Príbeh, o ktorom Vám chcem rozprávať, sa odohral v roku 1984 a ja ho znova a znova celý so zvláštnou clivosťou a vzrušením prežívam pri akejkoľvek zmienke, či správe o kraji, kde sa odohral.
Je to o to viac, že som bol v mnohom jeho svedkom. Moje pokusy vyrozprávať ho deťom, pamätníkom v práci či pamätníkom z obcí, ktoré dnes už nejestvujú, doposiaľ stroskotali na obavách, že ho pre jeho výnimočnosť nedokážem pretlmočiť iným. Už však nemám veľa času, preto prosím buďte zhovievaví…
Bola nedeľa, začiatok letných prázdnin. Rýchlik z Kysaku do Humenného a ďalej osobný motorový vlak z Humenného do Stakčína bol naplno obsadený, poväčšine to boli prázdninoví hostia zo všetkých kútov Československej republiky. Deti, ešte nedospelé slečny a mládenci cestovali v sprievode rodičov alebo starých rodičov, zmes vravy znela v češtine, rusínčine a slovenčine. Každý sa tešil a spomínal na všetko možné – na tatarčené pirohy, mačanku, chytanie rakov a pstruhov v ich potoku, stavanie hrádzí v potoku, pár nocí spánku v stodole na sene, či na gánku, na zber lesných plodov, návštevu pralesa… Lásku a láskavosť z oboch strán mal každý z nich citeľne vrytú hlboko v srdiečku a v duši.
Po celej trase bolo dusno, lastovičky lietali prinízko a nad krajom visela búrka. S príchodom do Stakčína začalo hrmenie a blýskavica, následne dážď. Do odchodu autobusov na všetky smery pod Bukovské vrchy bolo dosť času, niektorí cestujúci sa pred búrkou poponáhľali do hostinca naproti, zvyšní sme so súhlasom železničiarov ostali vo vlaku s tým, že nás odposunovali na záložnú koľaj.
Na ploche nakladacej a vykladacej rampy, ktorá je vyvýšená od koľajníc asi jeden meter, stál menší povoz na gumených kolesách a v ňom zapriahnuté dva ľahké kone. Boli v chomútoch, rovnakej výšky, svetlohnedé s rovným chrbtom. Za zadnú časť povozu boli za stájové ohlávky uviazané dva poloťažké kone s bujnými hrivami – svetlou a čiernou, nepochybne pracovné. Všetko to spolu tvorilo bežný presun. Na okraji rampy boli naukladané balíky sena, vrecia s krmivom, konské postroje, reťaze, bedňa s náradím a batožinou. Túto, akoby malú pracovnú kavalériu, mal na starosti jedenásť – dvanásťročný chlapec. Snažil sa z balíkov sena vytvoriť komoru ako ochranu najnutnejších vecí pred dažďom.
Živel silnel, zapriahnuté kone strácali pokoj, prestupovali z nohy na nohu a hrabali kopytami, akoby hľadali bezpečie alebo oporu. Postupne posúvali voz dozadu. Zadné kone vycítili nebezpečenstvo pádu z rampy na koľajisko, trhali ohlávkami, ale nič sa nezmenilo. Chlapec si nebezpečenstvo tiež rýchlo uvedomil, pribehol k záprahu, uvoľnil koňom opraty a snažil sa dostať celý záprah vpred. Poháňal ich z ľavej aj z pravej strany, skúšal to povelmi aj držaním za ohlávku, zavše však zaburácalo a bol to skôr posun vzad. Bolo treba rýchlo konať, vypriahnuť kone sa nedalo, sťahovacie reťaze na oji boli príliš našponované.
To, čo ďalej nasledovalo, potvrdzuje všetko o zákonitostiach stádového pudu, o vzťahu koňa a človeka, vzájomnej spolupráci a dôvere, vzájomnom rešpekte a priam o láske. Je to akoby prejav charakteru ušľachtilého jedinca, po stáročia formovaný prostredím živelnej prírody, od čias stepných nomádov až po historicky najväčšie vojnové výpravy a s tým spojené obohacovanie krvi.
Chlapec šikovne naskočil na prednú časť voza, prekročil čelnú dosku a dvoma krokmi po oji a bočných remeňoch sa ocitol medzi koňmi. V jednej ruke držal opraty, druhou sa pridržiaval remeňov postroja a chomúta. Stál obkročmo nohami na bočných remeňoch, opretý lýtkami a kolenami o slabiny koní. Týmto bol s istotou prijatý do stáda a stal sa jeho vodcom. Čakalo sa len na jeho povel. Ten prišiel vzápätí s ráznym stlačením hrude kolenami a nacvičeným pokrikom. O niekoľko sekúnd bol záprah na bezpečnom mieste. Nasledovalo hladkanie, túlenie aj slzy radosti. Postupne ustával aj dážď.
Začali sme postupne vychádzať z vlaku, taktiež cestujúci z hostinca. Zvolil som si cestu cez staničnú rampu. Chlapec stál pred koňmi, doniesol pred nich balík sena, uvoľnil im zubadlá a tešil sa s nimi. Po tvári s jemnými črtami mestského chlapca mu z vlasov stekala voda. Staromódny, akoby sviatočný, pásikavý hnedý oblek mal úplne mokrý. „Čo tu robíš s tými koňmi“? Spýtal som sa. „Ideme s ujom na kalamitu do Čiech, do mesta Volary a ďalej na Soumarský most. Otvoril som svoju batožinu, vybral som ručník, vlnený modrý sveter a tepláky a hovorím: „Toto si bystro obleč, poutieraj sa, lebo pre zápal pľúc nikam nepôjdeš. Daj si dole aspoň kabát a košeľu, neboj sa, nie sú tu žiadne slečny. Až sa vrátiš a pôjdeš okolo, donesieš mi to na priehradu. Na dispečing. Ja si zatiaľ obzriem kone“. Doplnil som si o nich celkový obraz, predtým som ich videl viac menej zozadu a z väčšej vzdialenosti. Na silnom, stredne dlhom krku súmerné hlavy, biele hviezdy v tvare palcata z čela až po nozdry, nízko posadené kolená, silné prsia a veľký hrudník, bystrý zrak. Postroje boli zánovné, celé z kože, vybíjané kovovými a medenými ozdobami. Krásna práca veľkého majstra. Nevšedná elegancia. Chlapcovi som poprial šťastnú cestu a vybral som sa peši do hotela Park, kde som býval. So sklonenou hlavou a veľmi som chcel byť sám.
Z hostinca oproti vyšli dvaja asi 40 roční muži. Vysokí, svalnatí, atamanského vzhľadu. Smerovali k záprahu. Motorový osobný vlak bol odposunovaný pred staničnú budovu a čakal na pravidelný odchod do Humenného. Bolo rušno aj pri posune nákladných vagónov. Do Volar na Šumave a ďalej do Soumarského mosta je dlhá cesta. Odhadol som to na asi 1200 kilometrov. Asi pôjdu zrýchleným nákladným vlakom. Bude sa im tam páčiť. V srdci Šumavy, blízko prameňa Teplej Vltavy, Národný park ako naše Poloniny, hlboké lesy, množstvo rašelinísk, rozsiahle meandre Vltavy, kraj turistov a vodákov, začiatok Lipenskej priehrady, výnimočná kvetena…
Cestou na hotel ma predbehol konský záprah s dvoma elegánmi v miernom pokluse. Vlastne elegáni boli traja. Uprostred voza stál asi 40 ročný muž v miernom rozkročme, v ľavej ruke medzi prstami držal opraty a s dobrosrdečnou pýchou dotváral eleganciu záprahu. Bol som presvedčený, že pred mojím zrakom práve defilovali Donské kone.
V tú noc som dlho usínal. Musel som sám seba presvedčiť, že nie som zbabelec a moja pomoc chlapcovi na rampe mohla situácii len uškodiť.
Na stavbe vodárenskej nádrže sme intenzívne pracovali v dvoch a pri nepretržitej betonáži aj v troch zmenách. Celé Východné Slovensko malo nedostatok pitnej vody a brali sme to veľmi vážne. S úctou spomínam na každého robotníka, šoféra, strojníka a technikov, s ktorými som tam prišiel do styku. Brodili sme sa v každom počasí, často v náročných podmienkach, v prachu a horúčavách až do konečného cieľa. Bolo mi cťou, spoluparťáci.
V istý deň začiatkom septembra na popoludňajšej zmene pri odkrývaní podložia pre ľavú injekčnú chodbu prestal pracovať bager. O pár minút vodič TATRY 148 Dumper pod oknami dispečingu prudko zabrzdil, zatrúbil a môj obľúbenec Miško zo Sniny na mňa kričí, že musím rýchlo k bagru. Kým na betonárni otočil, už som ho čakal. Zľakol som sa, čo sa mohlo stať. Naskočil som do tatry a z diaľky som videl skupinu chlapov a rozčúleného bagristu, ako drží akéhosi chlapca zozadu za golier a karhá ho. Keď sme prichádzali, chlapec využil moment slabšieho zovretia, vyšmykol sa a rýchlo sa kĺzal dolu svahom po nakopenej bridlici. Jeho veľký a nebezpečný prehrešok bol v tom, že pri výstupe k bagru sa dostal do okruhu ramena a lyžice bagra, čo ho mohlo stáť život.
Chlapec nám ušiel, ale neušiel našej pozornosti. Pri skládke cestných panelov na vyhradenom priestore, bol o oceľové oko panela uviazaný jeden zo známych elegánov. Áno, bol to Don a tým chlapcom bol môj hrdina zo začiatku prázdnin na rampe železničnej stanice Stakčín. Miesto sedla mal na chrbte zelenú vojenskú deku, upevnenú podbrušníkovým remeňom. Ako boli upevnené strmene, bolo záhadou. Don vycítil krivdu voči chlapcovi a prestupovaním na mieste netrpezlivo čakal na povel. Chlapec ho odopol a naskočil do jeho bezpečia. Vzápätí sa zvrtli do smeru jazdy.
Na dne budúcej Vodárenskej nádrže Starina sa rozvíril staveniskový prach. V ňom sa z dohľadu strácali dvaja verní druhovia – chlapec a jeho Don. Cvalom uháňali do lona Polonín.
Blízko skupiny chlapov, na zemi v uzlíku opásanom šnúrkou, boli moje tepláky, modrý sveter s červeným lemovaním na véčku a ručník. Všetko bolo silne cítiť vôňou konského potu. „Dispečer, čo to má znamenať ?!“. Vysvetlil som chlapom, že mám problém a že sa porozprávame nabudúce. Hlavne, že sa nič nestalo. Vzal som si môj batôžtek a šiel som riešiť požiadavky pre nasledujúci deň. Kým som prišiel do miestnosti, popoludňajšia zmena bezproblémovo bežala ďalej. Veľmi som dúfal, že moji dvaja kamaráti, chlapec a jeho Don, nedošli domov po tme. Mali na to necelé tri hodiny.
Stavba Vodárenskej nádrže Starina bola ukončená v roku 1988. Odvtedy nepretržite zásobuje takmer celé Východné Slovensko kvalitnou pitnou vodou. Pre jej kvalitu bolo na hornom toku rieky Cirochy zbúraných a vysťahovaných sedem dedín.
Autor príbehu pracoval na stavbe 4 roky ako výrobný dispečer a 2 roky ako politický pracovník až do jej ukončenia. S úctou…
František Budkaj
Košice, január 2024