Augustín Fischer-Colbrie (1863-1925) bol košickým biskupom, ktorý v období 1906 až 1925 počas ktorého pôsobil v úrade, jednak niekoľkokrát navštívil v rámci birmovných ciest územie Zemplína a jednak si vychoval následníka, ktorým bol aktívny kňaz Jozef Čársky (1886-1962). Sninu navštívili obaja. S určitosťou môžeme povedať, že Augustín Fischer-Colbrie navštívil Sninu v októbri 1906, kedy bol hosťom u grófa Eberharda Lippe Schaumburga a Jozef Čársky navštevoval Sninu v rámci ľudových misií ešte v čase pred vypuknutím prvej svetovej vojny, keď sa ako kaplán a talentovaný kazateľ uchádzal o pozornosť veriacich na východoslovenskom vidieku. Po jeho vymenovaní do funkcie apoštolského administrátora v Košiciach nadviazal na tradíciu birmovných ciest Augustína Fischera-Colbrieho po Zemplíne. S Čárskeho návštevou Sniny sa spája jedna humorná príhoda.
Sninčania nastúpení pred budovou Okresného úradu (dnes budova Územného spolku Červeného kríža v Snine) čakajúci na biskupa Jozefa Čárskeho v roku 1933.
V roku 1938 bola v Brekove vedľa cesty na Strážske otvorená modernizovaná prevádzka vápenky. Jej vlastníkom bol žid Erenberger a vápenka fungovala predtým už dlhšie obdobie. Za účelom nákupu vápna ju navštevovali gazdovia zo širokého okolia. Ešte v roku 1933 navštívil túto vápenku aj pán Ján Galanda zo Sniny, ktorý tu nakúpil vápno. Naložil ho do voza a pomaly sa pobral na spiatočnú cestu domov. Zhodou okolností, bolo to v čase, kedy veriaci Sninčania netrpezlivo očakávali príchod biskupa Jozefa Čárskeho do Sniny. Mladé dievčatá stáli nastúpené na okrajoch prístupovej cesty do mesta. V tom niekto skríkol: „Ide biskup! Biskup ide!“ Rozrušené dievčatá začali hádzať pripravené kvety smerom k vozu, ktorý sa vynoril spoza zatáčky. Ale v skutočnosti to nebol biskup, ale pán Galanda s vozom naloženým vápnom na spiatočnej ceste z návštevy brekovskej vápenky.
Dobový pohľad na vápenku v Brekove z roku 1930.
V tej dobe rozvetvené sninské rody disponovali rôznymi dedičnými prezývkami, či prídomkami, na základe ktorých ich bolo možné navzájom rozlišovať. A na základe čoho prídomky vznikali? Napríklad aj na základe takýchto úsmevných situácii ako je táto, kedy si pán Galanda nevedome vyslúžil prezývku „Biskup“.
S malou dušičkou som sa vybrala za žijúcim Galandom s prídomkom Biskup. Vedela som, že býva niekde na Brehoch, oproti cerkvi, prakticky hneď vedľa môjho bratranca z „druhého kolena“ Janka Gavuru, ktorý mi v tomto prípade robil garde. Už pri vstupe do dvora som si predstavovala, že kto asi bude Galanda-Biskup. Na dvore sa nachádzali hospodárske vozidlá a pleveň v ktorej som zbadala voz. Zoznámila som sa s milým a sympatickým pánom, Jánom Galandom (1961). Bol prekvapený, keď sa dozvedel že ma za ním privádza objavovanie pôvodu jeho prídomku – Biskup. Bývalý lesný robotník sa rozrozprával: „Môj dedo, Ján Galanda bol roľník. Uživiť rodinu v tej dobe nebolo jednoduché, preto si privyrábal tak, že chodil ako dopravca voziť tovar pre obchodníkov – prevažne židov z Humenného, Vranova a Michaloviec. Iná doprava neexistovala, tak sa všetok tovar vozil pomocou konských záprahov. Vozilo sa všetko – stavebný materiál, cukor, soľ a fiťkoš (ľudový názov pre denaturovaný lieh). Jedného dňa mala byť v Snine birmovka a Sninčania očakávali príchod biskupa. Môj dedo sa akurát vtedy vracal s nákladom smerom od Belej a keď sa vynoril spoza zákruty, niekto z biskupa očakávajúceho davu zakričal „Biskup ide!“ …tak môjmu dedovi a jeho potomkom prischla prezývka „Biskup“. Moja mama sa za slobodna volala Štofíková a prezývali ich „Dzuričkovci“, takže ju starí Sninčania neskôr označovali ako „Dzuričkaňa-Biskupka“ “. Opýtala som sa taktiež pána Galandu, či vníma svoj prídomok nejako hanlivo. „Nie je na tom nič hanlivé, veď aj biskup kedysi chodieval konským povozom. Občas sa stalo, keď podgurážení chlapi v krčme veľmi zdôrazňovali prídomok „Biskup“, vyletela mi ruka. Dnes tomu tak už nie je. V generácii môjho syna Jána už nikto nepozná, ako vznikol tento prídomok“. V plevni na dvore mi pán Galanda spomienkovo ukázal voz po dedovi a otcovi, ktorý je už niekoľkokrát prerobený, ale pamätá na časy, kedy ešte meno Galada nemalo prídomok. Voz vystriedal v rodine Galandovcov traktor, ktorý obhospodaruje syn Ján (1987).
Voz, ktorý po dedovi zdedil a prispôsobil syn a následne vnuk. Dnes je na tomto voze už iba pramálo pôvodného.
Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Daniela Fridrichová