Četnícky strážmajster Štefan Pavlík

Na starom cintoríne v Snine sa nachádza niekoľko zaujímavých náhrobných kameňov. Zaujímavé sú najmä tie staršie, vyrobené z pieskovca. Z týchto náhrobkov je niekedy už len veľmi ťažké vyčítať informácie o osobe spočívajúcej pod nimi. Novšie náhrobníky dokážu zaujať pozornosť celkovým vzhľadom a architektonickým prevedením. Vo všeobecnosti platí pravidlo, že najstaršie hroby patriace spoločensky významnejším Sninčanom sa nachádzajú v blízkosti kaplnky Sedembolestnej Panny Márie.

V piatom, či šiestom rade napravo od stúpajúceho chodníka vedúceho ku kaplnke, sa nachádza hrob Štefana Pavlíka (15. mája 1908 – 27. augusta 1935), ktorý zomrel vo veku 27 rokov. Náhrobník z medzivojnového obdobia, ako jeden z mála, obsahuje aj fotografiu zosnulého.

Náhrobok Štefana Pavlíka (1908-1935)

Štefan Pavlík

V roku 1937 bola vlastným nákladom vydaná kniha s názvom Naša branná čítanka. Jej autor, štábny kapitán delostrelectva Juraj Pešek, niekoľkými vetami spomína na Štefana Pavlíka ako na odhodlaného čatára slúžiaceho v 36. pešom pluku.

Čím vynikol? Áno vynikol, a to tak, že môže slúžiť za vzor snaživosti a húževnatosti veľa a veľa vojakom. Kto by v ňom dnes hľadal úbohého chlapca, ktorý prišiel v roku 1929 na vojenčinu k pešiemu pluku 36 v Užhorode ako – negramotný? Viete, čo je to? Nevedel ani čítať, ani písať. Pavlík pochádza zo Sniny na Slovensku a bol lesným robotníkom. Svetová vojna, ktorá ťažko postihla aj sninský kraj, zavinila i to, že Pavlík a jeho rodáci nemali príležitosti chodiť do školy.

Ale naša vojenčina si vie rady aj s takými úbohými chlapcami. V kurze negramotných Pavlík vyniká a nestačí mu čoskoro to, čo sa v kurze vyučuje. Vo voľnej chvíli je neustále v zátiší, číta a píše. Vyniká aj ako vojak a ešte prv, ako ho poslali do poddôstojníckej školy, stáva sa slobodníkom. Ostrú konkurenciu v poddôstojníckej škole víťazne zmáha a zo 76 žiakov vychádza 28. Len ten, kto vie čo je dnes poddôstojnícka škola a že sa tam posielajú väčšinou len vojaci s meštianskou školou, pochopí veľkosť Pavlíkovho úspechu.

Kabinetná fotografia Štefana Pavlíka.

Pavlík ide ďalej. V kurze pre ďalej slúžiacich poddôstojníkov má možnosť si dobyť vysvedčenia z meštianskej školy. Pavlík i túto preťažkú úlohu berie útokom, súc povzbudzovaný svojimi predstavenými a v roku 1933 v júli zložil s úspechom verejnú skúšku zo 4. triedy meštianskej školy.

Bývalý negramotný za tri roky služby dosiahol toľko úspechov, že mu ich môžu právom závidieť aj všetci tí, ktorí možno nad ním a nad jemu podobnými kedysi krčili ramená.

Pavlík na radu svojich predstavených ostal na vojenčine, trebárs jeho matka naň naliehala, aby sa vrátil domov. Ale dnes sa už  s tým zmierila, lebo vie, že za to, čo dnes je syn a čím ešte bude, vďačí len tomu, že prišiel do československých kasární. A je aj presvedčená, že jej syn nie je ešte na konci svojho postupu.

Vo verejnosti sa niekedy tvrdí, že vojenská služba je stratený čas. Čatár Pavlík a mnohí iní, jemu podobní sú krásnym dokladom, že vojenská služba je strateným časom len pre tých, ktorí nemajú dosť vôle, aby z vojenskej služby odchádzali skúsenejší, vzdelanejší a lepší, ako prišli. Na vojenčine je tomu príležitosti dosť. Len ju využiť.

Štefan Pavlík slúžil a zomrel v meste Broumov v Čechách. Okolnosti jeho smrti nie sú známe. Rakva s mŕtvym bola do Sniny privezená vlakom vo zvláštnom vagóne. Telo bolo uzatvorené v železnej, cínom uzatvorenej truhle.

Četníci nesúci rakvu.

Ľudia rozprávali o tom, že údajne zomrel na zápal pľúc. Smútočný sprievod viedol ulicami mesta smerom od železničnej stanice ku kostolu a odtiaľ na cintorín. Na tú dobu sa pohrebu zúčastnilo úctyhodné množstvo ľudí, čo dokazujú i dochované fotografie. Náhrobok dali údajne postaviť četníci. V rodine zosnulého sa však dochovala informácia, podľa ktorej financie potrebné za postavenie náhrobku, získali Pavlíkovci predajom kravy. Ako to bolo v skutočnosti už asi nezistíme…

Smútočný sprievod v uliciach Sniny.

Smutná pieseň

Po Štefanovi Pavlíkovi sa okrem hŕstky fotografií zachoval aj text piesne, ktorú spieval počas prechádzok po hone Červencovo a adresoval ju svojej snúbenici Márii Štofikovej (Marciňákovej):

Borovičky borové, to sú pekné stromové,
chodilo k nám potešenie, ale už viac nepríde.
Stihla ma zlá novina, tá mi srdce zranila,
že môj milý ťažko chorý, abym ho navštívila.
A ja mu to udelám, pretože ho rada mám,
všetky lieky z apateky, doktora mu zavolám.
Keď ja budem v truhle spať, príď sa na mňa podívať,
príď sa na mňa má panenko, príď sa na mňa podívať.

Štefan Pavlík so svojou snúbenicou Máriou Štofikovou.

Pieseň zapísala Katarína Ižáková tak, ako ju počula od matky Anny Pavlíkovej rodenej Štofikovej (Humeníkovej) – manželky Štefanovho brata Jozefa. Niektoré slová piesne sú počeštené vzhľadom k miestu, kde Štefan Pavlík ako četník slúžil, respektíve ide o poslovenčenú verziu českej piesne. Mária Štofiková sa po smrti snúbenca Štefana Pavlíka vydala za Štefana Ogurčáka, ktorý bol financom a neskôr sa stal kmotrom Štefanovho brata Karola.

Autor článku: Mgr. Ján Bocan

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.