Otázka spracovania a pálenia dreveného uhlia na Slovensku nie je dodnes detailne spracovaná a podložená ako iné remeslá. Veľmi skromné úvahy a poznatky sú spomenuté v baníckej a hutníckej literatúre, kde stroho pojednávajú o významnom podiele uhliarstva pri zavádzaní a rozširovaní priemyselnej výroby. Je potrebné spomenúť, že uhliarstvo bolo dôležitou súčasťou zárobkovej činnosti obyvateľstva regiónov Gemer a Horný Zemplín v rozmedzí približne od 17. do 19. storočia. Podrobné záznamy o tejto činnosti sa zväčša v dôsledku svetových vojen nezachovali. Archív bývalej Zemplínskej župy, v ktorom je možné objaviť isté údaje, sa nachádza v Novom Meste pod Šiatrom v susednom Maďarsku.
Úloha uhliarstva v baníctve bola v minulosti veľmi dôležitá. Pôvodní uhliari boli väčšinou slobodní muži tešiaci sa rôznym privilégiám, o čom svedčia rôzne listiny zo 14. a 15. storočia. Stopy uhliarstva v našich končinách je možné objaviť až začiatkom 19. storočia. Najväčšia komunita a spoločenstvo uhliarov sa nachádzala v Zemplínskych Hámroch, kde sa nachádzala huta a zlievareň. Uhliarstvo nadväzovalo na ťažbu železnej rudy, ktorá sa v Hámroch spracovávala. Vrchol a vzostup pálenia uhlia v Hámroch sa datuje od roku 1809.
Činnosť železiarov a uhliarov v okolí Sniny súvisela s obchodnými záujmami miestneho zemepána Jozefa Rholla, ktorý tu zavítal z Gemera. Rholl dal vykonať prieskum tunajšieho geologického podložia s cieľom zistiť, či Vihorlatské vrchy nie sú bohaté na výskyt zlata alebo striebra. Prieskumom úpätia Sninského kameňa bola objavená železná ruda, ktorú sa Rholl rozhodol ťažiť a spracovávať.
Tu začali postupne vznikať ťažobné štôlne a bane. Jozef Rholl pochádzajúci z tradičnej holandskej podnikateľskej rodiny, ktorá už v 16. storočí podnikala v Gemeri a na Spiši, kúpil rozostavaný kaštieľ v Snine a prisťahoval tu za účelom ťaženia a tavenia železnej rudy, ako aj výroby skla baníkov, tavičov, uhliarov a iných odborných pracovníkov z okolia Margecian, Gelnice a okolitých miest. Títo robotníci sa na novom mieste usadili natrvalo a stali sa zakladateľmi spočiatku osady, neskôr samostatnej obce Zemplínske Hámre. Neskoršie sa do Hámrov prisťahovali aj robotníci z Poľska (Maliňák, Mihálik, Zaremba, …) a Čiech (Šír, …). Presídlenci boli ubytovaní ako podnájomníci (paňske kvarteľoše) v kamenných murovaniciach („murované budzinki“) so širokými a nízkymi izbami. Pod jednou strechou bývali až štyri rodiny.
Murovanice boli vystavané v lese po jednej pri každom hámri. Hámrov bolo päť (pri dome Novobilského, Demčáka, Lukáča, Matošku, Barníka). Hutman (odborník na kopanie železnej rudy) robil v lese prieskum a ukázal, kde sa má kopať štôlňa. Najskôr sa vykopali „ako chyža“ veľké jamy a potom sa zboku ťažila železná ruda. Dobrú rudu vyvážali zo štôlne a zlou zahadzovali vykopané miesta. Pálenie dreveného uhlia bolo neoddeliteľnou súčasťou miestnej zlievarne. Po uhlí neustále rástol dopyt, takže okrem zásobovania miestnej huty sa uhlie expedovalo aj do odľahlejších častí Horného Zemplína. Samotné spracovanie a vývoj tohto remesla, ktoré sa stalo tak dôležitým a prínosným pre tunajší priemyselný rozvoj hutníctva a baníctva, podmienilo napokon i jeho rozšírenie do celého regiónu. Spotreba a neustále obchodné zanietenie pre spracovanie rúd a aj široké využitie vypáleného uhlia viedlo k rozširovaniu a zdokonaľovaniu tejto činnosti. Pálenie uhlia sa stalo hlavnou obživou uhliarskych majstrov.
Tunajšie hory a lesné plochy ponúkali dostatočné množstvo palivového dreva tvoreného prevažne bukom lesným (Fagus Sylvatica), ktoré bolo najvhodnejším materiálom na pálenie kvalitného uhlia. Samotné uhlie sa pálilo na vopred vykopanej, vyrovnanej ploche – rovine ľudovo nazývanej „štet“ alebo „podium“, ak sa milier mal nachádzať vo svahovitom teréne blízko potoka alebo studničky. Drevo bolo naukladané v „míli“ (milier mal viacero tvarov a veľkostí, niekedy mohol byť dlhý aj niekoľko metrov). Milier bol naukladaný tak, aby v ňom bola vytvorená trhlina – medzera, priestor na suché raždie, suché konáre a triesky určené na zapálenie samotného vnútra miliera. Z neho viedol tunel – medzera, kde sa započalo samotné zapálenie naukladanej kopy naskladaného dreva. Koncové okraje miliera sa vždy zakryli hlinou, zeminou, prípadne vlhkým lístím alebo rašelinou. Milier sa nechal horieť a po uplynutí približne dvoch až troch hodín bol utesnený a zahádzaný hlinou. Po zakrytí ho nechali voľne tlieť niekoľko dní (spravidla 5 až 10 dní). Počas tejto doby bolo potrebné dávať pozor na to, aby sa milier náhodou vplyvom vetra alebo prievanu nerozháral a keď sa tak stalo, hasil sa kropením vody. Uhlie postupne zotlelo a bolo tak napoly pripravené k ďalšiemu využitiu – spracovaniu v hute alebo kotloch.
Po ukončení samotného vypálenia bolo uhlie znášané na chrbtoch v košoch alebo zvážané furmanmi povozmi a kárami ťahanými koňmi. Niekedy pre tento účel poslúžili aj vagóny lesnej úzkokoľajky. Všetky tieto práce vyžadovali nielen dostatočnú zručnosť a obratnosť, ale aj silu a vytrvalosť. Je potrebné spomenúť aj to, že uhliari často ostávali na viacero týždňov v lesoch na miestach, kde sa nachádzali miliere. Potom sa skupiny striedali medzi sebou. Spomenuli sme, že hlavná skupina a spoločenstvo uhliarov vznikala v dnešných Zemplínskych Hámroch. Tie sa v danej dobe (približne v roku 1844) označovali ako „Hutta“ neskôr „Szinna Hámor“ alebo „Vas Hámor“. Úplne prvým názvom spomínanej osady bol Jozefova dolina, pravdepodobne pomenovaná po Jozefovi Rhollovi.
V roku 1841 dal Štefan Rholl (syn Jozefa Rholla) vystavať malú zlievareň, kde sa započali zlievarenské práce – tavenie rudy na výrobu surových plechov (sušne, ráfy, obruče na vozy, …). Vyrobený tovar a liatinu vozili súkromní hámorskí povozníci prevažne konským, ale aj volským záprahom aj do vzdialeností väčších ako sto kilometrov. Ešte približne v roku 1904 v prvom hámri (v blízkosti domu Novobilského) nakopali 160 vagónov rudy. Všetka táto činnosť má úzku nadväznosť na samotné uhliarstvo, pretože uhliari dodávali uhlie sklárňam a zásobovali uhlím pece na tavenie rudy.
Drevené uhlie sa nepálilo výhradne iba v dnešných Zemplínskych Hámroch, ale i vo viacerých chotároch Sniny. Napríklad v lokalite „Dzedova“ sa nachádzajú dve známe miesta, kde sa dochovali pozostatky – stopy po tejto činnosti. Konkrétne je to „Solište“ (bývalá horská lúka pod Horúcim Vrchom), kde sa nachádza niekoľko miest, kde bolo v minulosti v milieroch pálené uhlie. Ďalšie takéto miesto, na ktorom sa pálilo uhlie, je nazývané „Konský cinter“. Bádať tu čiernu zeminu, ktorá vznikla po rozpade milierov. Naviac je tu možné objaviť aj stopy po pôvodných kolibách – chyžkách (primitívnych prístreškov z dreva, konárov a lístia utesnených zeminou a machom), ktoré si uhliari svojpomocne budovali na bivakovanie – život v lesoch. Samotné miesta bývalých milierov sa nachádzajú blízko vodných bystrín a potôčikov, či prameňov, ktorých je v danej oblasti neúrekom a demonštrujú dostatočnú zásobu vody potrebnú pri manipulácii a hasení tlejúcej hmoty dreveného uhlia. Je potrebné nezabudnúť aj na úvozy a lesné cesty, ktoré slúžili uhliarom na približovanie dreva a aj odvoz vypáleného dreveného uhlia. Uhlie vozili dole do doliny, kde hradskou poľnou cestou uhlie putovalo na miesta určenia – do huty v Hámroch, či na parnú pílu v Snine. Pravidelná dodávka bola podmienená i samotným vyplácaním za uhlie, čo tvorilo hlavný zárobok a živobytie majstrov uhliarov.
Pokračovanie nabudúce…
Autor článku: Dominik Ontkovič