Retrospektíva

Utverdi, Bože… je názov výstavy týkajúcej sa Pravoslávnej cirkvi na Slovensku do roku 1948, ktorej vernisáž sa uskutočnila dňa 11. júna 2020 v Slovenskom národnom múzeu – Múzeu rusínskej kultúry v Prešove. Autorom výstavy je rektor Pravoslávneho kňazského semináru Prešovskej Univerzity, mitr. prot. prof. ThDr. Milan Gerka, CSc. Kurátorkou výstavy je PaedDr. Daniela Kapráľová.

Pravoslávna cirkev na Slovensku je priamou nepretržitou nositeľkou a pokračovateľkou cyrilometodskej misie, pretože v plnosti zachováva vieru a tradíciu, ktoré na naše územie priniesli svätí bratia Cyril a Metod. Je tomu tak najmä na území severovýchodného Slovenska a dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, ktoré v minulosti boli súčasťou mukačevskej, a neskôr mukačevsko-prešovskej eparchie. Vierouka pravoslávnej cirkvi vychádza z Písma svätého a zo svätej Tradície, ktorej súčasťou sú Pravidlá všeobecných a miestnych snemov a najmä bohoslužobné texty. Pravoslávna cirkev má vždy dostatok dôkazov, že jej vierouka sa oproti minulosti v ničom nezmenila.

mitr. prot. prof. ThDr. Milan Gerka, CSc.

A čo má táto výstava spoločné so Sninou? Poďme sa na to spoločne pozrieť...

Samotná výstava je koncipovaná vo dvoch miestnostiach. V prvej miestnosti sa okrem iných zaujímavých materiálov mapujúcich históriu pravoslávia na Slovensku nachádzajú aj staré, ručne písané liturgické knihy zo 17. a 18. storočia, ktoré boli zozbierané z viacerých fár,  seminárov i súkromných zbierok. Medzi týmito rukopisnými pamiatkami sa nachádza Evanjelium zo 17. storočia z už neexistujúcej obce sninského okresu, z Dary.

Ďalšou bývalou obcou sninského okresu, ktorú je v súvislosti s výstavou nutné spomenúť, je Ostrožnica. Podľa názvu tejto dedinky bola pomenovaná najstaršia cyrilská písomná pamiatka na Slovensku – Ostrožnické pergamenové zlomky, ktoré v roku 1927 objavil jazykovedec ukrajinského pôvodu, Volodymyr Paňkevyč (1887-1958). Na základe rozboru odhadol obdobie ich vzniku na 11. – 12. storočie s tým, že ide o útržky z čítania kanónu sv. Dymitrija Solúnskeho z knihy Minei. V súčasnosti sa zlomky nachádzajú v Pamätníku národného písomníctva v Prahe a ich reprodukovanú podobu si návštevníci múzea majú možnosť prezrieť na výstave.

Tieto cirkevnoslovanské texty boli zaznamenané na pergamene, ktorým bol obalený rukopisný Evanjeliár z roku 1492. Evanjeliár bol v danom roku napísaný v obci Pichne a do Ostrožnice sa mohol dostať najskôr koncom 18. storočia. Nájdené texty dostali pomenovanie podľa Ostrožnice, v ktorej boli objavené. Dnes už jedine pán Boh pozná historickú cestu týchto starých textov. Taktiež zaujímavým exponátom je pohrebné rúcho mnícha, architekta, maliara archimandritu Andreja Kolomackého z roku 1946, ktoré si vlastnoručne ušil. Táto osobnosť je známa tým, že bol architektom cerkví v Stakčíne a Dare.

PaedDr. Daniela Kapráľová

Druhá výstavná miestnosť je nainštalovaná tak, aby pripomínala priestory pravoslávneho chrámu. Nájdeme tu napríklad časť ikonostasu  z ďalšej zaniknutej obce sninského okresu, z obce Ruské.

Okrem iných zaujímavých predmetov, medzi ktoré by sme mohli zaradiť napríklad vzácne ikony zo 17. storočia z drevených kostolíkov , či iné liturgické predmety, sa tu nachádza aj kňazské rúcho igumena Ignatija, občianskym menom Ján Čokyna (1899-1976), ktorý pochádzal z obce Uličské Krivé. Ide o zaujímavú osobnosť dejín pravoslávnej cerkvi, o ktorej bola v minulosti vydaná i samostatná publikácia s názvom Igumen Ignatij – Služobník Boží.

Život igumena Ignatija bol naplnený častým odriekaním a rôznymi úskaliami. Aj napriek prekážkam a nepríjemnostiam, ktoré musel zdolávať, sa nikdy nevzdával. Ľudia ho vnímali ako svätca a charizmatickú osobnosť odhodlanú slúžiť Bohu a pravosláviu za všetkých okolností. Jeho duchovná cesta vedie cez farnosti v obciach Hrabské, Krásny Brod, Rebrín, Svetlice, Chust, Malé Berezné, Veľatín, Stakčín, Čeľovce, Ladomírová, Medvedie, Buková Hôrka, Šemetkovce, Topoľa a Runina. Po odchode do dôchodku v roku 1962 odkúpil od Miestneho národného výboru v Uličskom Krivom časť parcely vo výmere 569 štvorcových metrov. Na tomto mieste vybudoval obydlie nazývané skit (malá mníšska osada závislá na niektorom monastieri) alebo kalyva (osamelý dom, kde žije malé množstvo mníchov a jeho súčasťou je aj kaplnka). V spodnej časti tohto obydlia sa nachádzala krypta, v ktorej chcel byť igumen po smrti pochovaný. V strednej časti sa nachádzala obývacia izba a nad ňou domáca kaplnka. Hôrka (Horb), kde dodnes stojí skit, bola už za života mnícha pútnickým miestom. Celé toto obydlie bolo zastrešené kupolovitou strechou. Igumen Ignatij bol pochovaný v hrobe s vlastnoručne vytesaným dreveným krížom.

Výstava Utverdi, Bože… je plánovaná na dlhšie časové obdobie s predbežným predpokladom dva roky. Pokiaľ máte záujem navštíviť výstavu, Slovenské národné múzeum – Múzeum rusínskej kultúry nájdete na Masarykovej ulici v Prešove.

Autor článku: Mgr. Ján Bocan