Kedysi, za mojich detských čias, patrila zmrzlina k letu. Snina bola malým mestečkom, takže ako deti sme mali prehľad o tom, kde zmrzlinu predávajú, kde dávajú najväčšie kopčeky, kde je najchrumkavejšia „ošča“ (myslím si, že ide o typické sninské slovo – tak sme kedysi volali oblátky, v ktorých sa zmrzlina predávala, mali štvorhranný tvar s priehlbinkou v strede). Zmrzlinu vnímame ako zaručené osvieženie v čase leta, ale na chuť zmrzliny z detstva si mnohí pamätáme dodnes. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, odkiaľ sa k nám zmrzlina dostala?
Najstaršie historické zmienky o pochúťke pozostávajúcej z kúskov ľadu a medu siahajú do Egypta – do obdobia 500 rokov pred naším letopočtom. Za zmrzlinu by sme mohli považovať aj jemnú mliečnu ryžovú zmes pripravovanú Číňanmi, ktorú nechávali vytuhnúť v snehu. V arabských krajinách sa na prípravu zmrzliny používalo osladené mlieko, dochutené ružovou vodou, ovocím, či orechmi. V dávnej Perzii počas letných horúčav nalievali na misku snehu koncentrovanú hroznovú šťavu. Do Európy vraj prvé správy o zmrzline priniesol slávny cestovateľ Marco Polo až v 13. storočí. Traduje sa však, že zmrzlinu obľuboval už aj samotný nemilosrdný cisár Nero žijúci o niekoľko storočí skôr. Posun vo výrobe ľadovej dobroty nastal v roku 1550. Talian Blasius Villafranca prišiel na prevratný objav. Zistil, že potraviny je možné ochladiť po bod mrazu za pomoci ľadu a soli. Odvtedy už nebolo treba ochucovať ľad, ale bolo možné chladiť samotnú zmes. Spočiatku si na sladkej dobrote pochutnávala najmä šľachta. Medzi prostý ľud sa zmrzlina dostala až oveľa neskôr. Prvý ručný výrobník zmrzliny pochádza z roku 1846. O jeho zostrojenie sa zaslúžila žena menom Nancy Johnsonová, ktorá sa pričinila o vznik ľadového dezertu, ako ho poznáme dnes. Vymyslela prvé zariadenie na výrobu zmrzliny a nechala si ho patentovať. Za prvého zakladateľa továrne na zmrzlinu by sme mohli považovať dodávateľa mlieka z Baltimoru – Jacoba Fussela. Ako správny podnikateľ si všimol, že v určitých ročných obdobiach sa smotana predáva menej, tak z nej začal vyrábať zmrzlinu. Bol to „podnikateľ na pravom mieste“, nebol chamtivý a chcel uspieť, a tak predával zmrzlinu lacno aj ostatným mliekarom. Devätnáste storočie zaznamenalo hotový zmrzlinový boom. Otvárali sa zmrzlinové kaviarne a pre ľudí sa zmrzlina stala bežnou pochúťkou. Určitý posun nastal v roku 1922, keď predavač párkov Thomas Wall, ktorý nemal v lete čím zamestnať svojich zamestnancov, vyskúšal nový druh podnikania – výrobu balenej zmrzliny. Od tej doby poznáme mrazený krém medzi dvoma oblátkami a od 30. rokov minulého storočia aj zmrzlinu na drievku, tzv. nanuk. Bývalé Československo nezaostávalo za svetom. Firmy Frigera a Tatra boli pred vojnou známymi a možno i svetoznámymi výrobcami chladiarenskej techniky (chladenie prebiehalo za prítomnosti čpavku), takže sa výroba zmrzliny začala udomácňovať aj u nás.
V Snine sme zaznamenali prvú cukráreň s výrobou zmrzliny až po druhej svetovej vojne, konkrétne v roku 1947. Prvým výrobcom tejto delikatesy bol pán Michal Miheli (1922-1988). Po násilnej deportácii židov počas vojny nastal v Snine deficit cukrárov. Mladého muža, vyučeného cukrára zo Sečoviec, zlákala povojnová Snina, kde prišiel na základe inzerátu. Spočiatku pracoval u pernikára Vojtecha Waldhausera, ktorý ho zamestnal vo svojej novozriadenej cukrárni. Tá sa nachádzala v budove, kde bola kedysi predajňa potravín „U Nevoľníka“. Mladý Michal bol podnikavý a išiel, ako sa vraví „s dobou“. Čoskoro sa rozhodol osamostatniť sa. Pre svoje podnikanie si vybral strategické miesto. Prenajal si dve miestnosti v dome, ktorý patril pred vojnou židovskej rodine Weisovcov (dnešná predajňa „Tri ryby“). Dom pochádza z tridsiatych rokov minulého storočia a od Weisových potomkov ho odkúpil Ján Štofira (1934), ktorý s rodinou obýval susedný dom. Toto miesto bolo pre cukráreň ako stvorené – v blízkosti kina, kultúrnej sály, kde sa usporadúvali zábavy, krčmy a ubytovacích priestorov neďaleko miestnej píly. Stretali sa tu starí pri pive, ale najmä mládež na zábavách, v kine, či na biliarde. Korzo od kostola po pílu bolo v povojnových časoch kultúrnym centrom mesta. Posedenie pri zákusku a malinovke patrilo neodmysliteľne k nedeľným popoludniam a zmrzlina tomu dodávala punc niečoho novodobého. V zadnej miestnosti sa piekli zákusky a torty a v prednej sa nachádzal pult s ponúkanými dobrotami, stroj na výrobu zmrzliny a zopár stolov na posedenie.
Michal Miheli – prvý zmrzlinár v Snine.
Mladý Michal bol pre Sninu prínosom nielen ako povojnový mladý živnostník. Snina bola pre neho aj miestom, kde sa uplatnil ako výborný futbalista. V roku 1949 sa oženil s mladučkou Jozefínou Galandovou (1932), na ktorú si mnohé Sninčanky dodnes pamätajú ako na vynikajúci krajčírku.
Spočiatku som bola manželovi nápomocná v cukrárni. Boli to pekné časy. Dodnes cítim na jazyku chuť kakaovej, vanilkovej či citrónovej zmrzliny. Ale tie časy netrvali dlho. Prišlo znárodnenie, manželovi násilne zrušili živnosť a naša cukráreň zmenila majiteľa. Manžel sa zamestnal v novovybudovanom závode Vihorlat, postavili sme si dom a spolu vychovali štyri deti.
Jozefína Galandová (1932)
Najmladšia dcéra Marta, aj napriek tomu, že otcovu cukráreň už nezažila, si zmrzlinu spolu so súrodencami a deťmi od susedov vychutnávala doma. Pán Miheli ostal aspoň doma verný cukrárenskému remeslu. Na starý stroj na zmrzlinu, s chladiarenskou zmesou soľanky a medeným kotlíkom si zaspomínal aj syn Peter. V priestoroch cukrárne ešte niekoľko rokov neskôr predával zmrzlinu cukrár pán Štefan Harmaňoš (1932-1988).
Po roku 1948 výroba zmrzliny prešla do rúk štátu. Využívali sa stroje, ktoré boli koncepciou podobné prvým výrobníkom zmrzliny. Zmrzlina sa naďalej vyrábala ručne, bolo to pomerne zložité a vyžadovalo si to aj šikovné a silné ruky. Medzi prvých zmrzlinárov by sme mohli zaradiť aj pána Štefana Pčolu (1923-1992), ktorý pod hlavičkou „Zdroj“ predával zmrzlinu v Buffete (pôvodný názov prevádzky), ktorý bol v dome rodiny Jána Švarčuka (1893-1973) na bývalej ulici Leninovej. Neskôr Buffetu šéfoval pán Karol Kunec (1929), ktorý sa taktiež venoval výrobe zmrzliny. V cukrárni na vtedajšej Leninovej ulici šéfovala pani Katarína Vokaľová, ale jej pôvodné miesto bolo vedľa krčmy „U Kašpara“. Cukráreň v začiatkoch viedol pán Štefan Kornucik (1921-1990).
Štefan Pčola mal dôvod usmievať sa. Jeho zmrzlina išla na odbyt.
Zmrzlina sa tu nevarila, ale dovážala sa do cukrárne na mrazenie z pekárne, odkiaľ pochádzali aj vynikajúce zákusky. Nezabudnuteľné marokánky, indiány, krémeše, punčové rezy – cítite tu chuť ? Na tie časy si rady spomínajú aj predavačky predajne „Zdroj“ pani Anna Hrunená (1936), Marta Pajunková (1943) a Jarmila Štofíková (1942).
Túto cukráreň si iste pamätajú mnohí Sninčania.
Po vybudovaní Závodného klubu Vihorlat sa kultúrny život mesta presťahoval na Sídlisko I. Korzovalo sa od kostola po nové kino. Zmrzlina sa predávala v bývalom „Bufete Ryba“ (dnešný „Kriváň“) a v cukrárni u pani Prisky Gregušovej (1925-2009), ktorá sa nachádzala pred križovatkou smerom k „Rybe“, kde bolo možné posedieť v príjemnom prostredí.
Priska Gregušová, vedúca cukrárne na Sídlisku I. O spokojných návštevníkov nebola núdza.
Zmrzlina, kávička, zákusky?… a milý úsmev k tomu.
Skutočnú balkánsku zmrzlinu si Sninčania mohli vychutnať už v roku 1967. Recept z Mekky zmrzliny – z Macedónie priviezol pán Ismed Halimi (1938-2000). Mnohí Sninčania si nevedeli predstaviť cestu do kina bez zastávky u Halimiho na kakaovú, vanilkovú, orieškovú, či punčovú. V nedeľu ráno počas letnej sezóny ste ho mohli stretnúť so zmrzlinovým vozíkom cestou na Sninské rybníky. Koncom osemdesiatych rokov sa balkánska zmrzlina presťahovala do tzv. „Drevenej dediny“, kde pri jej výrobe získal zručnosti pán Sebaedin Aliji, dnešný majiteľ cukrárne na stanici.
Netreba zabudnúť na dobu po zbúraní starej Sniny. Pán Štefan Pčola pokračoval s predajom zmrzliny v reštaurácii „Rozkvet“. S predajom zmrzliny začal aj pán Juraj Gaľa (1929-2005) v reštaurácii „Poľana“ nachádzajúcej sa pri moste smerom na výpadovku do Humenného.
Úžasnou inováciou bola výroba šľahanej zmrzliny, ktorá prebiehala takým spôsobom, že zmes vďaka pridanému vzduchu zdvojnásobila svoj objem. Išlo o tzv. točenú zmrzlinu pomocou stroja, ktorý vyrábal zmrzlinu šľahaním – priamo každý kopček zvlášť. Túto novinku si milovníci zmrzliny v Snine mohli vychutnávať v „Reštaurácii Herkules“ od roku 1973.
↑ Ismed Halimi začal ako prvý v Snine vyrábať pravú balkánsku zmrzlinu.
Prvý stánok na točenú zmrzlinu disponujúci strojom značky Gellati sa nachádzal pri vchode do reštaurácie, neskôr – až do roku 1991 bolo okienko v podchode zboku reštaurácie u pána Vladimíra Džupinku, kde sa nachádzalo aj niekoľko stolov na posedenie. Pamätníci si túto zmrzlinu dodnes spájajú s tvárou pani Anny Juškovej (1939). Usmievavú „pani s drdolom“ si pamätajú dnešní tridsiatnici a starší. Keď som sa opýtala dnes už takmer osemdesiatročnej čipernej pani Juškovej na tajomstvo jej úžasnej zmrzliny, odpovedala bez rozmýšľania iba jedným slovom: „Nešidiť !“
„Zmrzlinová teta“ pani Anna Jušková →
Stále som dodržiavala receptúru. Ak bolo treba na dva kilogramy zmesi pridať jeden liter vody, tak to bol naozaj jeden liter. Pre plnú chuť zmrzliny som občas pridala viac kakaa, alebo citrónu. Zmesi obsahovali kvalitné sušene mlieko a vajíčka, nie umelé ingrediencie, aké sa používajú dnes. Spomínam si na banánovú, mandľovú, jahodovú, malinovú a klasickú kakaovú, čokoládovú a vanilkovú. Mne najviac chutila citrónová. Tešil ma záujem domácich, ale najmä príležitostných návštevníkov, ktorí sa v Snine zastavili len kvôli zmrzline. Dodnes si spomínam na malého Slávka W., ktorý sa ma už v zime, počas stretnutia na ulici stále pýtal, kedy už bude leto.
Anna Jušková (1939)
Po roku 1989 sa v Snine o podnikanie so zmrzlinou pokúšali viacerí. Mnohí videli len rýchly zisk a neuvedomili si, že zmrzlina sa musí robiť s láskou. Je to práca, ktorá si vyžaduje celého človeka, kde počas sezóny pracovný týždeň pozostáva zo siedmych dní. K takýmto vytrvalcom patrí napríklad pán Štefan Cihra a pani Mária Mišková. Ich zmrzlina má dodnes svojich verných štamgastrov.
Pohľad na chladiarenský box so zmrzlinou v cukrárni na železničnej stanici.
O zmrzline, ktorá sa predáva na železničnej stanici hovoria mnohí, že je to tá NAJ-lepšia zmrzlina v Snine. Je to však vec názoru. Ale fakt, že jadranská (alebo ak chcete balkánska zmrzlina) má v Snine NAJ-dlhšie trvanie, je neodškriepiteľný. Dobré veci nepotrebujú reklamu. Dobrá vec sa chváli sama. Tvrdím, že najlepšia reklama je „z úst – do úst“ a toho sa manželia Irena a Sebaedin Aliji držia. Pán Sebaedin Aliji pochádza z turecko-albánsko-macedónskej obce Vrabčište, ktorej obyvatelia sú takmer storočie rozídení po celej Európe a šíria jej dobré meno pomocou rajského blata, ako nazývajú zmrzlinu v miestnom dialekte. Mnohí mladší zmrzlinári sa do Macedónie vracajú a stavajú si tam domy. Rodine Aliji však učarovalo práve podnikanie na Slovensku. Keď som sa pána Sebaedina, trochu s obavami opýtala, kde je dnes viac doma, rozhodne odvetil, že aj keď sa do Macedónie občas vracia, jeho domov je v Snine. Je tu rád, má tu svoju rodinu a svoje remeslo odovzdáva pomaly ďalšej generácii. Renáta a Peter sú dôstojnými pokračovateľmi tradície balkánskej zmrzliny v Snine. Dnes to už nie je len zmrzlina, ale cukráreň a obľúbené miesto na posedenie pri úžasnej kávičke a zákusku nielen v lete, ale aj v zime. Zmrzlinu vyrábajú z prírodných produktov a bez pridávania umelých prísad. Ale to všetko by neznamenalo nič bez lásky k remeslu, ktorá rodine pána Sebaedina Alijiho rozhodne nechýba.
Autorka textu: Daniela Fridrichová