlavných staniciach v každej obci na trati boli umiestnené žulové pamätné tabule ako pripomienka tejto významnej udalosti, dnes môžeme rozprávať ako o časti histórie.
Dňa 30. novembra 2019 si pripomíname už 110. výročie spustenia prevádzky na trati miestnej železnice a tak sa aj my pripájame ku gratulantom a našej jubilantke prajeme pevné zdravie a ešte veľa rokov spokojného života.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan