Pokračovanie z minulého týždňa…
Turista, ktorý navštívi Poloniny a prečíta si informácie o Michalovi Pustajovi, nebude mať prakticky žiadnu šancu zoznámiť sa s rozprávkami jedného z najväčších rusínskych rozprávačov. Je čas to zmeniť! V tejto časti článku by som rada predstavila niekoľko jeho rozprávok.
Do dnešných čias sa zachovali len tie, ktoré napísal Volodymyr Hnatjuk. Bolo ich však oveľa viac, pretože rozprávkar zo Zboja rozprával rozprávky takmer celý život (keď sa zoznámil s Hnatjukom, mal 39 rokov, žil ešte 48 rokov!). Potvrdzuje to Mikuláš Sičák, ktorý vo svojich spomienkach o Michalovi Pustajovi napísal: „Do Zboja často prichodilo panstvo na poľovačku. (…) Keď sa u grófa poschodilo panstvo, pozvali tam aj Pustaja. On tam chodil cez deň robiť, a večer rozprávať príbehy. A takto on týchto pánov zabával svojimi rozprávkami. Mali ho radi prostí ľudia a panstvo.“ Pani Mária Čopáková, s ktorou som rozprávala pred dvoma rokmi, si tiež spomenula, že Michal Pustaj veľa rozprával: „Rád sedával s ľuďmi na lavičke a rozprával sa. Hovoril veľmi pekne. Nie ako ostatní chlapi.“ Ostáva len ľutovať, že tieto príbehy nikto nenapísal.
Nižšie uvádzam niekoľko Pustajových rozprávok, ktoré vo svojom Súpise slovenských rozprávok odpublikoval Jiří Polívka a jeden príbeh Michala Pustaja o jeho živote (v mojom preklade), ktorý sa objavil v Etnografickom zborníku z roku 1897. Pripomeniem, že Jiří Polívka neuvádzal celé texty rozprávok, iba ich súhrny.
Janko čarodejník
(Súpis slovenských rozprávok. Zväzok IV.)
Paholok, chlapec vychovaný gazdom, bol jeho dcérou odmietnutý a krátko pred jej svadbou odišiel ďaleko preč pre drevo. V hore rúbal buk, ale z toho sa ozval hlas, že mu bude na pomoci, ak ho neporúbe. Vrátil sa teda domov s prázdnym vozom a bol pozvaný na svadobnú hostinu. Keď paholok zo svojho úkrytu videl mladých spolu, povedal: „Nech tak bude, aby ste vždy spolu ležali, bez môjho rozkazu nevstali.“ Keď ráno nevstávali, prišiel pre nich otec, ťahal ich zlostne z postele a stiahol ich obidvoch v jednej kope. Poslali pre popa. Keď pop otvoril evanjelium a začal ich odklínať, povedal paholok, aby evanjelium držal dotiaľ, dokiaľ mu nepovie, aby odtiaľ odišiel. Prišiel ďák so žaltárom, a stalo sa mu to isté. Poslali pre babu bylinkárku. Ako prišla dymiť korením, riekol paholok, aby tam stála tak dlho, kým jej nepovie, aby odišla. Poslali napokon paholka pre vychytenú babu zo siedmej dediny. Ako prišiel paholok s babou k jednej hlbokej vode, zdvihla žena svoje šaty, že jej bolo všetko vidieť; paholok povedal, aby šaty nemohla spustiť. Ako tak prišli, dali sa ľudia do smiechu. Baba si spomenula, že tam s ňou nikto nebol okrem paholka, že on jej to učinil, a sľúbila mu kravu, ak môže spustiť šaty. Keď si prišiel pre kravu, baba odviazala kravu, jej syn chytil kravu za chvost a nepustil ju; ale nemohol sa spustiť toho zhonu, a tak paholka doháňali, aby si len kravu vzal. Keď to pop poznal, sľúbil mu sto zlatých odmeny, ak bude môcť odísť, a ďák päťdesiat zlatých, baba dedinská dvadsať rífov plátna a gazda voly a pole, ženíchov otec voly a kravu, a potom povedal paholok: „Vstaňte!“ Ženích sa vzchopil a dal sa na útek a azda i dodnes uteká.
O Nemtudovi
(Súpis slovenských rozprávok. Zväzok II.)
Chudobný išiel si hľadať službu a našiel ju u čerta, a to ako kočiš pri jeho dvoch koňoch. Vyžiadal si za odmenu vrece strieborných peňazí. Diablov dom bol kresťanskými hlavami pokrytý, len jedna chýbala. Ak urobí chybu, jeho hlava sa tam dostane. Vyslúžil rok a čert odniesol peniaze jeho otcovi. I zjednal ho na druhý rok. Ukázal mu na dvore tri studne. V jednej voda zlatá, v druhej strieborná a v tretej spravodlivá. Kočiš chcel poznať, či pán povedal pravdu, dotkol sa prstom striebornej vody a jeho prst bol strieborný. Pána nebolo doma, a tak odťal si ten prst, ináč by mu ten čert odťal hlavu. Pribehol do stajne, nebola dobre vystlaná; bežal v strachu, aby priniesol vody. Načrel zlatej vody, vylial ju na koňa a kôň stal sa zlatým.
Kôň vedel veštiť, i vraví mu: „Teraz nás oboch polej zlatom, lebo ak nás pán tu chytí, rozseká nás všetkých na kusy, ako teba, tak i nás. Namoč do zlatej studne všetky naše uzdy, vezmi z klinca šabľu a utekajme, aby nás do svitu pán doma nenašiel.“ Utekali ďaleko. Čert prišiel domov a rozhneval sa. Kone bolo treba pásť, a kôň-veštec riekol kočišovi, aby vzal česadlo, hodil ho sebe nad hlavu, nech padne za nich. Vyrastie kamenná a hlohová hora, aby ich čert nedohonil. Čert sa vrátil do jedného mesta a kupoval dvanásť centov železa na sekeru a potom bežal rozhádzať ten vrch. Rozhádzal kamenie, vyrúbal hloh a urobil si cestu. Počuli to kone a dali sa na útek. Čert sa zmenil na červený oblak a bežal za nimi. Keď ich už doháňal, kázal veštec-kôň kočišovi, aby spod seba vytiahol pokrývku a hodil ju za seba rieknuc, aby sa z nej urobilo more a to aby metalo veľké vlny a čerta chytilo.
Keď kone poznali, že čert je už v mori, riekli kočišovi, že sa teraz na tej lúke budú pásť. Kočišovi prikázali, aby išiel do mesta a vstúpil do služieb cárových, aby si kúpil taký vrchný odev, aby nebolo vidieť ani hlavy, ani nôh, veľké topánky a hlbokú čiapku. Tú aby pod bradou zapäl, aby nikto na ňom nevidel zlata. Koňom odňal zlaté uzdy a skryl ich do dutej vŕby pri cárskej záhrade. Našiel si službu v cárskej maštali. Urobil sa nemým a vyslovoval jediné slovo: „nemtudom“. Záhradník zavolal si Nemtuda do svojich služieb, že je šťastný a že jeho kvety tiež opeknejú. Prišiel ta pred Veľkou nocou. Každý chválil, aké tam boli pekné kvety.
Na samý sviatok Veľkej noci odišli všetci do kostola, nikto neostal doma, len princezná, ktorá bola chorá. Nemtudom nevedel, že je niekto doma, išiel k vŕbe, vyňal zlaté uzdy, hneď tu boli kone. Zhodil čiapku, obuv i oblek a ostal sám zlatý na zlatých koňoch, a kone skákali po záhrade, že sa za nimi kúrilo. Videla to princezná z najvyššieho poschodia. Keď sa vracali z kostola, sňal Nemtudom koňom uzdy, uložil do vŕby, vzal odev, topánky a založil si čiapku a bol takým žobrákom, ako prv.
V ten čas hlásili sa ženísi. Prvý priniesol jablko strieborné, cár vyňal zo skrinky taktiež strieborné jablko a dal ho svojej princeznej, aby si mladí vymenili jablká. V ten čas ležal Nemtudom v záhrade blízko zámku, a princezná jemu hodila to jablko. Nemtudom ho chytil a ukryl do svojich šiat. Cár rozhneval sa na princeznú, že mu urobila takú hanbu: nemého žobráka chce, a nie princa. Prišiel druhý ženích, priniesol zlaté jablko. Cár vyňal zlaté jablko zo svojej skrine, dal ho princeznej a tá ho zasa hodila Nemtudovi. To isté sa stalo, keď prišiel tretí ženích s diamantovým jablkom. Cár poslal pre kňaza, aby oddal princeznú za žobráka, a vykázal ich bývať tam, kde žili cárske husi.
Tí traja cárovia vypovedali mu potom vojnu. Cár poslal proti nim tri pluky, a ako sa vojna začala na tri strany, hneď boli zničené. Ešte dva razy vyslal po troch plukoch. Po tretí raz vybral sa s nimi Nemtudom na špatnom koňovi, s nepotrebnou šabľou. Ako prišiel za mesto, odťal koňovi hlavu, hodil ho do priekopy a naň šabľu. Išiel do záhrady, vyňal z vŕby zlaté uzdy a čertovu šabľu. Zlaté kone prileteli, zhodil šaty a vysadol na koňa. Kôň-veštec mu povedal, že je v tej zemi na jednej rovine jabloň, na nej jablko a v tom diabolské vojsko. Ako udrie šabľou do jablka, vypadne vojsko; vojsko sa na rozkaz hrdinov rozletelo, a zlatý princ dozeral nad ním. Cár išiel za vojskom a poklonil sa princovi. Ten mal poranený prst, málo zakrvavený, a tesť vyňal šatôčku, roztrhol na dvoje i zavinul mu ruku a veľmi mu ďakoval. Doma vystrojil cár bohatú hostinu, povolal mnoho hostí a pozval i svojho zaťa. Prišiel zaťa volať najhorší z piatich panských sluhov. Pozrel oblokom, videl oficiera v krásnych šatách, zlaté telo, na ňom zlaté remence, na stene zlaté konské remene. Sviečky horeli v komnate, mladá kráľovná sedela na posteli: od remeňov a od jej muža bola žiara po izbe. Hrdina odpovedal sluhovi: „Náš otec, najjasnejší cár, nie je toho hoden.“ Cár neveril slovám sluhu, poslal ta druhého sluhu. Ani tomu neveril, poslal tretieho. Hrdina mu odpovedal: „Keď príde otec a matka a budú ma volať, potom prídem. Prídu za mnou s kočom, so štyrmi koňmi, a ich štyri kone nestoja toľko, čo moje dva.“ Vybrali sa teda k nemu otec a matka, cár poznal, že práve také remene boli na koňoch toho, ktorý mu pomáhal vojnu viesť. Potom išli princezná s víťazom radi na hostinu, a cár poznal, že jeho zať bol na vojne.
Kristus dohadzovač
(Súpis slovenských rozprávok. Zväzok II.)
Na konci jedného mesta žil jediný Rusín, menom Peter, so svojou matkou. Prišli k nemu na noc Ježiš so svätým Petrom a pýtali sa ho, prečo sa nežení. Odpovedal im, že mu nikto nedá svojej dcéry, keď je taký chudobný, a potom ani jedna je nie jeho viery. Ježiš sa ho potom opýtal, či vie čítať. Keď prisvedčil, dal mu Ježiš svoju knižku na ten jeden večer a riekol mu, aby išiel k studni, kam stále chodí pre vodu, modliť sa. Keď sa Peter modlil, vyšli k nemu tri dievčatá a pýtali sa ho, čo by chcel. Peter volal ich do svojej chaty pred Ježiša, a ten im povedal, že chce toho mladíka oženiť, a tretiu sestru vydal za neho.
Po odchode Ježišovom rozšírila sa po meste zvesť, že sa Peter oženil, a povesť o kráse mladej ženy doniesla sa až ku kráľovi. „I zobral sa cár Petrovu ženu pozerať“ a chcel, aby Peter s ním ženu vymenil. Keď Peter sa zdráhal, kráľ chcel silou-mocou zmocniť sa jeho ženy. Nakladal preto Petrovi nadľudské práce: 1. „jeden vrch s lesom“ cez noc porúbať, nasadiť vínnej révy a ráno priniesť víno; 2. vystaviť dom krajší nad kráľovský, od neho až pred kráľovskú chodbu strieborný most, vysadiť po meste a popri striebornom moste stromy so strieborným lístím, a aby tam spievali strieborní vtáci. Všetko urobil Boh; ako práce boli vykonané, podrobnejšie sa nerozpráva.
Kráľ poslal sluhu po moste, ale sotva došiel do polovičky mosta, skamenel. Taktiež druhý sluha, až tretí sa dostal k Petrovi, lebo nešiel po moste, ale bokom. U Petra napil sa vody a kráľovi povedal, že nikdy takého jedla nejedol, ani takého vína nepil. Tu sa vybral sám kráľ a všetci sudcovia. Nemohol kráľ vziať Petrovi jeho ženy, ale ešte sa nevzdal, uložil mu ešte jednu preťažkú prácu: mal z hliny urobiť kravu, aby dala mlieka. Modlili sa k Bohu obidvaja, a Boh im radil, aby kráľovi povedali, nech tú kravu urobia tí, čo fajky robia. A tak zhotovili hrnčiari na rozkaz kráľovský kravu s veľkými rohy a s vemenom. Na druhé ráno prišiel Boh ku kráľovi na raňajky a riekol mu: „Vezmeš od Petra ženu, ale ak tá krava, ktorú dnes hrnčiari urobili, nedá mlieka, nesmieš brať vydatú ženu!“ Išli kravu dojiť, ale mlieka nenadojili a vemeno polámali. Keď potom Boh Petrovu ženu zavolal, aby tú kravu podojila, dýchol a oživil kravu, a žena nadojila mlieka. Boh prvý sa napil, lebo mlieko bolo jeho. Kráľ nesmel si vziať Petrovu ženu.
Ako išli krajníci mlátiť
(Súpis slovenských rozprávok. Zväzok V.)
Išli traja chlapi z „krajne“ v noci do maďarského kraja mlátiť. Viezol sa tadiaľ pán a mal na voze pušku, hodinky a dlhý nôž. Zaspal, puška spadla na zem, a potom na inom mieste spadli hodinky so zlatou retiazkou, ktorá v noci svietila, a dlhý nôž. Prišli na to miesto oní traja chlapi, našli pušku, ale nevedeli, čo je to. Mysleli, že je to fujara, zdvihli ju zo zeme, puška mala dve hlavne, jeden vopchal si ich do úst, aby pískal, a druhý prstami preberal, lebo to nebola taká krátka píšťala, akú berú za ovcami. Jeden sa dotkol kohútika, puška bola nabitá a zastrelila toho pískajúceho. Ostatní dvaja išli ďalej. Nechali píšťalu, že je to čertova píšťala. Našli hodinky; mysleli, že je to čertova chyžka, a čert v nej šepce. Jeden udrel po hodinkách, aby čerta v nich zabil, vedľa bol dlhý nôž, udrel po noži, nôž skočil druhému do hlavy. Pán sa prebudil, vrátil sa s kočišom hľadať stratené veci, a našiel živého vedľa mŕtveho. Pán sa od živého dozvedel, čo sa stalo, zviazal ho a odviezol do väzenia. A tak sa ani jeden nevrátil od mlátenia.
Michal Pustaj o sebe
(Etnografický zborník, 1897)
Mal som trinásť rokov, pásol som valalský statok, bol som pastierom. Slúžil som u jedného a druhého gazdu. U toho mi bolo najlepšie slúžiť. Raz, keď som slúžil u toho prvého gazdu, zavolali ma paholci na tancovačku. Bol som prisťahovalec, oni všetci tunajší. Bol som veľmi rád, že ma zavolali. Kúpil som im pálenku, dievčatám dva litre vína – aby ma medzi seba prijali. Málo som s nimi tancoval! Za moje peniaze, za moje víno a pálenku ma skoro zabili! Keď ma dvaja chytili, ja som bol tretí, padol som a oni spolu na mňa! Chceli ma zabiť! Chválabohu sa zotmilo, lebo bol večer. Ich tam už bolo asi sedem. A tak ja som sa postupne dostal vonku a utiekol. A oni namiesto mňa druhého skoro zabili.
Koniec.
Autorka článku: Beata Okulińska