Pamäť je nástrojom uchovávania a spracovávania minulej skúsenosti. Zapamätávanie býva sprevádzané emóciami, tie sú často i spúšťačom vybavovania. Pamäť býva často krehká a spomienky subjektívne. Niekedy sa zamýšľam nad tým, aké množstvo spomienok sa nachádza v aktívnom vedomí a koľko z nich sa v súvislosti s pribúdajúcim vekom vytráca do večného zabudnutia…
Možno niekedy v budúcnosti bude moderná veda schopná vyvinúť technológie, ktoré umožnia ľudské spomienky nejakým komplexným spôsobom previezť do pamäte počítača, no do tej doby sa budeme musieť uspokojiť so zaznamenávaním výpovedí pamätníkov klasickým spôsobom – to znamená nahrávaním a následným prepisovaním rozhovorov. Týmto štýlom získavame spomienkové materiály už niekoľko rokov.
Osloveným pamätníkom kladieme otázky súvisiace s históriou nášho mesta, prípadne s históriou obcí nachádzajúcich sa v sninskom okrese. Žiaľ, predstaviteľov najstaršej žijúcej generácie z roka na rok ubúda. Potenciálnymi pamätníkmi sa postupne stávajú ľudia narodení po druhej svetovej vojne. Avšak v snahe zachytiť tie najstaršie spomienky oslovujeme najmä tých skôr narodených.
Práca s pamätníkmi nie je vždy jednoduchá. Objem získaných spomienok závisí od vhodne kladených otázok a množstva ďalších aspektov. Niektoré spomienky sú pre pamätníkov natoľko osobné, že sa s nimi z pochopiteľných príčin odmietajú podeliť. K niektorým zaujímavým spomienkam sa často dopracujeme priaznivou zhodou okolností, prípadne iba úplnou náhodou.
Murovanica, v ktorej som býval, bola rozdelená na dve časti. V jednej mal môj otec Anton hostinec, v druhej mal otcov brat Ján, nazývaný Džan, obchod. Gánok pred domom bol spoločný, z oboch strán bol zakončený schodmi. Za priaznivého počasia na týchto schodoch sedávala tetka Róza, žena strýka Džana a naša baba Zuzana – každá na svojej strane domu. Vďaka nim sme mali vždy prehľad o tom, kto chodil nakupovať do obchodu a kto a kedy prichádzal do krčmy. Zvláštnosťou bolo, že Zuzana a Róza sa medzi sebou nikdy nerozprávali. Rôzne majetkové spory viedli k postaveniu múrika cez gánok a dreveného plotu popri hruške a tie tam boli až dovtedy, kým nedošlo k premene murovanice na múzeum…
Jozef Barna (1924 – 2020)
Predtým ako som nastúpil do Vihorlatu, som robil na píle. Tri mašinky chodili do lesa. Volali sa Ferdinand, Otto a Ludvík. Mená boli napísané priamo na mašinkách. Mašinky ťahali vagóniky hore do lesa. Tie chlapi naplnili drevom a u Koňskym ich spúšťali až tam ku „šturcu“ – to bolo miesto, kde tie vagóniky bolo potrebné postrčiť, aby mohli pokračovať v ceste. Ďalej na jednom mieste stál chlap, ktorý prehodil výhybku a vagóniky išli až k píle, kde samé zabrzdili. Bývali sme na Riadku. Neskôr to premenovali na Komenského ulicu. Dalo sa tam ísť aj popri vode po Geršľovom brehu. Môj otec robil na gátri a niekedy chodil na mašinke ako brzdiar – fejkár. Mašinku riadil Pacola. Raz sa otcovi v noci prisnilo, že mašinka sa vyvráti a preto na druhý deň nešiel do roboty. Potom ho chceli za to z roboty vyhodiť. A mašinka sa v ten deň naozaj vyvrátila…
Jozef Zuščák (1927 – 2019)
Oproti kaštieľu bola elektráreň. Elektrinu vyrábala iba od šiestej do desiatej. Vlastnil ju Soukup spolu s Herškovičom. Herškovič vlastnil aj obchodný dom na hlavnej ulici. Tam, kde bol po vojne vybudovaný Ústav národného zdravia, bolo predtým jarmočisko. Keď sa konal jarmok, popri kostole stáli šiatre. Predávali sa tam perníky, hurky a kadečo iné. Pri kostole stál dom obchodníka Kronoveta, v ktorom boli dve obchodné miestnosti. Vedľa bola Vzájomná roľnícka pokladnica. Keď Nemci zo Sniny ustupovali, nebolo dosť svetla. A tak pri ústupe z mesta kade-tade podpálili domy, aby videli na cestu. Cesta do Humenného viedla popri kaštieli. Grünsteinov dom zhorel do tla. Bola v ňom reštaurácia a spoločenská sála, v ktorej sa organizovali zábavy. Nemci pri ústupe z mesta vyhodili do vzduchu aj železobetónový most cez Cirochu…
Pavol Marinič (1931 – 2019)
Pamätám si rôznych ľudí. V škole ma učila pani učiteľka Argajová, bola to stará dievka a bola veľmi prísna. Nepáčilo sa jej to, ako chodím vyobliekaná. Stará pani Raďáková šila oblečenie na mieru. Mala figurínu a na nej stále natiahnuté nejaké šaty, na ktorých aktuálne pracovala. Moja mama bola veľmi zadobre s pani Durčinskou – robila jej chyžnú. Rozprávali sa spolu po maďarsky. Durčinskí bývali hore v byte, ktorý bol v budove Okresného úradu – v budove dnešného Červeného kríža. Pred vojnou Durčinskí odišli do Humenného a zakrátko sa presťahovali do Košíc. Bývali blízko námestia v budove na rohu – na poschodí. Chodili sme ich navštevovať…
Mária Kirňaková, rodená Bérešová (1932 – 2020)
Dychovka z Ruského sa zúčastňovala prehliadok dychových hudieb a tak sa stalo, že v roku 1933 dostala odporúčanie zúčastniť sa súťaže v Prahe. V časoch prvej republiky to bola jediná dychovka v sninskom okrese a možno aj v celom regióne. Hudobníci z Ruského prišli do Prahy v civilnom oblečení a keďže nemali vlastné uniformy, na vystúpenie ich tam navliekli do hasičských rovnošiat. Nástroje, na ktorých dychovka hrávala, zabezpečili českí financi, ktorí v Ruskom v tom čase pôsobili. Po tom, čo Maďari v roku 1939 obsadili Ruské, učiteľ Šenkyrik, ktorý miestnu dychovku založil, sa niekde vytratil. Hovorilo sa, že utiekol do Ameriky…
František Kirňak (1935 – 2020)
Na vtedajšie povojnové časy bola práca v knižnici veľmi atraktívna. Prešla som prísnym výberom vtedajšieho majiteľa knižnice pána Müllera. Priestory knižnice sa nachádzali v jeho súkromnom dome. Zažila som sťahovanie knižnice na vtedajšiu ulicu Leninovu, svojpomocne na vozíku za pomoci rodiny. Do dôchodku som odišla z knižnice z bloku pri Filovej. Knižnica bola pre mňa a moje deti druhým domovom…
Mária Vološinová (1937 – 2020)
A ako si na Máriu Vološinovu zaspomínala jej mladšia kolegyňa pani Darina Kubisová (1951) ?
Po škole som nastúpila do knižnice ako kvalifikovaná pracovníčka, ale Mariena bola pre mňa vždy veľkým vzorom s bohatou praxou. Bola to silne veriaca žena a aj počas celej socialistickej doby si zachovala svoj vlastný svetonázor a bola veľmi zásadová. Nad celým kolektívom akoby mala rozprestrené ochranné krídla. Často nás zásobovala potravinami na desiatu a keď prišiel piatok, pravidelne sme sa tešili na kyslú rybu. Po sprievode sa „prvomájové párky“ jedli pravidelne v priestoroch knižnice. Boli to prekrásne časy, kedy kniha bola najdostupnejšou formou kultúry pre všetky vekové kategórie. Tvár pani Vološinovej ostane zapísaná v mysliach niekoľkých generácií Sninčanov, pre ktorých je kniha tým najlepším priateľom…
Dnes s odstupom 365 dní už po tretíkrát píšeme o ľuďoch, ktorí nám pri uskutočňovaní nášho zámeru vyšli v ústrety, o svoje spomienky sa s nami podelili a v priebehu posledného roku nás navždy opustili. I vďaka útržkom spomienok, ktoré po sebe zanechali, máme možnosť poznávať históriu miesta, kde sme sa narodili, kde žijeme, vychovávame deti – miesta, ktorého históriu denno-denne píšeme aj my sami. Česť ich pamiatke!
Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Daniela Fridrichová