Retrospektíva

Dňa 29. augusta si každoročne pripomíname výročie vypuknutia Slovenského národného povstania. Centrom tohto augustového povstania bola Banská Bystrica. Napriek tomu, že neprebiehalo na území okresu Snina, malo dosah na formovanie partizánskych oddielov pôsobiacich v našom regióne.

Slovenské národné povstanie bolo ozbrojené povstanie slovenského domáceho odboja počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie vojnovej Slovenskej republiky. Začalo sa dňa 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili a v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Partizáni pokračovali v bojoch proti nacistom až do oslobodenia krajiny sovietskymi, rumunskými a československými vojskami na jar 1945.

Počas druhej svetovej vojny zahynulo nespočetné množstvo osôb. Zo zoznamov padlých poznáme ich mená, ale iba veľmi málo vieme o ich živote, prípadne o ich hrdinskej smrti. O osude jedného takého človeka sa dozvedáme z rozprávania pani Márie Kirňákovej, rodenej Bérešovej (1932-2020).

Július Béreš bol bratom mojej mamy. Bol jedným z desiatich detí. Narodil sa 1. septembra 1918 v Snine. Pre nedostatok pracovných príležitostí bol nútený opustiť rodné mesto. Pracoval vo Svite ako strojný zámočník. V období Slovenského národného povstania sa so svojimi rovesníkmi dobrovoľne prihlásil do Podtatranskej družiny, v ktorej ich vyzbrojili a vystrojili. Skupina pôsobila pod vedením Jozefa Predinského v okolí Važca. Július Bereš pomáhal obyvateľom Važca pri úteku do hôr pred nemeckými vojskami, ktoré prichádzali od Štrby. So svojimi spolubojovníkmi sa dostal do obkľúčenia a vtedy – 4. septembra 1944 bol ťažko ranený a zraneniu podľahol.

Koncom roku 1948 dostala osobné pozvanie do Prahy moja babička. Na ministerstve národnej obrany osobne prevzala z rúk armádneho generála Ludvíka Svobodu vyznamenanie za padlého syna.

Mária Kirňáková

V máji 1959 bol v denníku Smena uverejnený článok s názvom Ó Važec, ktorého autorom bol Ján Dindoš – važecký kronikár pracujúci v Liptovskom Hrádku. Znenie článku je nasledovné:

Bolo to v auguste 1944, keď smerom k obci Važec ustupovali naši partizáni, zdržujúc nemecké jednotky. Najprv sa počítalo s tým, že sú to len takzvaní spišskí Nemci, no neskôr sa zistilo, že sú to riadne vojenské jednotky.

Partizáni ustupovali smerom do obce Štrba. Pred obcou Važec bol cintorín pod kopcom, zvaný Hovald. Tu sa zo začiatku usadili. Hroby im boli krytmi. Keď zbadali prvé jednotky na kopci Hovald, začali páliť. No neskôr sa museli stiahnuť a potom sa roztiahli. Určitá časť sa dostala k jaskyni na pole zvané Pod múrom. Medzi tými, ktorí sa dostali na pole Pod múrom boli i partizáni Rudolf Dropčo z Mýta a Július Béreš zo Sniny. Boli ako pomocníci pri guľomete. V rýchlosti sa zamaskovali s guľometom krížom obilia a odtiaľ začali páliť na nemecké autá, ktoré sa už objavili za obcou Važec na kopci zvanom Hart. No ich „hniezdo“ bolo hneď odhalené a Nemci na nich spustili dávku – tiež z guľometov. Bola smrteľná. Júliusovi Bérešovi prešla cez prsia, Rudolfovi Dropčovi cez prilbu a tak, že mu ju prerazila a v oboch prípadoch bola smrteľná. Tretí, ktorý bol mierič, vidiac čo sa deje, že už nemá pomocníkov, odtiahol sa plazmo k blízkej hore a ustupoval ďalej.

Títo dvaja, ktorí padli v boji o Važec sú pochovaní na važeckom cintoríne. Ich hroby ohradzuje na cintoríne malá ohrada a stĺpik oznamuje, že tu odpočívajú dvaja partizáni – Rudolf Dropčo z Mýta pod Ďumbierom a Július Béreš zo Sniny. Na ich hroby dávajú vďační Važťania kytičky kvetov alebo zapália sviečky.

Dňa 16. júna 1947 bol Júliusovi Berešovi udelený „Československý vojnový kríž 1939“, in memoriam. Dňa 6. októbra 1948 mu bol udelený „Odznak československého partizána“, in memoriam. Pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania mu bola udelená „Pamätná medaila SNP“, in memoriam.

Autor článku: Mgr. Ján Bocan