Alžbeta Grundzová (1938) sa narodila v Nižnej Jablonke – v obci, z ktorej pochádzal jej otec. Jej mama pochádzala z Dlhého nad Cirochou. Keď mala šesť rokov, bola spolu s rodinou deportovaná do zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom.
Bývali sme v Nižnej Jablonke. Mama sa volala rovnako ako ja, volali sme ju Eržika. Raz ju zavolali ženy z dediny, aby im išla pomôcť povyberať z vody konope. Keď vytiahli a poumývali konope, nakládli ho na most a nastúpili na voz. Dedinu začali náhle bombardovať. Mama dala ruku pred tvár, aby si chránila oči. Ja s otcom a oboma sestrami – najmladšou Máriou a prostrednou Paulínou sme sa bežali schovať do lesa. Otec z lesa sledoval, či k nám nebeží aj mama. Zrazu sme počuli krik – to mama začala kričať, pretože bola zranená. Mala poranenú ruku – v ruke dolámané kosti. Po bombardovaní všetkých zranených naložili na voz a furman Jozef Šupinský ich odviezol do nemocnice v Humennom. Otec odišiel do Dlhého povedať maminým rodičom, čo sa stalo. Babka po nás prišla do Jablonky a vzala nás do Dlhého. Tam sme sa stretli s mamou, ktorej v humenskej nemocnici ruku od ramena dole amputovali…
Do Dlhého po nás prišli Nemci s puškami a hnali nás až do tábora v Dubnici nad Váhom. Tam nás rozdelili – matky ostali s deťmi a chlapi boli ubytovaní zvlášť. Pamätám si veľkú miestnosť – halu s poschodovými posteľami, v ktorých sme spali. Môj dedo dostal úlohu opatrovať maródov. Ostatní chlapi išli do roboty. Celý deň pracovali po vonku a len večer, aj to len občas, sa mohli stretnúť s rodinami. Môj otec povolenie dostal, pretože mama nemala ruku. Tak aby jej pomohol dať deti do poriadku. Čo sa týka jedla, každý deň sme dostali polievku a chlieb na prídel. Jedla bolo málo, ľudia hladovali a šírili sa medzi nimi rôzne choroby. Až keď vypukol týfus, prišli do tábora zdravotné sestry, ktoré so sebou priniesli jedlo a oblečenie. Doktor vyberal pacientov, ktorí museli ísť na ošetrenie do nemocnice. Po nejakom čase sa vrátili uzdravení. Na nemocnicu si nikto nesťažoval, preto sa tam hlásili aj ľudia, ktorí neboli veľmi chorí – len preto, aby sa aspoň na chvíľu dostali preč z tábora. V tábore sme boli asi pol roka, znášali sme hlad, bitky a ponižovanie. Ženy chodili do kuchyne škrabať zemiaky. Tam tie zemiaky orezávali tak, aby vznikla čím hrubá šupka, ktorú dokázali z kuchyne nepozorovane vyniesť von. V hale, kde sme bývali, bola pec. Zemiakové šupky, ktoré ženy priniesli, sme prilepovali na horúcu pec, aby sa upiekli a hoci sa nikdy dostatočne neupiekli, jedli sme ich. Nikdy na to nezabudnem…
Bolo asi týždeň pred oslobodením. Do tábora prišli Nemci spolu s doktorom a začali vyberať chorých ľudí na ošetrenie. Keď prišli k nám, moja mama mala 27 rokov, bola tehotná – čakala štvrté dieťa. Môj dedo, ktorý sa staral o chorých, chodil spolu s lekárom a chcel, aby aj moju mamu vzali na ošetrenie do nemocnice, pretože už každým dňom očakávala pôrod. Doktor sa nám vtedy snažil naznačiť, aby sme mamu nikde neposielali, ale my sme nechápali, o čo mu ide. Babke stúpil na nohu, dedovi stlačil ruku, keď sa za mamu prihovárali, aby mohla do nemocnice. Nakoniec doktor dedovi povedal: „Surmaj, keď ty tak bojuješ za to, aby tvoja dcéra rodila v nemocnici, tak ty pôjdeš spolu s ňou.“ Dedo ochotne súhlasil. Mal iba jednu dcéru a troch synov. A mama bola veľmi pekná žena. Mala len také handrové papuče a babka jej pred odchodom dávala na nohy nejakú pevnejšiu obuv. Ešte aj vtedy sa doktor babke snažil niečo povedať, no ona nechápala, o čo mu ide. Obyčajne, keď pacientov odvážali do nemocnice, v sanitkách boli deky. Keď odvážali mamu a deda, prevážali ich na nákladných autách, v ktorých boli iba krompáče a lopaty. Otec bol v tom čase v robote. Večer, keď sa vrátil a poslali ho k deťom, lekár si ho dal k sebe zavolať a povedal mu: „Pán Grundza, svoju ženu už nikdy neuvidíte – bola zastrelená. Snažil som sa tomu zabrániť, ale nedalo sa.“ Keď sa k tomu v spomienkach vraciam, plačem a pýtam sa, ako to mojej mame mohli urobiť. Mama a dedo zomreli spolu, tvárou v tvár…
Po oslobodení sme sa cez Váh plavili na loďke. Najmladšia sestra bola chorá, mala týfus. Na loďke s nami bola aj babka a tá povedala: „Maňka je chorá, zomrie niekde po ceste domov. Kde ju pochováš? Hoď ju do vody, ryby ju zjedia a bude dobre.“ Otec jej odpovedal: „Čo vás to napadlo? Máte vy svedomie toto povedať? Vy by ste svoje dieťa hodili do vody? Keď zomrie po ceste, hoci holými rukami vykopem hrob a pochovám ju. Dcéru aj muža vám zabili a vám toho bolo málo? Nechcem, aby ste sa viac približovali k mojim deťom a k mojej rodine.“ S babkou sme sa už neskôr nestýkali…
Otec sa po vojne oženil, vzal si o desať rokov mladšiu ženu. Jednu dcéru si priviedla so sebou a potom mali spolu ešte päť chlapcov. Deväť detí v jednej miestnosti, neviete si to predstaviť. Odišla som robiť do Čiech. Keď som dostala prvú výplatu, od radosti som si kľakla na kolená a plakala. Slzy mi padali na zem – mala som svoje prvé vlastnými rukami zarobené peniaze. Vydala som sa a mala päť detí. Na výkladke v cukrovare robil s mojim mužom jeden chlap z Dubnice nad Váhom. Ten chlap bol očitým svedkom toho, čo sa tam na konci vojny stalo. Môjmu mužovi povedal, že ho vezme presne na to miesto, kde moju mamu a deda zastrelili. Presne na tom mieste postavili zbrojovku a nebolo tam už nič. Pôvodne to bola taká čistinka, kde Nemci nechali ľudí vykopať veľkú jamu, potom ich zastrelili a telá do tejto jamy zahrabali. Nad čistinkou bol les, z ktorého to celé pozorovali obyvatelia Dubnice, ktorí v lese ten deň pracovali. Medzi nimi aj chlap, ktorý nám o tom rozprával. Tí, čo začali kopať jamy pochopili, že urobili chybu, ale bolo už neskoro…
Alžbeta Grundzová (1938)
Tábor v Dubnici nad Váhom vznikol v novembri 1944 ako Zaisťovací tábor pre Cigánov. Bol zriadený Ministerstvom národnej obrany, ktoré ho zaradilo medzi svoje zložky. Išlo o jediný tábor svojho druhu na Slovensku. Bol to skutočný koncentračný tábor, do ktorého boli posielaní Rómovia z celého Slovenska i so svojimi rodinnými príslušníkmi. Začiatkom roku 1945 kontrolu nad táborom prevzali Nemci. Tí sa rozhodli týfusovú epidémiu, ktorá v tábore vypukla, riešiť radikálnym spôsobom. Dňa 23. februára 1945, pod zámienkou prepravy do nemocnice, naložili chorých na nákladné auto a odviezli do areálu miestnej zbrojovky, kde ich brutálne povraždili.
Na mieste masovej popravy v areáli zbrojovky vznikol krátko po skončení vojny cintorín, na ktorom miestni robotníci osadili kríž vytvorený z delových nábojníc. V roku 2007 tu bol z iniciatívy občianskeho združenia In Minorita osadený aj pamätník s menami zavraždených Rómov. Medzi nimi sa nachádzajú mená Alžbeta Grundzová a Ján Surmaj – mená zavraždených členov rodiny pani Alžbety Grundzovej zo Sniny, ktorá sa s nami podelila o svoje spomienky poukazujúce na nezmyselnosť vojny a rasovej nenávisti.
Nikomu v živote neprajem a modlím sa za to, aby sa nikdy nič podobné nezopakovalo a nikto nemusel prežiť to, čo som ja ako šesťročné dieťa musela cez vojnu prežívať…
Alžbeta Grundzová (1938)
Pani Alžbeta Grundzová je matkou piatich detí, babkou sedemnástich vnúčat a prababkou dvadsiatichtroch pravnúčat. Zvykne hovoriť, že rodina je tým pravým bohatstvom a ona je dnes tou najbohatšou osobou na svete.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan