Retrospektíva

Keď človek zalistuje novinami z medzivojnového obdobia, má možnosť nájsť mnoho zaujímavého. Noviny vychádzajúce na východe Slovenska neinformovali iba o dianí v Košiciach a v Prešove, ale prinášali pravidelné informácie aj o mnohých malých mestečkách na Zemplíne. Samozrejme častejšie sa objavovali informácie napríklad z Humenného a Michaloviec ako zo Sniny a Stropkova. V novinách s názvom Podtatranský kraj (vydaných 10. augusta 1934) sme pred nejakým časom natrafili na článok, ktorý hovorí o vymenovaní Kornela Stodolu za čestného občana mesta Snina.

Doslovný prepis textu článku: Senátor K. Stodola čestným občanom Sniny. Obyvateľstvo vých. slovenského mestečka Sniny po tieto dni jednohlasne vymenovalo za svojho čestného občana senátora Republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu p. Kornela Stodolu a tým dokumentovalo voči jeho staručkej a váženej osobe to, že si vie ceniť prácu, ktorú tento čestne a svedomite konal pre obyvateľstvo Sniny a vôbec pre obyvateľstvo celého okresu sninského. Netreba nikomu spomínať v jakom položení sa obyvateľstvo okresu sninského nachádza, lebo každý sa už o tom iste v novinách dočítal, nutno však pripomenúť, že to bol vždy staručný a agilný senátor Stodola, ktorý so svojou stranou ľudu pomáhal. Či tu bola otázka vyplatenia valečných škôd, osivová akcia, stravovacia akcia, podpora pohorelcom, podpora pre stavby škôl, úprava pastvín, úprava ciest a vôbec otázky národnohospodárskeho rázu, ako i rázu kultúrneho, Stodola stál ochotne k dispozícii a pomáhal, pracoval čo mu len bolo možné. On neprichádzal s demagógiou medzi nás, ako to robia „náhodilí zastanci“ nášho ľudu, ale prichádzal s hotovou prácou a nás tiež vždy k práci čestnej a užitočnej napomínal. Dekrét o zvolení za čestného občana, znak vďaky, uznania a lásky bude p. senátorovi v najbližších dňoch doručený. Sninčán.

Kornel Stodola (1866 – 1946) pochádzal z významnej slovenskej rodiny. V roku 1918 sa stal členom Slovenskej národnej rady a signatárom Martinskej deklarácie. V rokoch 1918 až 1920 bol poslancom Revolučného národného zhromaždenia, kedy zastával miesto referenta železníc, pôšt a telegrafov na ministerstve pre správu Slovenska. V rokoch 1920 až 1925 bol poslancom a v rokoch 1925 až 1938 senátorom Národného zhromaždenia za agrárnu stranu. Patril k priekopníkom lyžovania na Slovensku a bol taktiež aktívnym horolezcom. A ako je uvedené v starom novinovom článku, bol taktiež vymenovaný za čestného občana nášho mesta. Bolo by možné povedať, že jeho úmysly týkajúce sa rozvoja Sniny boli úprimné. Dokazuje to napríklad pohľadnica, ktorú odoslal počas jednej z návštev Sniny vtedajšiemu ministerskému predsedovi Františkovi Udržalovi do Prahy (Slovutny / Pan F. Udržal / minist. predseda / Praha).

Obsah odosielanej správy je nasledovný: „Pane ministerský predsedo! Prosím prijať náš strohý pozdrav zo Sniny, kde chcem organizovať vývoz ošípaných na západ. V hlbokej úcte Snina 27/4 Stodola.“ Samotná správa neobsahuje rok odoslania, z textu vyplýva iba to, že bola odoslaná dňa 27. apríla. Nakoľko z odtlačku pečiatky je rok odoslania nemožné vyčítať, o použitej poštovej pečiatke môžeme povedať iba toľko, že na poštovom úrade v Snine bol tento typ pečiatky používaný v rokoch 1928 až 1939. Použitá poštová známka bola vydaná dňa 16. marca 1932. V roku 1939 vznikol Slovenský štát a s ním vznikli aj nové poštové známky. Čo sa týka určenia roku odoslania správy napísanej Kornelom Stodolom adresovanej Františkovi Udržalovi, tak z uvedeného listu môžeme usudzovať iba toľko, že správa bola odoslaná niekedy v rozmedzí rokov 1932 až 1939. Vzhľadom k tomu, že František Udržal (1866 – 1938) pôsobil na poste ministerského predsedu v období od 1. januára 1929 do 29. októbra 1932 (predtým ako poslanec , v rokoch 1921-1925 ako minister národnej obrany a v politike celkovo ako senátor do roku 1937), môžeme za letopočet odoslania správy jednoznačne označiť rok 1932. A keďže novinový článok týkajúci sa čestného občianstva Kornela Stodolu bol napísaný až v roku 1934, je možné povedať, že Stodola navštívil Sninu minimálne dvakrát.

Autor textu: Mgr. Ján Bocan