Augustín Fischer-Colbrie (1863-1925) bol košickým biskupom, ktorý v období 1906 až 1925 počas ktorého pôsobil v úrade, jednak niekoľkokrát navštívil v rámci birmovných ciest územie Zemplína a jednak si vychoval následníka, ktorým bol aktívny kňaz Jozef Čársky (1886-1962). Sninu navštívili obaja. S určitosťou môžeme povedať, že Augustín Fischer-Colbrie navštívil Sninu v októbri 1906, kedy bol hosťom u grófa Eberharda Lippe Schaumburga a Jozef Čársky navštevoval Sninu v rámci ľudových misií ešte v čase pred vypuknutím prvej svetovej vojny, keď sa ako kaplán a talentovaný kazateľ uchádzal o pozornosť veriacich na východoslovenskom vidieku. Po jeho vymenovaní do funkcie apoštolského administrátora v Košiciach nadviazal na tradíciu birmovných ciest Augustína Fischera-Colbrieho po Zemplíne. S Čárskeho návštevou Sniny sa spája jedna humorná príhoda.
Sninčania nastúpení pred budovou Okresného úradu (dnes budova Územného spolku Červeného kríža v Snine) čakajúci na biskupa Jozefa Čárskeho v roku 1933.
V roku 1938 bola v Brekove vedľa cesty na Strážske otvorená modernizovaná prevádzka vápenky. Jej vlastníkom bol žid Erenberger a vápenka fungovala predtým už dlhšie obdobie. Za účelom nákupu vápna ju navštevovali gazdovia zo širokého okolia. Ešte v roku 1933 navštívil túto vápenku aj pán Ján Galanda zo Sniny, ktorý tu nakúpil vápno. Naložil ho do voza a pomaly sa pobral na spiatočnú cestu domov. Zhodou okolností, bolo to v čase, kedy veriaci Sninčania netrpezlivo očakávali príchod biskupa Jozefa Čárskeho do Sniny. Mladé dievčatá stáli nastúpené na okrajoch prístupovej cesty do mesta. V tom niekto skríkol: „Ide biskup! Biskup ide!“ Rozrušené dievčatá začali hádzať pripravené kvety smerom k vozu, ktorý sa vynoril spoza zatáčky. Ale v skutočnosti to nebol biskup, ale pán Galanda s vozom naloženým vápnom na spiatočnej ceste z návštevy brekovskej vápenky.
Dobový pohľad na vápenku v Brekove z roku 1930.
V tej dobe rozvetvené sninské rody disponovali rôznymi dedičnými prezývkami, či prídomkami, na základe ktorých ich bolo možné navzájom rozlišovať. A na základe čoho prídomky vznikali? Napríklad aj na základe takýchto úsmevných situácii ako je táto, kedy si pán Galanda vyslúžil prezývku „Biskup“.
S malou dušičkou som sa vybrala za žijúcim Galandom s prídomkom Biskup. Vedela som, že býva niekde na Brehoch, oproti cerkvi, prakticky hneď vedľa môjho bratranca z „druhého kolena“ Janka Gavuru, ktorý mi v tomto prípade robil garde. Už pri vstupe do dvora som si predstavovala, že kto asi bude Galanda-Biskup. Na dvore sa nachádzali hospodárske vozidlá a pleveň v ktorej som zbadala voz. Zoznámila som sa s milým a sympatickým pánom, Jánom Galandom (1961). Bol prekvapený, keď sa dozvedel že ma za ním privádza objavovanie pôvodu jeho prídomku – Biskup. Bývalý lesný robotník sa rozrozprával:
Môj dedo, Ján Galanda bol roľník. Uživiť rodinu v tej dobe nebolo jednoduché, preto si privyrábal tak, že chodil ako dopravca voziť tovar pre obchodníkov – prevažne židov z Humenného, Vranova a Michaloviec. Iná doprava neexistovala, tak sa všetok tovar vozil pomocou konských záprahov. Vozilo sa všetko – stavebný materiál, cukor, soľ a fiťkoš (ľudový názov pre denaturovaný lieh). Jedného dňa mala byť v Snine birmovka a Sninčania očakávali príchod biskupa. Môj dedo sa akurát vtedy vracal s nákladom smerom od Belej a keď sa vynoril spoza zákruty, niekto z biskupa očakávajúceho davu zakričal „Biskup ide!“ …tak môjmu dedovi a jeho potomkom prischla prezývka „Biskup“. Moja mama sa za slobodna volala Štofíková a prezývali ich „Dzuričkovci“, takže ju starí Sninčania neskôr označovali ako „Dzuričkaňa-Biskupka“. Nie je na tom nič hanlivé, veď aj biskup kedysi chodieval konským povozom. Občas sa stalo, keď podgurážení chlapi v krčme veľmi zdôrazňovali prídomok „Biskup“, vyletela mi ruka. Dnes tomu tak už nie je. V generácii môjho syna Jána už nikto nepozná, ako vznikol tento prídomok.
Ján Galanda (1961)
Voz, ktorý po dedovi zdedil a prispôsobil syn a následne vnuk. Dnes je na tomto voze už iba pramálo pôvodného.
V plevni na dvore mi pán Galanda spomienkovo ukázal voz po dedovi a otcovi, ktorý je už niekoľkokrát prerobený, ale pamätá na časy, kedy ešte meno Galada nemalo prídomok. Voz vystriedal v rodine Galandovcov traktor, ktorý obhospodaruje syn Ján (1987).
Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Daniela Fridrichová