Nikto z nás nevie, aký život prežije a čo nás v ňom čaká a neminie. Vedia to iba sudičky v rozprávkach. My však na sudičky neveríme, no túžime svoj život prežiť čo najlepšie. My, starší ľudia, vraciame sa v spomienkach do minulosti a bilancujeme svoj život.
Narodil som sa v januári 1952 tu, v našej Snine. Následkom ochorenia som prišiel v rannom detstve o zrak. Spomínam si, ako mi moji rodičia hovorievali, že ja nebudem chodiť do školy v Snine, kde chodia moji súrodenci, ale pôjdem do Levoče, kde je škola pre deti, ktoré nevidia. Tieto ich slová ma už vtedy zaujali. Predstavoval som si, ako budem čítať z kníh písmená, ktoré sa skladajú z bodiek a čítajú sa prstami. O slepeckej škole v Levoči sme vedeli. Môj otec pochádzal z obce Vlková, ktorá je vzdialená od Levoče asi dvadsať kilometrov.
Čas plynul svojím nezadržateľným tempom, až prišiel rok 1959. Vtedy sa začalo pracovať na mojom zápise do školy v Levoči. MUDr. Matusová a MUDr. Harmaňoš, mi spracovali moju zdravotnú dokumentáciu a spolu s inými požadovanými dokladmi odoslali do Levoče. Plne som si začal uvedomovať, že pôjdem preč, do pre mňa vtedy neznámeho sveta. A naozaj. Jedného dňa nám priniesol poštár list, v ktorom stálo: „Váš syn Ján bol prijatý do prvej triedy Osemročnej strednej školy pre nevidiacich v Levoči s nástupom 1. 9. 1959“, (v tom období, bola povinná osemročná školská dochádzka). Začali sa tak moje posledné týždne pobytu doma. Stále som si viac a viac uvedomoval, že sa mi to už kráti.
A tak prišiel deň, kedy ma moji rodičia odviedli do Levoče. Prišiel som do iného prostredia, kde bolo všetko pre mňa nové a úplne iné než doma. Rodičia na druhý deň odišli a tak som tam zostal sám. V tých rokoch, chodievali sme domov iba na vianočné, polročné a veľké prázdniny. Viac ako deväť mesiacov v roku sme boli v škole. Rodičia k nám chodili iba na návštevu. V škole sa mi páčilo, rád som sa učil nové veci. Horšie to bolo v internáte, lebo tam bol dosť prísny režim. Po štyroch mesiacoch som prišiel na svoje prvé prázdniny – boli Vianoce. Kadečo som sa už v škole naučil. Vedel som už čiastočne písať a čítať slepeckým písmom. Keď som toto písmo ukazoval doma, no i ľuďom, ktorí k nám chodili, všetkých to zaujímalo. Bolo to pre nich niečo nové.
V škole som si začal uvedomovať, že svojimi schopnosťami a vedomosťami sa vyrovnám vidiacim deťom. Učili sme sa tie isté predmety a v takom rozsahu ako v bežných školách. Iba v niektorých predmetoch sa robili malé úpravy vzhľadom na naše zrakové postihnutie. V ôsmej a deviatej triede sme začali riešiť problém, kde pôjdeme po skončení základnej školy. My, nevidiaci, máme málo možností vyučiť sa nejakému povolaniu a zamestnať sa. Preto som privítal informáciu, že v Prahe sa v najbližšom školskom roku otvorí Stredná ekonomická škola pre nevidiacich. Prijímacie skúšky som zložil. Bol som prijatý.
Škola sa otvorila v septembri 1968. V škole nás pripravovali pre vykonávanie rôznych administratívnych činností. Okrem všeobecných predmetov, učili sme sa písanie na kancelárskom stroji, tesnopis, ďalekopis, i obsluhu telefónnej ústredne. V druhom ročníku sme sa rozhodli pokúsiť sa vybaviť si prázdninovú prax v podnikoch v mieste nášho bydliska. V triede nás bolo sedem žiakov a každému sa to podarilo. Ja som praxoval vo vtedajšom národnom podniku Vihorlat Snina. Pracoval som v projekčnom oddelení. Moja činnosť spočívala v písaní projektovej dokumentácie pre jednotlivé vytvorené projekty. Každý projektant mi dokumentáciu k svojmu projektu osobne diktoval. Tieto úlohy som dobre zvládol. Dokázal som, že aj človek bez zraku môže takéto činnosti vykonávať.
Ján Bogner na pracovisku ako telefonický spojovateľ sninskej nemocnice.
Po ukončení môjho štúdia vznikol problém, kde si nájsť zamestnanie. Od istej zdravotnej sestry sme sa dozvedeli, že v nemocnici sa v najbližšej dobe uvoľní miesto na telefónnej ústredni. Môj otec išiel za Dr. Cimbakom, vtedajším správcom nemocnice. Povedal mu o mne a požiadal ho, či by ma na ústredňu neprijal. U Dr. Cimbaka sme našli vzácne porozumenie v tejto mojej záležitosti. A tak som od 1. septembra 1972 nastúpil do zamestnania na telefónnu ústredňu. V práci som si zvykol a zvykli si tiež ľudia na mňa. Postupne som sa stal neoddeliteľnou súčasťou nemocnice. Dobre sa mi so zamestnancami komunikovalo, ale tiež aj s obyvateľmi Sniny a okolia.
Bol som vlastne prvým nevidiacim, ktorý sa trvalo pracovne uplatnil vo vtedajšom pomerne veľkom okrese Humenné. Neskôr som vo svojom voľnom čase začal študovať nemecký jazyk. Toto štúdium som ukončil v roku 1983 štátnou skúškou. Po jej vykonaní som začal prekladať z nemčiny rôzne články, hlavne pre slepeckú tlač.
V roku 1980 som sa zoznámil so svojou manželkou. Pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici v Ilave. O rok sme sa zobrali a v roku 1982 sa nám narodil syn Ján. Naše pekné spolužitie trvalo deväť rokov. Choroba si nevyberá a moja manželka v roku 1990 zomrela.
V nemocnici som pracoval takmer 44 rokov. Za toto obdobie som prepojil obrovské množstvo rozhovorov a volajúcim som podal aj veľké množstvo informácií. Do dôchodku som odišiel prvého apríla 2016. Ak mám hodnotiť svoj doterajší život, hodnotím ho ako úspešný a celkom šťastný. Podarilo sa mi vyštudovať, uplatniť sa na pracovnom trhu, začleniť sa do spoločnosti vidiacich ľudí a tiež sa mi splnili mnohé moje súkromné túžby.
Autor článku: Ján Bogner