Verejnosť proti násiliu bolo demokratické politické hnutie, pôsobiace na Slovensku v rokoch 1989 až 1992. V období rokov 1990 až 1992 bolo rozhodujúcou vládnou politickou silou Nežnej revolúcie, ktorá na Slovensku vyhrala prvé slobodné voľby uskutočnené v júni 1990. O pôsobení VPN v Snine sa dozvedáme z rozprávania manželov Augustínových.
Tesne po 17. novembri 1989 som išla zo sídliska smerom domov. Vtedy som bývala a pracovala na železničnej stanici. Na ulici som stretla Sninčana študujúceho v Prešove, ktorý tu priviedol spolužiakov. Študenti kráčali po ceste v manifestačnom sprievode. Boli to asi prví ľudia, ktorí vtedy v Snine niečo po tejto stránke organizovali. Oslovili ma, aby som sa k nim pridala…
Takto spomína na prvý kontakt so študentmi a Nežnou revolúciou pani Katarína Augustínová (1953). V rozprávaní pokračuje pán Vladimír Augustín (1951):
Vtedy som pracoval v OSP (Okresný stavebný podnik). Do práce som so sebou vzal podpisovú listinu určenú na podporu študentskej demonštrácie. V práci som už v šatni vyzval chlapov k tomu, aby sme sa k tejto veci nejako postavili a podpisom podporili študentov, ktorí v tom čase mrzli na námestiach. Ukážky z demonštrácii boli vysielané v televízii. Chlapi mi vysvetľovali, že toto je politika a politika na pracovisko nepatrí. Inými slovami to vtedy neprešlo. Asi o týždeň sa v práci konala schôdza, na ktorej sa riešila výzva na založenie nových odborov. Pri tejto príležitosti vznikla debata, do ktorej som sa zapojil. Kládol som rôzne otázky. Členmi ROH (Revolučné odborové hnutie) boli všetci zamestnanci podniku od riaditeľa po upratovačku. Odborová organizácia sa nezaoberala skutočnými problémami, ale skôr iba otázkami ako kto, kedy a kam pôjde na rekreáciu. A práve vytvorenie nových odborov, ktoré by sa starali o potreby zamestnancov a chránili ich záujmy, malo viesť k tomu, aby zamestnanci nemuseli stále iba súhlasiť s tým, čo povie vedenie. V ústave bolo napísané jasne – všetka moc v štáte patrí pracujúcemu ľudu a táto moc je vykonávaná prostredníctvom volených zástupcov. Komunistická strana v roku 1948 prevzala politickú moc a v ústave sa objavil článok, ktorý deklaroval vedúcu úlohu Komunistickej strany v štáte a v spoločnosti. A týmto sloboda jednotlivca padla. Odborom bolo odobraté právo na štrajk a tým pádom potom robotníci stratili páku na hájenie vlastných záujmov. Vo vedení podniku mohol byť určitý počet členov robotníkov a určitý počet predstaviteľov pracujúcej inteligencie.
Apeloval som na to, aby boli zvolané voľby do nových odborov. Túto myšlienku vtedy podporil aj môj vtedajší majster. Nám vlastne išlo o dobro podniku, štátnej politike sme nerozumeli. Ale tie odbory to bola vtedy taká konkrétna vec, ktorú sme mohli riešiť. A tak bola zvolaná odborová schôdza, na ktorej sa mali zvoliť nové odbory. Na tejto schôdzi sa riaditeľ podniku vyjadril, že on si tiež platí za známku v ROH, preto aj jeho by mali odbory chrániť. A pred kým ho mali odbory chrániť? Úlohou odborov bolo chrániť zamestnancov, nie vedenie. A riaditeľ sa opäť ozval, že či on nie je tiež zamestnancom. Tak som mu povedal, že keď je takým istým zamestnancom ako ja, tak teda má aj tie isté práva o povinnosti ako mám ja. Čiže keď on má právo kontrolovať mňa, ja mám mať právo kontrolovať jeho.
V OSP bola teda založená nová odborová organizácia, ktorá zorganizovala voľby. Zamestnanci podniku vzali do rúk perá a na papier napísali mená ľudí, ktorých navrhujú do vedenia podniku. No a keďže každá odborová organizácia musí mať nejaký ten plán a víziu, tak členom organizácie bolo povedané, aby spísali konkrétne priority. O týždeň neskôr sa konala ďalšia schôdza, na ktorej mali byť prezentované závery. A viete si asi predstaviť priebeh tejto schôdze. Pomaly každý tam riešil spôsob prideľovania rekreácií, udeľovania poukazov na dovolenky a na kúpeľné liečenia. Bol zvolený výbor, ja som bol zvolený za jeho podpredsedu.
V OSP bolo staré vedenie odvolané a zamestnanci mali právo zvoliť si nove vedenie. Vedenie podniku tvorilo asi päť alebo šesť ľudí. Kandidovať mohli a vlastne aj kandidovali aj dovtedajší vedúci pracovníci. Keď s nimi boli zamestnanci spokojní, tak mohli byť opätovne zvolení. A môžem povedať, že po nových voľbách niekedy aj 90 percent tých istých ľudí ostalo vo vedení podnikov. No boli aj podniky, kde sa vedenie vymenilo kompletne celé. A tak prebiehali voľby v materských, základných a stredných školách, kedy si učitelia mali možnosť zvoliť nové vedenie. Ale to bolo až neskôr…
V tom čase tu bola založená miestna organizácia VPN, od ktorej prichádzali usmernenia z Bratislavy týkajúce sa toho, čo a ako je potrebné zmeniť. Bol som jej členom. Prvým bodom na zozname bolo odobratie vedenia Komunistickej strane v štáte. Po zrušení vedúcej úlohy Komunistickej strany v republike mala VPN na to oprávnenie.
Na jednej schôdzi vtedajší predseda sninskej VPN – Blažej Krajník povedal, že vo Vihorlate boli založené nové odbory a on sa ďalej mieni venovať odborovej práci a na prácu v mestskej organizácii VPN teda nebude mať dostatok času. Povedal, že z VPN odchádza, pretože nemá záujem meniť veci z politického, ale skôr z odborového hľadiska. Po jeho odchode som bol zvolený za predsedu. Počas celej existencie sninskej VPN boli vo vedení iba dvaja predsedovia – Krajník a ja. Neskôr bola sninská organizácia VPN rozpustená.
Ale ešte v čase, keď bol Krajník vo funkcii, išli sme na MsNV (Mestský národný výbor) za jeho predsedom, pánom Karolom Wielkievičom. Bol to naozaj jeden rozumný chlap, ktorý pre Sninu veľa spravil. Počas jeho pôsobenia v úrade prebehla asanácia starej časti mesta, stavali sa sídliská, riešila sa Starina a jednoducho stále vedel vybaviť, čo bolo v danej chvíli potrebné, čím aj Sninu náležite pozdvihol. Nebol to zlý človek, pre Sninu až veľmi dobrý. A tak sme za ním prišli s tým, že vedúca úloha strany bola zrušená a tak by bolo vhodné, keby sám odstúpil. Že v dohľadnej dobe budú nové voľby, v ktorých môže kandidovať, keď má záujem. A keď bude opätovne zvolený, nikto nemá nič proti tomu, aby vo funkcii zotrval. On povedal, že on to svojim spôsobom očakával a že má všetko pripravené, lebo vidí, aká je celková situácia. Následne podpísal rezignáciu.
Ďalšou požiadavkou kladenou ústredím VPN bolo, aby polovica mestských poslancov odstúpila, pretože všetci boli členmi Komunistickej strany a v rámci nejakej rovnováhy mali byť do zastupiteľstva kooptovaní noví členovia. Úlohou poslancov sa bolo dohodnúť na tom, kto pôjde preč a kto ostane. Oni sa však dohodnúť nevedeli a prakticky nikto z nich nechcel odísť. Vtedy mala sninská VPN približne 15 členov, viac určite nie. Ale mali sme podporu ľudí na námestí. Bez podpory občanov mesta by samotná VPN nezmohla vôbec nič.
Situáciu na mestskom úrade bolo potrebné vyriešiť. Za VPN sme tam boli traja a spolu s nami tam boli už aj predstavitelia novovytvorených strán ako napríklad KDH (Kresťansko demokratické hnutie), SNS (Slovenská národná strana) alebo DS (Demokratická strana). VPN ako iniciátor, dostala za úlohu viesť rokovanie. A tak sme povedali, že existujúce organy je potrebné rozpustiť a usporiadať nové voľby. Ale dokedy sa tak nestane, aby bol zabezpečený chod mesta, polovica poslancov bude nahradená, aby v prípade hlasovania, nemali komunisti prevahu. Bolo to v decembri. Opäť aj tu sme povedali, že budú voľby, v ktorých môžu všetci kandidovať, no padali otázky, akým právom budeme odvolávať, keď oni všetci sú riadne zvolení zástupcovia ľudu. A tak sme to argumentovali tým, že štátne orgány sa takto dohodli a my iba delegujeme samotnú realizáciu tejto novej dohody. A keď hovoria, že je to záležitosť všetkých občanov mesta, bude zvolané zhromaždenie, na ktorom predstúpime pred ľudí my aj oni, obe strany predstavia svoj program a uvidíme koho ľudia podporia a koho vypískajú. A tak zazneli vyjadrenia, že s tým sa asi jednoducho nedá nič robiť a netreba z toho robiť divadlo. A či sa im to páčilo alebo nie, bolo to potrebné vnímať ako fakt. Toto sa už riešilo po abdikácii pána Wielkieviča. Celé to bolo o dohode o odobratí moci z rúk komunistov. My sme to nebrali osobne, voči týmto ľuďom sme nič osobne nemali. Potom sme spolu normálne rozprávali aj zdravili sa. Išlo nám prioritne o to, dať ľuďom možnosť slobodnej voľby. V tej dobe to ešte nebol mestsky úrad, bolo to stále MsNV. Jeden z dvoch zástupcov predsedu MsNV odišiel a polovica zastupiteľstva bola vymenená. Politika bola politika, ale chod mesta bolo potrebne udržať. Noví, kooptovaní poslanci tam boli iba do volieb a po voľbách to vyzeralo zase inak. Niekto to spraviť musel a išlo o to, aby sa nikomu neublížilo.
Rozprávanie Vladimíra Augustína dopĺňa jeho manželka Katarína:
Doba bola pohnutá. Niektorí ľudia vtedy kvôli sympatizovaniu s VPN prišli o prácu. Ja osobne som zažila výhražný telefonát, ktorého obsah si pamätám dodnes: „Deti Vám zabijeme, muža Vám obesíme a Vás rozbijeme na cimper-camper.“
Pán Vladimír v rozprávaní pokračuje:
A čo mňa osobne k tomu viedlo? Rok 1989, umožnil mojim deťom študovať. Prečo by komunisti mali rozhodovať o budúcnosti mojich detí? O tom, či budú alebo nebudú študovať na základe toho, či chodia alebo nechodia do kostola? A tak keď nastala chvíľa, kedy to vyzeralo reálne, že by mohli prísť o moc, ihneď som sa toho chytil. Nebol som sám, podobne uvažovali ľudia v každom meste v celej republike. Hoci ich nebolo veľa. Ale keby sme to nechali tak, ako tomu bolo dovtedy, možno by to takto ostalo až dodnes. Deti rodičov, ktorí nevyznávali hodnoty komunizmu sa nemohli dostať do škôl a tak Komunistická strana rozhodovala, kto bude a kto nebude študovať. A preto mojou hlavnou motiváciou bolo odstránenie komunistického režimu. A to nie som nejaký veľký kresťan, ale to, čo v tomto smere robili komunisti sa mi vôbec nepáčilo. Otec mi vtedy povedal: „Keď s tým už raz začnete, nesmiete prestať, inak prehráte. Tam, kde dvaja súperia, vždy jeden sa musí báť a ide o to, kto ním bude. Keď sa necháš zastrašiť, budeš žiť v strachu.“ A keby sme vtedy prehrali, skončili by sme niekde v uránových baniach v Jáchymove. Vtedy sme si skutočne nemohli byť ničím istí. Ľudia na námestí nás podporia alebo zlynčujú? Veď komunisti mali k dispozícii ľudovú milíciu, políciu a tajnú políciu, vojsko. V rukách úrady a najmä finančné prostriedky. My sme vtedy jednoducho vsadili všetko na jednu kartu a nakoniec to vyšlo. V predčasných voľbách VPN vyhralo a komunisti získali niečo okolo piatich percent. Do poslednej chvíle však nebolo jasné, kto z koho. Nakoniec sme zistili, že sme ich precenili. Úlohou VPN však bolo priviesť tento štát k prvým slobodným voľbám. To sa nám aj podarilo. Paradoxom je, že v riadnych voľbách konaných o dva roky neskôr sa do parlamentu nedostalo ani VPN.
Keď v obciach bežali prípravy na predbežné voľby, chodili sme po dedinách a zakladali miestne bunky VPN, aby sme vo volebných komisiách mali svojich zástupcov. Vtedy sme prakticky obišli všetky dediny v terajšom sninskom okrese.
V čase medzi predčasnými a riadnymi voľbami nastalo obdobie politizovania. V tom čase sa konal snem VPN v Humennom. Bolo to v kinosále Domu odborov. Prišiel som tam ako predstaviteľ sninskej organizácie VPN. A tam stál jeden taký chlapík a pýtal sa ma, kto som a odkiaľ som prišiel. Tak som mu povedal, že som prišiel reprezentovať sninskú VPN. A on mi na to povedal, že ľutuje, ale nie som na zozname pozvaných. A tak som sa ho pýtal, prečo my zo sninskej organizácie VPN nie sme pozvaní na zjazd VPN? On mi iba sucho odpovedal, že ľutuje, ale jednoducho nás nemá na zozname a pokračoval, že ide o stretnutie sympatizantov VPN – ZDS (Za demokratické Slovensko). A tak som povedal, že s týmto nechcem mat nič spoločné a odišiel som. Mečiar v tom čase totiž postupne pretváral existujúcu VPN na HZDS. Oslovil ľudí, nasľuboval im hory-doly a tu už išlo o politiku. Ja som sa ako politik nemienil angažovať. Na VPN sa mi páčilo to, že to svojim spôsobom nebola ani tak politická strana ako hnutie. Politiku vnímam ako prácu, kde sú len dve možnosti – od komunálnej politiky až po poslancov Národnej rady – po zvolení buď to pomôžu sebe alebo svojej rodine a blízkym, pričom títo ľudia ich budú zastávať a zvyšní ľudia nenávidieť alebo budú hájiť verejné záujmy bez ohľadu na potreby vlastnej rodiny a známych, pričom ich práve títo ľudia po čase sami odvrhnú. Veď len taký príklad – keď sa človek stane poslancom v parlamente vďaka hlasom ľudí z regiónu a tam bude hájiť celoštátne záujmy a zabúda hájiť záujmy ľudí v regióne, ktorých hlasy ho dostali nahor.
Treba si uvedomiť, že demokraciu nie je možné nastoliť. Demokracia sa musí vytvoriť. Američania núkajú svetu demokraciu, ktorá nefunguje. Demokracia je záujmom ľudí o veci verejné. Nemôžeme niekoho nasilu nútiť zaujímať sa o niečo. My ako členovia sninskej VPN sme dosiahli všetko, čo sme si na začiatku vytýčili. Čo sa udialo neskôr, na tom nesú „zásluhy“ iní. Úlohou VPN pri jej založení bolo priviesť Slovensko k slobodným demokratickým voľbám a po uskutočnení týchto volieb malo hnutie zaniknúť. Nikdy z toho nemala vzniknúť politická strana. Toto predsavzatie však po voľbách dodržané nebolo. Ale toto nebol prípad sninskej VPN, pretože tá bola po voľbách rozpustená. A nielen to. Po jej rozpustení sme ešte následne vyčistili mesto od plagátov, ktoré sme tu predtým povylepovali. Vtedy sa v meste aktivizovalo veľa ľudí, či už v rámci VPN alebo nezávisle.
Z rozprávania manželov Augustínových vyplynulo, že by boli veľmi neradi, keby toto ich rozprávanie vyznelo tak, že iba oni tu boli v čase revolúcie jedinými aktivistami a už vôbec nie tak, aby si za niečo pripisovali zásluhy. V súvislosti s Nežnou revolúciou, sninskou VPN a udalosťami, ktoré sa v Snine pred tridsiatimi rokmi odohrali sme oslovili aj niekoľkých ďalších aktivistov. Niektorí sa vyjadrili, iní nechceli byť ani menovaní. Z dôvodu veľkého rozsahu pôvodného článku sme sa rozhodli rozdeliť ho na viac častí. Pokračovanie prinesieme už na budúci týždeň.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan