Dňa 10. septembra 2017 sa v obci Osadné uskutočnilo podujatie s názvom Medzi troma hranicami. V rámci seminára, ktorý tvoril záverečnú časť akcie zazneli tri prednášky týkajúce sa regionálnej histórie. Dve z nich sme Vám už v predchádzajúcich týždňoch priniesli, tu je tretia – posledná. Prajeme príjemné čítanie…
Obec Osadné patrí medzi prvé rusínske obce, ktoré sa na začiatku 20. storočia vo vtedajšom Československu vracali späť do lona pravoslávnej cirkvi po niekoľko storočnej násilnej únii s Rímom. Vo februári tohto roku si pripomenula už 91 rokov od nového začiatku písania tunajšej pravoslávnej matriky.
Na ozrejmenie si najprv povedzme niekoľko historických medzníkov obce Osadné. Podľa legendy siahajú počiatky Osadného až do roku 1212, kedy tu údajne zbojník Telepa založil osadu. V Urbári humenského panstva z roku 1612 je prvý písomný doklad o tunajšom pravoslávnom duchovnom – baťkovi, čo svedčí o hlbokých pravoslávnych koreňoch tunajších obyvateľov. Vďaka mape z roku 1774 poznáme presnú lokalizáciu tzv. Starých Telepoviec (Telepovce bol názov Osadného do roku 1948), ktoré v 18. storočí takmer úplne vyhoreli. Na mape je zakreslený i kríž, ktorý bezpochyby dedinčania postavili na mieste zhoreného pravoslávneho chrámu. Nový drevený chrám bol postavený v roku 1726 na západnom brehu rieky Udavy a dodnes je vďaka ústnemu podaniu známe, kde to presne bolo. Aj keď bola Užhorodská únia niekoľkými duchovnými podpísaná v roku 1646, Osadňania do nej ešte nepatrili. Dôvodom je zrejme to, že vlastníkom obce bol rod Szirmayovcov, ktorí boli protestanti, a tak nenútili svojich poddaných do únie s Rímom. Situácia sa zmenila, keď tu začali vládnuť Drughetovci a nemilosrdne nútili všetkých duchovných do únie. Preto ju pravoslávny duchovný Simeon Rusčanský podpísal až v roku 1726 v Humennom. Jeho veriaci o tom síce možno ani nevedeli, ale nový chrám posvätil už uniatský (gréckokatolícky) biskup Blažovský. Terajší gréckokatolícky chrám zasvätený archanjelovi Michalovi (rovnako ako predošlý) bol postavený na novom mieste (východnom brehu Udavy) v roku 1782 a pri ňom o dva roky neskôr vyrástla i nová farská budova.
Po prvej svetovej vojne na východnom Slovensku zosilnelo hnutie pre návrat do Pravoslávia. Tieto myšlienky prijímali aj obyvatelia Osadného. Naši predkovia totiž kvôli veľkej biede chodili pracovať do Spojených štátov amerických, kde sa dozvedali, že vlastne nie sú pravoslávni, ale gréckokatolíci, teda v únii s Rímom. Po príchode domov teda prijímali Pravoslávie. Konkrétna pohnútka Osadňanov prejsť oficiálne do pravoslávnej cirkvi vznikla, keď miestny gréckokatolícky duchovný Alexej Marťak od nich vyžadoval veľmi vysoké poplatky. Stal sa tu dokonca prípad, že jednej chudobnej žene zobral za pohreb jej manžela poslednú jalovicu, lebo nemala čím zaplatiť. Ľudia sa preto za ním vybrali do Hostovíc, aby ho prosili o zľutovanie. Ten im však povedal, že on je tiež chudobný a ak sa im nepáči, nech si privedú z Mukačeva pravoslávneho duchovného, ktorý im bude slúžiť zadarmo. Jeho výsmech zobrali Osadňania vážne, a tak koncom roka 1925 prichádza do Osadného po dlhom čase prvý pravoslávny duchovný Alexander Cuglevič, ktorý predtým slúžil v Uličskom Krivom.
Celá dedina vtedy prijala Pravoslávie a bohoslužby sa vykonávali v miestnom chráme. Ale gréckokatolícke biskupstvo sa Osadného nechcelo vzdať, a preto tu poslalo svojho najlepšieho kňaza Andrija Jasenčáka. Ani to však nepomohlo, preto sa tu vraj biskup Gojdič vybral osobne. Pred dedinou sa stretol s kantorom a organizátorom Pravoslávia Štefanom Sičom a prisľúbil pôdu každému, kto sa vráti späť k únii. Nakoniec tak urobilo 14 rodín, ktoré donútili vrátiť chrám do užívania vlastníkovi podľa pozemkovej knihy, teda gréckokatolíckej cirkvi. Pravoslávni najprv slúžili bohoslužby pred chrámom pri kríži, potom v miestnej škole a nakoniec v súkromnom dome. Podľa sčítania ľudu v roku 1930 v Osadnom zo 615 obyvateľov sa 463 prihlásilo k pravoslávnemu vierovyznaniu, 92 ku gréckokatolíckemu, 48 k rímskokatolíckemu (zväčša prisťahovalci, ktorí pracovali na píle), 4 k židovskému a 8 neuviedlo svoje vierovyznanie. Osadné vtedy bolo druhou najväčšou pravoslávnou náboženskou obcou v okrese Snina.
Prot. ThDr. Peter Soroka, PhD. počas prednášky.
Tunajšia matrika je skutočná historická pamiatka, lebo v nej nie sú zapísané len krsty, sobáše a pohreby, ale na začiatku obsahuje súpis všetkých obyvateľov obce. Každé číslo domu má samostatnú stranu a ako prvé je vždy vedené meno a priezvisko gazdu rodiny. Členovia sú pod ním zapísaní taktiež menovite a nie je vynechaný ani rodinný vzťah ku gazdovi (žena, syn, dcéra, zať a podobne). V ďalšom stĺpci je uvedený aj vek všetkých obyvateľov s podpisom dospelých osôb. Týmto systémom je v matrike zapísaných 81 rodín. Tento súpis slúžil ako dôkaz prijatia pravoslávnej viery, respektíve ako petícia za návrat do Pravoslávia. Prešla vtedy skutočne celá dedina s výnimkou lesného správcu Karla Zvonareka s manželkou Annou Strkalovou (číslo domu 2), pri ktorom je poznámka: „vstúpil do Pravoslávia 14. IX. 1926,“ teda o niekoľko mesiacov neskôr ako ostatní. Pod slovom „vstúpil“ je však aj poznámka: „vystúpil.“ Pri každej zo spomínaných 14 rodín, ktoré sa Pravoslávia vzdali, je v hornej časti strany poznámka v azbuke „въ Унию – v Uniju.“ Aj táto skutočnosť je tu zaznamenaná. Inak celý zoznam obyvateľov je písaný latinkou po slovensky. V roku 1935 bola postupne prvá kniha matriky (rozmery 25 x 20 cm) zapísaná a začali sa používať súčasné dve veľké knihy formátu A3. Od augusta 1930 tu prišiel slúžiť otec Konštantín Machlajčik, ktorý sa postaral o ďalšiu zaujímavosť matriky a síce, že v rokoch 1935, 1937, 1938 a 1942 pokrstil dokopy 60 Židov, čím im chcel zachrániť život. Nie je isté, či boli všetci títo ľudia skutočne pokrstení alebo im otec Konštantín iba oficiálne vydal krstné listy, pretože v matrike väčšina nemá svoje poradové číslo, ale sú zapísaní viacerí pod jedným číslom. V roku 1935 je pod číslom 183 zapísaných 12 dospelých ľudí. V roku 1937 a 1938 je pod číslom 216 zapísaných 18 dospelých ľudí. V roku 1942 už nie je použité jedno poradové číslo pre všetkých dospelých Židov, ale každý je zapísaný osobitne s tým, že ako dátum krstu sa niekedy uvádza rok 1938. Takto je tu zapísaných 30 ľudí. Ide o všetky vekové kategórie, najstarší sa narodil v roku 1875, ale sú tu aj ani nie ročné deti. Pri každom pokrstenom Židovi je poznámka, kedy sa začalo s náukou pred krstom, napríklad: „Периодъ ограчения начатъ в 1937 г. – Period ohlašenija načat v 1937.“
Očití svedkovia si dodnes pamätajú, ako sa otec Konštantín v oltárnej časti chrámu tešil, keď títo Židia vstupovali do chrámu, žehnali sa a bozkávali sväté ikony. Rovnako sme sa dopočuli, že jeden človek z Osadného dokonca pravidelne v nedeľu chodil do chrámu, ale nakoniec ho aj tak zobrali do koncentračného tábora. To zase dokazuje, že ich krst možno nebol iba formálny. Zaujímavé je, že v prvej knihe matriky je evidentne badateľné, že boli do roku 1935 vložené nové strany. Polovica knihy bola totiž používaná na zapisovanie krstených a druhá polovica pre sobášených. V novembri sa matrika pokrstených zapísala a pokračovalo sa v novej knihe formátu A5. Posledné dieťa bolo v starej knihe zapísané pod číslo 183 dňa 16.11.1935 a prvé dieťa v novej knihe pod číslom 184 dňa 18.11.1935. Ak chcel otec Konštantín Židom pomôcť a dať im potvrdenie o pokrstení a zápise v matrike, musel ich zaevidovať pod číslom 183 cez lomku práve 17.11.1935, čo aj urobil. Uprostred knihy je badateľné, že tam bol doplnený a prilepený jeden dvojhárok a tiež je použitý iný odtieň atramentu, pokiaľ na konci starej a na začiatku novej knihy je atrament rovnaký. Zrejme tak bolo urobené v neskorších rokoch, kedy Židia potrebovali potvrdenie o pokrstení staršieho dátumu. Pokrstení neboli z okolitých dedín, ale za otcom Machlajčikom prichádzali z Humenného, Michaloviec, Veľkých Kapušian, Sečoviec, či Košíc. Katolícki a protestantskí kňazi im v mieste ich trvalého bydliska krstné listy vydávať nechceli, lebo sa prirodzene báli. Niektorí pravoslávni duchovní na dedinách takéto riziko kvôli záchrane života svojich židovských spoluobčanov podstupovali. Bohatí Židia sa im pochopiteľne odvďačili zlatom, no tento čin pravoslávnych duchovných sa aj tak môže chápať ako záchrana blížneho, keďže aj im za to taktiež hrozila smrť. Ako povolanie pokrstených bolo pri mužoch zväčša poznamenané „torhovec – obchodník“ alebo „vrač – lekár“ a pri ženách „domáca“. Ich mená boli zapisované latinkou na rozdiel od Telepovčanov, ktorí boli zapísaní azbukou. Pri niektorých židovských menách ako Albert, Izák, Adolf, Regina, Jolana, Leopold, Móric či Eugen sú azbukou dopísané aj ich nové krstné mená ako Andrej, Vasilij, Vasilisa, Mária, Štefan a podobne. Občas sa dajú prečítať aj priezviská ako napríklad: Jakubovič, Kein, Englender, Gelb, Keseler a podobne. Pri dnešnom listovaní touto matrikou sa naskytá otázka, ako títo ľudia dopadli? Či sa naozaj zachránili pred koncentračnými tábormi? Žijú ešte nejakí ich potomkovia? Za každým menom sa skrýva životný príbeh a bolo by zaujímavé sa o ňom dozvedieť.
Tento ľudomilný čin si v každom prípade vyžadoval obrovskú lásku k blížnym, lebo keby sa o tom dozvedeli vtedajšie úrady, mohol otec Konštantín skončiť v koncentračnom tábore. K tomuto skutku ho zrejme inšpiroval príklad z neďalekej dedinky Svetlice, kde takýto bohumilý čin konal aj tamojší duchovný Vasilij Ptaščuk a pokrstil tam vyše 600 Židov. Na počesť otca Vasilija Ptaščuka bola v roku 1994 na chráme umiestnená tabuľa od Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v SR s poďakovaním za jeho ľudskosť. V tej súvislosti bol v roku 1996 celý tento chrám zrekonštruovaný s finančnou podporou predsedu vlády SR Vladimíra Mečiara, čo dokumentuje ďalšia tabuľa na tomto chráme. Aj keď otcovi Konštantínovi zatiaľ nikto za záchranu ľudských životov nepoďakoval, u Boha je tento jeho skutok zapísaný zlatými písmenami.
Autor článku: prot. ThDr. Peter Soroka, PhD.
Autor foto: Róbert Jakubec