Dňa 28. októbra 1918 bola v Prahe vyhlásená samostatnosť Česko-Slovenského štátu. Po prijatí Martinskej deklarácie dňa 30. októbra 1918, boli na území dnešného Slovenska organizované ľudové zhromaždenia, prítomní sa hlásili k deklarácii a prijímali slovenčinu do úradov. Výtlačky deklarácie boli vyvesené na verejných miestach. Na území Zemplína sa pohybovalo množstvo vojakov vracajúcich sa z frontu, rôznych zbehov a zbojníkov. Vypukli rabovačky v rámci ktorých rozvášnené davy napádali majiteľov krčiem a obchodov, lúpili sklady a opíjali sa. Majitelia obchodov – v prevažnej miere po maďarsky hovoriaci židia utiekli, prípadne sa s výzvami o nastolenie poriadku obracali na stále prítomné maďarské žandárstvo a vojsko. V rámci udržania poriadku si sami občania zriaďovali osobitné oddiely. Nahromadený hnev voči starým pánom a radosť z vytvorenia nového štátu sa miešal s primitívnym rabovaním a ničením všetkého, čo pripomínalo alebo súviselo s predchádzajúcim štátnym zriadením.
Dňa 3. novembra 1918 bolo v Snine a v jej okolí vojakmi vracajúcimi sa z frontov vydrancovaných niekoľko krčiem a obchodov, pričom obchodníci a krčmári utiekli alebo boli vyhnaní. V nasledujúci deň, v snahe upokojiť sninskú verejnosť, miestny rímskokatolícky farár Karol Grund spolu s miestnym revírnikom, lesným inžinierom Jurajom Leberom, zvolali do Sniny ľudové zhromaždenie. Počas zhromaždenia, kedy dav odmietol farára vypočuť, vystúpila na pódium Katarína Stanková, ktorá počas prejavu vyzvala prítomných, aby sa hlásili za pripojenie k Česko-Slovenskej republike. Slúžny, kňaz i notár boli pozbavení úradu a prítomní ľudia spomedzi seba zvolili zástupcov, ktorí začali rozdeľovať potraviny. Nepomohla ani narýchlo zorganizovaná národná stráž (s maďarským označením nemzeti őrség) vytvorená z radov bohatších občanov. Maďarské úrady v tom čase už prestali vykonávať funkciu a československé vládne orgány ešte neboli ustanovené. Najmä predstavitelia miestnej mládeže pod vplyvom revolučnej nálady rabovali obchody, krčmy a niektoré domy. V Snine nastala na krátky čas doba bezvládia.
Ilustračné foto: Rakúsko-Uhorskí vojaci v blízkosti Sniny
Reakcia na predchádzajúce udalosti nenechala na seba dlho čakať. Dňa 8. novembra 1918 dorazil do Sniny na pancierovom vlaku trestný oddiel 34. pluku z Košíc. Organizátorom vzbury sa podarilo utiecť, no maďarskí vojaci zajali niekoľkých aktivistov. Sústredili ich v budove dnes už neexistujúcej ľudovej školy stojacej na námestí pri rímskokatolíckom kostole a tam ich vypočúvali. Vojaci uskutočnili domové prehliadky, dvadsaťpäť osôb odviedli do Košíc na vojenskú prokuratúru, kde ich uväznili a počas vypočúvania mučili. Jedného občana Sniny zastrelili. Takýmto spôsobom bol v Snine obnovený „starý poriadok“ v dobe tesne po vyhlásení Česko-Slovenska.
Tragický osud zastihol dvadsaťročného Juraja Dunaja-Vidríka, ktorého maďarskí vojaci označili za vodcu vzbury a odviedli na cintorín, kde si musel vykopať vlastný hrob. Potom ho priviazali k stromu a protizákonne, bez rozsudku zastrelili. Juraj Dunaj Vidrík sa narodil 1. apríla 1898 v Snine. Bol nemanželským synom chudobnej ženy, ktorá sa živila ako slúžka. Bol to snaživý chlapec. Najskôr sa stal doručovateľom na pošte a neskôr kuričom na malej lesnej lokomotíve zvážajúcej drevo z lesa do priestorov miestnej píly.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan
na hrobe má napísané že sa narodil 7.4.1898, nie prvého.