Obálka, ktorú budeme na tomto mieste analyzovať si vyžaduje poriadne načrieť do minulosti a ozrejmiť niektoré menej známe skutočnosti. Najvýznamnejším majiteľom sninského veľkostatku bola rodina Rhollovcov. Mesto Snina počas ich pôsobenia zažilo asi najväčší rozmach. V tej dobe bol dostavaný klasicistický kaštieľ, neskôr kaplnka v okolí ktorej vznikol cintorín, založená bola osada Sninské Hámre, známa ťažbou a spracovaním železnej rudy.
Na sklonku tejto pre mesto zlatej éry majetky Kláry Csákyovej – vnučky Jozefa Rholla, dcéry Štefana Rholla, vydatej za Teodora Csakyho, odstúpili jej dediči v dražbe v roku 1872 Rakúskej sprostredkovateľskej banke. O kúpu sninského veľkostatku prejavili záujem poverenci belgického princa. Filip Eugen Sachsen Gotha Koburg sa tak stal majiteľom panstva v Snine spolu s jeho priľahlými pozemkami až do roku 1888, kedy sa spomínané majetky rozhodol predať Štefanovi Ocskayovi z Budapešti. Sám Koburg pravdepodobne Sninu nikdy nenavštívil, no ako majiteľ veľkostatku sa zapríčinil o jeho rozvoj a plusové hospodárenie vykazujúce zisky.
Belgický princ vlastnil rozsiahly statok vo Fulneku na Morave, ktorý získal ešte v roku 1855. K nemu prikúpil statok v Snine a majere Bakta, Csoma, Hédze a Macsola, ktoré sa nachádzajú na území Maďarska. Správa majetkov sídlila vo Fulneku, kde sa nachádzala ústredná správa a učtárne pre všetky spomínané majetky z územia Rakúska a Uhorska. Kvôli lepšiemu spravovaniu vzdialených majetkov v Uhorsku sa vedenie veľkostatku vo Fulneku rozhodlo spravovať uhorské majetky samostatne v rámci veľkostatku Snina a Stakčín. Správa veľkostatku bola organizovaná a vedená moderným spôsobom – od roku 1869 sa viedlo podvojné účtovníctvo a majetky boli poistené. Správa bola rozdelená na štyri úseky – centrálnu, ekonomickú, lesnú a ostatnú správu.
Lesná správa bola rozdelená na dva dištrikty. V prvom sa nachádzala Snina, Valaškovce a Zemplínske Hámre. V druhom boli Stakčín, Stakčínska Roztoka, Starina, Pčoliné a Hostovice. Na čele lesnej správy stál lesný inžinier a súčasne nadlesný prvého dištriktu Karol Götze, ktorý sa stal neskôr, v roku 1882, novým riaditeľom centrálnej správy.
A teraz už k samotnej obálke. Z analýzy písma na jej prednej strane je zrejmé, že obálka bola vypisovaná na dvakrát. Prvým typom úhľadného písma sú vypísané slová Wolgeboren, Herrn Carl Götze, Szinna a Homonna. Druhým síce podobným, no nie až tak úhľadným typom písma sú vypísané slová Forst Ingenieuř, in, bai a Ungarn. Pokiaľ prvý typ písma je ľahko čitateľný, druhý typ písma je miestami potrebné lúštiť. Oba typy sú si veľmi podobné a obsahujú gramatické chyby, preto je možné predpokladať, že oslovenie, meno, priezvisko a cieľ cesty vypisoval jeden a ten istý človek najprv v pokoji a doplňujúce údaje ako povolanie adresáta a názov štátu dopísal neskôr v zhone. Čo sa týka spomenutých gramatických chýb, tak prvá sa nachádza v slove „Wolgeboren“ – správny tvar slova je „Wohlgeboren“. Druhá sa nachádza v slove „Ingenieuř“, kde je použité písmeno „ř“ namiesto klasického „r“. Z toho je možné usudzovať, že obálku vypisoval pravdepodobne Čech, pretože nikde v okolitých štátoch sa háčik nad písmenom „r“ nepoužíva. Tretiu chybu by bolo možné nájsť v slove „bai“, pričom správny tvar tohto slova znie „bei“. Úradným jazykom v Rakúsku bola nemčina, ktorú pisateľ pravdepodobne neovládal stopercentne. Nemec by v slovíčku „Wohlgeboren“ chybu určite nespravil, nakoľko išlo o oficiálne oslovenie príslušníkov nemeckej šľachty. Načrtnuté tvrdenie však nemusí byť úplne správne, pretože je možné, že v dobe vypisovania obálky sa za gramaticky správne považovalo niečo úplne iné ako dnes.
Predná strana obálky obsahuje známku v hodnote 15 grajciarov z roku 1867 s okrúhlou pečiatkou Fulnek s dátumom 15. január (15/1). Ide o starší typ pečiatky, ktorá obsahuje nekompletný časový údaj – iba mesiac a deň bez uvedenia roku. Na prednej strane obálky sa taktiež nachádza aj doplnková pečiatka s označením „RECOM„, ktorá sa používala na označovanie doporučených zásielok. Konkrétne táto zásielka bola poslaná doporučene pod číslom 88 (pod pečiatkou je za lomenou čiarou ručne dopísané práve toto číslo). Na zadnej strane obálky sa nachádzajú hneď tri odtlačky poštových pečiatok – Prešov s nevýrazným dátumom 17. január 1877 (Eperjes 17/1/77), Humenné taktiež s dátumom 17. januára 1877 (Homonna 18/1/77) a nakoniec Snina s dátumom 18. január 1877 (Szinna 18/1/77).
Je priam zarážajúce, že zásielka z Fulneku na Morave, kde sa nachádzala správa majetkov, bola doručená do Sniny za tri dni. Asfaltové cesty v tej dobe neexistovali a preprava poštových zásielok bola zabezpečovaná dostavníkmi, koňmi a pešími poslami. Je pravda, že v tej dobe bolo prepravovaných zásielok mnohonásobne menej, ako je tomu dnes, no je až komické, že doba doručenia sa od danej doby prakticky nezmenila. Zadná strana obálky obsahuje monogram tvorený písmenami „M“ a „H“. Ako asi pri každej starožitnosti, nie je možné odhaliť celé jej historické pozadie, a tak aj rozlúštenie monogramu v prípade tejto obálky naďalej ostáva záhadou.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan