Nežná revolúcia
…
Tá vaša revolúcia je taká iná, taká nežná…
V novembri tohto roku uplynie tridsiate výročie od vyslovenia horeuvedeného výroku, ktorým slovenský prozaik a publicista Vladimír Mináč, pomenoval prebiehajúcu revolúciu, dôsledkom ktorej bol na sklonku roku 1989 odstránený komunistický režim v Československej socialistickej republike. Iniciátormi Nežnej revolúcie boli študenti, ku ktorým sa pridali najprv herci a divadelníci a postupne ostatné skupiny obyvateľstva.
Stručný priebeh udalostí:
- Dňa 16. novembra 1989 bola v Bratislave zorganizovaná prvá študentská protestná demonštrácia.
- Dňa 17. novembra 1989 sa uskutočnila študentská demonštrácia v Prahe.
- Dňa 19. novembra 1989 bolo na Slovensku založené hnutie Verejnosť proti násiliu.
- Dňa 21. novembra 1989 vysoké školy na Slovensku vstúpili do štrajku.
- Dňa 27. novembra 1989 sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk.
- Dňa 07. decembra 1989 po rezignácii komunistická federálna vláda rezignovala.
- Dňa 10. decembra 1989 bola vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu.
- Dňa 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka.
- Dňa 29. decembra 1989 bol za prezidenta zvolený Václav Havel.
O udalostiach spojených s počiatkom Nežnej revolúcie v Snine nás informoval Blažej Krajník (1949).
Rebelant
…
Narodil som sa v roľníckej rodine v Rovnom. Vďaka môjmu záujmu o strojárenstvo som absolvoval SPŠS (Stredná priemyselná škola strojnícka) v Snine. Po maturite som pokračoval na Vysokej škole dopravnej v Žiline (odbor strojárenstvo). Už počas školy som mal záujem o výskum a dostal som pracovnú ponuku vo výskume v závode v Martine. Keďže som bol v tom čase už ženatý prijal som ponuku na miesto učiteľa na SPŠS v Snine, kde mi bol k pracovnému miestu poskytnutý byt. Vďaka vtedajšiemu riaditeľovi školy Ing. Eliášovi Fechovi CSc. som sa mohol realizovať popri učiteľskej praxi aj v dielni pri sústruhu, čo ma nesmierne bavilo. Spolu sme vytvorili niekoľko náročných projektov, až môj nadriadený dospel k záveru, že je ma ako učiteľa škoda, že patrím do vývoja. Po ôsmych rokoch mi vybavil miesto v národnom podniku Vihorlat v Snine. Ako projektant som mal v tom čase niekoľko zlepšovacích návrhov, ale moja práca nebola vedením docenená. Vedúci pracovníci neboli odborníci, boli to len nomenklatúrne kádre. Práca tam bola neefektívna. V závode bola prezamestnanosť a nebol som ako projektant využitý. Vďaka môjmu priamemu nadriadenému som sa venoval mimopracovným úlohám, aby som sa nenudil. Vďaka svojmu vlastnému analytickému mysleniu som cítil, že socialistický systém je dočasný a čoskoro bude musieť nutne dôjsť k zmene. Bolo o mne známe, že som rebel a príchod roku 1989 som iba uvítal.
Udalosti v Snine
…
Dňa 27. novembra 1989 bol vyhlásený generálny štrajk a pretože Nežná revolúcia vypukla na západe Slovenska, chvíľu trvalo, kým sa informácie doniesli zo západu na východ. Ľudia vedeli, že sa niečo deje, ale nevedeli čo presne a chceli byť informovaní. O dva dni neskôr, teda 29. novembra 1989 sa zamestnanci Vihorlatu zhromaždili na jednom mieste. S príhovorom vystúpil predseda závodného výboru, ktorý mal záujem dav ľudí ubezpečiť o tom, že sa nič vážne nedeje. Ľudia ho však nepočúvali. Mne to nedalo, vystúpil som pred ľudí a povedal som, čo si o tom celom jeho príhovore myslím. Poukázal som na tri hlavné slobody, ktoré v našom štáte neboli rešpektované – sloboda slova, sloboda vierovyznania a sloboda cestovania. Ľudia ostali z mojich slov nadšení a niekto z davu vykríkol, aby sme išli na námestie. Ani neviem kto mi v tom zmätku strčil do rúk československú zástavu. A tak som kráčal v čele zástupu a ľudia kráčali za mnou. Bolo to celé také nestrojené – spontánne. Išiel som vpredu a za mnou šla masa približne piatich stoviek ľudí. Prišli sme na námestie a tam už stáli ďalší zvedavci, pred ktorými stál chlap na drevenej debničke a snažil sa ich ukľudniť. Podišiel som k nemu a povedal mu, aby išiel preč. Odišiel. A ja som začal slobodne hovoriť o tom, čo si o socializme myslím. Dav jasal a štrnganím kľúčov ma podporoval…
Takýto bol prvý deň Nežnej revolúcie v Snine. Ďalšie tri dni boli doslova kritické, pretože nebolo jasné, čo bude ďalej nasledovať. Počas týchto dní sa ozývali skutočne iba tí najodvážnejší. Ľudia si nemohli byť istí ničím. Nevedeli, či prídu o prácu, či nebudú stíhaní alebo či sa rovno neocitnú vo väzení. Nakoniec sa situácia ako-tak stabilizovala. Ďalšie dni prebiehali rýchlo, konali sa ďalšie vystúpenia na námestí, kde už bolo postavené provizórne pódium a zapojený mikrofón. Vtedy mali veci prudký spád, každý deň sa niečo dialo. S hŕstkou približne desiatich nadšencov sme založili miestnu bunku VPN (Verejnosť proti násiliu), ktorej som bol prvým predsedom. So sympatizantmi sme sa začali stretávať v športovej hale. Každý deň sa konali schôdze, z každej schôdze sa viedla zápisnica. Všetky tieto udalosti nahrával na kameru Tomáš Szilagyi.
Vietor zmien
…
Nasledovalo založenie nových odborov. A keďže som bol predsedom závodného výboru, bol som vyslaný na zhromaždenie do Košíc, kde som bol zvolený do predsedníctva kraja. Následne som bol vyslaný do Prahy, kde som bol zvolený ako jeden z deviatich zástupcov do predsedníctva federálu.
Počas pôsobenia vo federálnom predsedníctve som minimálne raz do týždňa cestoval do Prahy. Raz nastal taký prípad, že som do Prahy cestoval spolu s ministrom národného hospodárstva. Mali sme miestenky v tom istom kupé a tak sme si potykali. Vtedy mi povedal, že komunistov na vysokých postoch bude potrebné vymeniť. Prial som si, aby vo vedení Vihorlatu ostal jeho vtedajší riaditeľ. Po návrate z Prahy som ho navštívil a povedal som mu, že ak vymení určitých ľudí na vedúcich postoch, ostane naďalej vo funkcii riaditeľa. V opačnom prípade bude musieť odísť. Vtedy vo vlaku mi to minister národného hospodárstva povedal na rovinu – je revolúcia, veci nemôžu ostať tak, ako sú, niečo sa musí zmeniť. Riaditeľ Vihorlatu sa k mojej požiadavke vyjadril tak, že on svojich kamarátov odvolávať nebude. A tak odišiel. A po jeho odchode odišli aj všetci námestníci.
Bola to doba, kedy by ma niektorí ľudia najradšej zabili. Nebolo noci, aby u nás nezvonil telefón a niekto sa mi na opačnom konci linky nevyhrážal. V tom čase som robil na vývoji, odkiaľ som udržiaval priame telefonické spojenie s Prahou. Mojou úlohou bolo denno-denne Prahu informovať o situácii v podniku. Pýtal som sa na to, čo mám robiť v prípade, ak sa mi komunisti neprestanú vyhrážať. Povedali mi, že sa mám ozbrojiť, hoci nelegálnou zbraňou. Vtedy to fakt nebola „sranda“. Viete si asi predstaviť, akí šťastní boli tí, ktorí museli z vysokých postov odísť? Jedného dňa som prišiel skontrolovať sklad ľudovej milície v závode. Nebolo v ňom ani jednej pušky. Ostali tam iba uniformy. Nikto nikomu nič neodovzdal a v sklade okrem uniforiem jednoducho nič neostalo.
Koniec starým časom
…
Prvých mítingov v Snine som sa ešte zúčastňoval, ale neskôr to tu už riadili iní. Ja som v tom čase chodil za odbory do vlády. Nastala konverzia zbrojnej výroby a ľudia vo Vihorlate tým pádom začali pomaly strácať prácu. Rozhodol som sa preto osloviť predsedu vlády, aby mi povedal, ako to mám týmto ľuďom vysvetľovať. Povedal som mu: „Pán Čarnogurský, ja si neviem dosť dobre predstaviť, že by ste vy osobne prišli na východ a ľuďom mali vysvetliť dôvody, pre ktoré prichádzajú o prácu.“ On mi na to povedal: „Dajte mi čestné slovo, že to, čo vám ukážem, nikomu nepoviete.“ Podal mi prípis z Prahy o riadení konverzie zbrojnej výroby. Ja som si ho prečítal a s ospravedlnením som mu ho vrátil. Vláda bola totiž federálna a všetky dôležité rozhodnutia boli učinené v Prahe.
Neskôr som sa ja sám stal poverencom pre konverziu zbrojnej výroby. Mal som pod palcom Martin, Dubnicu, Detvu, Sninu a vlastne aj ďalšie mestá, ktoré sa podieľali na zbrojárskej výrobe. V tom čase nastala situácia, že Američania v Kuvajte rozstrieľali ruské tanky. Potom o tie tanky už vo svete nemal nikto záujem. A keďže nebol záujem o tanky, nebol záujem ani o muníciu a teda Vihorlat nemal pre koho vyrábať. Väčšinu munície sme tu vyrábali pre Rusov. Prišiel som do mesta Oradei v Rumunsku, kde sa vyrábali tie isté komponenty ako vo Vihorlate. Keď som uvidel aké tam majú vybavenie, skoro som spadol na zadok, pretože náš Vihorlat bol oproti tomu iba akousi zastrčenou manufaktúrou. Čo sa týka zbrojnej výroby, tak Martin padol, lebo vyrábal ruské T35, ktoré sa ľudovo označovali ako púštne blchy. Striekali ich na žlto a predávali Arabom. Pád nezastavili ani výskumno-vývojové ústavy, ktoré boli súčasťou zbrojárskych podnikov. Za to prakticky nemohla ani nová vláda, skôr rozpad RVHP (Rada vzájomnej hospodárskej pomoci) a Varšavskej zmluvy, čo by bolo možné označiť za koniec starých časov.
V najlepšom je potrebné prestať
…
V Bratislave sa malo uskutočniť zhromaždenie Odborového zväzu KOVO. Bola to skupina ľudí, ktorí chceli hájiť a presadzovať sociálne práva a potreby zamestnancov. V tom čase som zastával v KOVO vysokú funkciu a z tohto titulu som si mohol diktovať určité podmienky. A tak som povedal, že plánované zhromaždenie sa neuskutoční v Bratislave, ale v Snine. Aby západniari vedeli, že aj tu – v najvýchodnejšej časti republiky žijú ľudia. A tak sa aj stalo. V Snine sa konalo celoslovenské zhromaždenie. Na balkóne v centre mesta som stál spolu s Alojzom Englišom. A keď som videl rozčarované výrazy v tvárach ľudí, ktorí tu prišli z Bratislavy z tunajších ľudí prechádzajúcich námestím a nejaviacich ani štipku záujmu o to, o čo sa tu snažíme, otočil som sa k Lojzovi a povedal: „Ja sa takýchto ľudí neschopných sa vôbec pristaviť na takomto významnom zhromaždení, zastávať nebudem.“ Lojzo mi povedal: „Blažej neblbni. Práve teraz si to ty, kto môže ťahať po šachovnici, potom už budeš iba figúrkou, ktorou bude ťahať niekto iný.“
Produkcia Vihorlatu bola orientovaná najmä na zbrojársku výrobu, pretože tie ostatné veci, čo sa tu vyrábali, slúžili väčšinou iba ako krycí manéver na utajenie hlavnej výrobnej činnosti. A tak spolu s Dubnicou nad Váhom, Martinom a ďalšími priemyselnými mestami orientovanými na výrobu zbrojných komponentov, zákonite padla aj Snina.
Som strojár, nie politik a preto som sa rozhodol ísť vlastnou cestou. Vzdal som sa funkcie a dobrovoľne odišiel. Založil som si vlastnú firmu a začal podnikať. Veci sa zmenili a už to nebolo to, za čo sme na začiatku bojovali…
Dnes je už pán Blažej Krajník na dôchodku. Čulý sedemdesiatnik sa venuje rodine, vnukom, záhrade, včelám a svojej celoživotnej láske – strojom. Ale kovovou vôňou svojej firmy sa necháva rozmaznávať dodnes. Čo sa pokazí, to opraví, čo ešte nebolo vyrobené, to vymyslí, nakreslí a vyrobí. Nezávislosť a slobodu má krvi.
Od Nežnej revolúcie ubehlo tridsať rokov. Je to z pohľadu histórie veľa alebo málo? Mali sme sa lepšie predtým alebo sa mame lepšie teraz? Nazdávame sa, že na tieto otázky si dokáže odpovedať každý z čitateľov aj sám.
Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Daniela Fridrichová