Jeseň roku 1989 bola bohatá na množstvo udalostí vo svete i doma. V Berlíne po necelých troch desaťročiach padol múr rozdeľujúci Európu na socialistický východ a kapitalistický západ. Televízia vysielala prenosy z manifestácií uskutočňovaných v českých a slovenských mestách. Na stĺpoch a odpadkových košoch sa začali objavovať plagáty, ktoré boli síce rýchlo odstránené, ale zato o to rýchlejšie i opätovne vylepované. Neprináleží mi vyjadrovať sa k udalostiam Nežnej revolúcie. V tom čase sme sa presťahovali z bytu do rodinného domu, 20. novembra sa narodila moja mladšia sestra, 1. decembra som oslávil svoje šieste narodeniny.
Pamätám si, ako som večer čo večer preskakoval nemocničný plot, aby som mohol vidieť náš nový prírastok do rodiny. Vtedy napadalo toľko snehu, že ho cestári na Brehoch nestíhali odpratávať. Dedova Lada došla iba do polovice kopca a domov sme museli spolu s bábätkom v perinke vyšliapať pešo. Nežná revolúcia lomcovala Československom, ale naša rodina mala v tom čase iné starosti. Pamätám sa na zápalkové škatuľky s červenomodrým logom a nápisom Verejnosť proti násiliu. Znelo to revolučne. Približne o rok neskôr som sa stretol s poštovými známkami s vyobrazením rúk, ktoré prstami znázorňovali písmeno V. Neskôr sa z reproduktorov rádií začala ozývať jedna z najznámejších piesní skupiny Scorpions, Wind of change – Vietor zmien. Vtedy som nevedel, o aké zmeny ide a prakticky sa so mnou, ako s dieťaťom, na túto tému nikto nebavil.
Po krátkom čase aj to revolučne ladené VPN nejako rýchlo upadlo do zabudnutia. Prakticky až po dlhých rokoch som sa rozhodol vrátiť k týmto nejasným detským spomienkam. Verejnosť proti násiliu bolo hnutie vyplývajúce z občianskej iniciatívy prameniacej z nespokojnosti so situáciou, v akej sa naša krajina nachádzala. Ľudia žiadali slobodu slova, vierovyznania, zhromažďovania sa, či cestovania. A práve tí najnespokojnejší so stavom veci sa začali aktivizovať a vytvorili hnutie VPN. Spočiatku to boli obyčajní bežní ľudia žiadajúci zmenu. Politizovať sa začalo neskôr. Hnutie VPN sa vďaka podpore ľudí manifestujúcich v uliciach stalo rozhodujúcou silou Nežnej revolúcie a zároveň víťazom prvých slobodných volieb uskutočnených v mesiaci jún 1990.
Dnešní ľudia sa nesnažia ani tak pochopiť to, čo im politici hovoria, ale skôr sledujú spôsob, akým s nimi komunikujú. A potom sa čudujú, keď polopravdám a sladkým rečiam politikov naletia. Vtedy sme nerobili politiku, my sme uskutočňovali revolúciu…
V nedeľu dňa 17. novembra 2019 o druhej hodine popoludní sa na námestí v Snine stretli predstavitelia a najbližší sympatizanti bývalej miestnej organizácie VPN, aby si tam pripomenuli udalosti spred tridsiatich rokov.
Vedúci aktéri udalostí z novembra 1989 sa po zvítaní presunuli do neďalekej kaviarne. Tu sa k slovu dostali spomienky – príbehy popretkávané odvahou i strachom, úspechmi i sklamaniami, zamysleniami nad tým čo bolo a nad tým, čo ešte len príde. Žiadne siahodlhé politizovanie, skôr pragmatické konštatovania o tom, za čo sa vtedy bojovalo a čo sa reálne podarilo dosiahnuť. Dlho očakávaná zmena sa dostavila. No skutočne ide o vytúženú zmenu, za ktorú sa vtedy bojovalo? Úlohou hnutia VPN bolo priviesť krajinu k prvým slobodným voľbám, čo sa predstaviteľom hnutia skutočne podarilo. Ľudia na Slovensku aj vďaka nim dostali možnosť slobodnej voľby, ktorú využili. Avšak istá nespokojnosť tu pretrvala až dodnes.
Nad neveľkou kôpkou fotografií a iných materiálov sa zaspomínalo na lepenie plagátov, písanie zápisníc, aktualizovanie nástenky, prípravy materiálov a zhromaždení, stretávanie sa v športovej hale, či s predstaviteľmi neskôr sformovaných politických strán na mestskom úrade pri okrúhlom stole.
Čo tu bolo v minulosti je každému z týchto ľudí jasné. Nezodpovedanou otázkou ostáva to, čo prinesie budúcnosť. Vyslovenou túžbou bolo zabezpečenie budúcnosti pre ďalšie generácie bez hrozby vojenských konfliktov za predpokladu vytvárania lepšieho ekologického prostredia, pretože Zem je len jedna a spôsob, ako sa k nej správame, nie je vždy práve uspokojivý.
V posledných dňoch sú média plné porovnávania súčasného života s tým spred novembra 1989. V mnohých slovenských mestách sa organizujú rôzne stretnutia a semináre. Knižné vydavateľstvá produkujú spomienkové publikácie, aktivisti umiestňujú pamätné tabule na chodníky, či steny budov. V Snine sa okrem tohto nenápadného súkromného posedenia konaného v deň 30. výročia Nežnej revolúcie neudialo nič zvláštne. Žiadna oficiálna prednáška, či beseda, iba toto skromné komorné stretnutie bývalých revolucionárov pri nedeľnej káve…
Autor článku: Mgr. Ján Bocan