Úvod
Nasledujúci príbeh sa odohral v roku 1887 na území okresu Snina – v dnes už neexistujúcej obci Starina. Ide o rozprávanie Gejzu Petraševiča, ktorého otec v danej dobe pôsobil v spomínanej obci ako kňaz. Pre lepšie pochopenie historického príbehu sa žiada spomenúť Uhorskú revolúciu z rokov 1848 – 1849, ktorá prerástla v neúspešnú vojnu za nezávislosť Uhorska od Rakúska. Rozhodujúca bitka sa odohrala pri Világoši. Maďarský odpor bol potlačený a viedenská vláda upevnila svoju moc centralizáciou monarchie. Snahy Maďarov o rozdelenie rakúskeho cisárstva podľa princípu dualizmu na dva štáty – Rakúsko a Uhorsko sa stali realitou až v roku 1867, kedy došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. V rokoch 1804 až 1867 bolo Uhorsko súčasťou Rakúskeho cisárstva. Po vyrovnaní boli Rakúsko a Uhorsko spojené len osobou panovníka a spoločným ministrom zahraničia, vojny a financií. Od rakúsko-uhorského vyrovnania štátny útvar zmenil názov na Rakúsko-Uhorsko. Boj Maďarov za nezávislosť nebol priamočiarym procesom, vyžiadal si mnoho obetí a nemálo odriekania, čo malo za následok vytvorenie silnej národnej súdržnosti, ktorá viedla k vzniku národných hrdinov a ich úhlavných nepriateľov.
Príbeh, ktorý sa stal…
Barón Zsigmond Kemény si myslel, že obliehaním, ktoré začal barón Miklós Wesselényi starší proti hradu grófa Hallera, boli v Uhorsku ukončené obliehania hradov, o akých písal Balassa (Poznámka: Bálint Balassa 1554-1594, renesančný básnik píšuci po slovensky, maďarsky i turecky). Kálmán Mikszáth prekonal Keményho a napísal o ťažení posledného maďarského oligarchu grófa Istvána Pongrácza proti mestu Besztercze (Poznámka: Posledný hradný pán, román inšpirovaný skutočnými udalosťami). Teraz prekonáme Mikszátha a predložíme verejnosti dôkaz o tom, že posledné obliehanie hradu v Uhorsku sa odohralo v Zemplínskej župe oveľa neskôr ako ťaženie grófa Pongrácza, a to v roku 1887. Toto obliehanie bolo pozoruhodné. Počas obliehania nebolo použité žiadne moderné vojenské vybavenie. Útočnými zbraňami boli barany, katapulty, oštepy, palcáty a nadšenie (Poznámka: Autor tu zveličene menuje stredoveké zbrane, ale v skutočnosti boli pri útoku použité iba praky, palice a kamene). Na obranu sekerka a jedna hrdzavá flinta. Krv tiekla len mierne. Krvácanie však nespôsobili zbrane. Útočníci utrpeli iba odreniny od kameňov počas lezenia po stene a škrabance, ktoré spôsobilo rozbité okenné sklo.
Obec Starina sa nachádza v doline krištáľovo čistej horskej rieky Cirocha v severovýchodnom cípe Zemplínskej župy. V roku 1887 patrila do majetku flámskeho grófa Jenőa Fülöpa, následníka belgického trónu, odvtedy však niekoľkokrát zmenila majiteľa. O niekoľko rokov neskôr kúpil celé panstvo Lajos Benyovszky, pán hradu Siklós, po ktorom prešiel do rúk slávneho Mora de Korytovo-Korytowski Konstantina. Od neho ho kúpil princ Guido Henckel-Donnersmarck, no majetok bol čoskoro predaný a dnes patrí pruskému finančníkovi z Berlína.
Vtedy, keď panstvo ešte patrilo belgickému následníkovi trónu, stál na konci dediny nádherný zámok. Bol postavený na strmom kopci náhornej plošiny obklopujúcej údolie. Na severnej strane pri úpätí niekoľko siah strmého útesu žblnká malý potok a na východnú stranu vedie v hĺbke niekoľkých siah hlboká cesta. Z tejto strany je kolmá priepasť lemovaná baštovitým kamenným múrom. Nad kamenným múrom je živý plot z mladých hrabov až dole do záhrady ruského (Poznámka: Myslí sa rusínsky) kňaza, ktorú od záhrady zámku oddeľuje prútový plot. Južná a západná časť sa otvára na rovinatú lúku s mokraďami a močiarom. V tom čase býval na zámku starý lesník Rudolf Sindermann so synom a prekrásnou dcérou. Dnes je tento krásny zámok obyčajnou župnou rezidenciou, kde žije Vilmos Ritter von Leliva Pileczky, župný komisár správy ciest.
Ale k veci. Sinderman, starý lesník, chodieval každý deň dolu ku kňazovi hrávať karty. Hrali hry „Durak“ a „Elfmandli“. Ich vznešený boj bol o slávu a nie o peniaze. Večierky sa zvyčajne končili hádkou dvoch starých pánov. Lesník si strčil svoju nemeckú národnú fajku do úst, svoj poľovnícky klobúk si nasadil na hlavu, schmatol palicu ozdobenú poľovníckymi trofejami a mrmlajúc odišiel. Kňaz si vytiahol z úst svoju štiavnickú fajku, potriasol hustým obočím a očami šľahajúcimi blesky zamrmlal medzi zubami:
— No počkaj, ty Schlickov husár!
(Poznámka: František Schlick 1789-1862, rakúsky generál povolaný na potlačenie revolúcie v Uhorsku v rokoch 1848/1849)
A stalo sa, že v roku 1887 kňazov druhorodený syn dokončil tretí ročník na katolíckom gymnáziu v Prešove, kde Károly Tuhrinszky, ešte stále plný ambícií a entuziazmu, vyučoval uhorské dejiny. Telesne silno vyvinuté kňazské dieťa tu zistilo, kto je Schlick.
Prišiel domov na prázdniny a v jedno pokojné augustové popoludnie, keď kibicoval „Elfmandlistom“, búrka vypukla silnejšie ako zvyčajne. Kňaz zakričal lesníkovi priamo do očí:
– Ty Schlickov husár!
Lesník mu tiež povedal do očí:
– Ty kossuthovský pes so šujtášovými nohavicami! Samozrejme v nemčine.
(Poznámka: Ladislav Kossuth 1802-1894, jedna z vedúcich postáv revolúcie v Uhorsku v rokoch 1848/1849)
To už bolo viac než dosť. Kňaz hľadal svoju hrdzavú pušku a dlhý nôž, ale starý Sindermann už medzitým odišiel.
Gymnazistovi, tretiakovi, sa rozžiarili oči. V duchu Nemcovi nadával a už plánoval pomstu. Nahlas sa nedalo nadávať, pretože opasok od nohavíc by čoskoro prišiel do akcie. Myšlienka pomsty sa ale rýchlo uchytila v hĺbke jeho mysle. A vlastne tu sa začína náš príbeh:
Obliehanie hradu
Gymnazista, horiaci túžbou po pomste, hneď po obede zhromaždil svojich troch mladších bratov, ktorí boli na svoj vek tiež nadmieru vyvinutí, a notárovho synovca, ktorý tam bol na prázdninách. Utekali sa okúpať skôr, ako im domáci pridelil nejaké úlohy. Okúpali sa v krištáľovo čistých vlnách Cirochy a potom vstúpili do záplavovej časti rieky s vŕbami. Vŕbovisko bolo oproti východnej časti zámku, kde hlbokú poľnú cestu oddeľoval ohradený lucernový háj široký päťdesiat metrov. Tu, na okraji lucerny, gymnazista zhromaždil okolo seba svojich hrdinov. Porozprával im o udalostiach roku 1848, kto bol Kossuth a kto Schlick. Tiež im prezradil, čo sa udialo počas popoludňajšej hry „Elfmándli“.
Jednohlasne sa rozhodli hrad obliehať a vyplieniť ho. Všetci boli zapálení ohňom boja, len notárov synovec sa trochu zdráhal. No bolo však potrebné podvoliť sa teroru väčšiny. Naplnili si všetky vrecká kameňmi z koryta rieky, postavili sa na okraj lucernového poľa a obliehanie sa mohlo začať.
Bolo jasné a spaľujúce augustové popoludnie. Ľud dediny pracoval vonku na poli a hrozivé ticho narúšal len monotónny hluk z úderu sekery starého hluchého lesníka. Rúbal drevo – ako inak – na zadnom dvore. Kamene z prakov sykotom a bzukotom leteli smerom k zámku. Jeden narazil na strechu domu, druhý tupo udrel do steny. Pôsobili len málo hluku. Takže účinok bol slabý, vodca sa s tým neuspokojil a vydal povel:
– Praky do vrecka. Vpred!
Bežali ako šípy lucernou a vo chvíli sa už krčili v živom plote oddeľujúcom poľnú cestu od lucerny. Z tohto miesta sa dostavil efektívnejší účinok. Cez otvory hrabového živého plota sa dalo perfektne mieriť a okná hlasno rinčali. Údery sekery hluchého lesníka jednohlasne štiepali drevo. Nepriateľ sa neobjavil.
Po chvíli už obliehajúci stoja na poľnej ceste. Vrhajú sa na nahromadené kamenné pyramídy a spúšťajú rýchlu paľbu. Okná pekelne drnčia, strecha rachotí od kameňa, omietka opadáva zo stien po vrstvách. Vodca vytiahne veľký kolík zo živého plota a nahlas zakričí:
– Hurá napred!
Všetci vyskakujú na dve siahy vysoký kamenný múr a pomocou jeho rozvetvených trhlín sú za minútu na vrchole bašty a s pekelným bojovým pokrikom útočia na zámok. Park je plný kameňov a kamenia je dosť na pokračovanie deštruktívneho diela. Mladí idú v rade vpredu, vodca vzadu. Mládež pracuje s kameňmi, vodca s veľkou palicou búcha do steny akoby s baranidlom a akoby palcátom láme priečne trámy už prázdneho okna.
A náhle čo je toto? Praskavý zvuk sa zmiešal s hlukom bitky a z kríkov v zadnej časti zámku sa vynorila kostnatá postava lesníka, strážcu zámku. Traja robili rozruch už v halách zámku a vonku ostali len dvaja: vodca a jeho mladší brat. Nezľakli sa starcovej flinty, ale napadli ho. Vodca chytil starčeka za pravú ruku a strhol ho dole do trávy. A kým on s húževnatosťou, ktorú sa naučil na Csereháte, išiel mu po krku, druhý mu vytiahol pušku z ruky a odhodil ju do hustého krovia.
Potom sa zdola, z hlbín štátnej cesty, ozvalo niekoľko zdesených hlasov pýtajúcich sa, čo sa tam hore deje. Bol to Balyák, židovský obchodník a jeho pracovníci. Vodca zvolal:
– Vpred, vedľa hrabového plotu!
Všetci sa k nemu rozbehli a o minútu zmizli. Len jeden, notárov synovec, celú záležitosť vyzradil. Vystrašený pribehol k múru bašty a zoskočil z výšky dvoch siah, rovno do židovskej šije Balyáka.
Tak a toto bolo zatiaľ posledné obliehanie hradu v Uhorsku. Príbeh však nekončí. Teraz prichádza rozuzlenie. Notárov synovec, ktorý obliehanie prezradil, dostal iba slovný výprask: na druhej strane ostatným trom odvážnym statočným obliehateľom od otcovho opasku ostali husté fialové a krvavé hurky na chrbtoch a krížoch.
Len hlavný vinník, intelektuálny autor všetkého, sa vytratil. Pretože keď ostatní preskočili živý plot z parku následníka trónu, on múdro zabočil doprava, preťal lúku s mokraďou a dostal sa do otcovho dvanásť akrového kukuričného poľa a sa tam skrýval celé tri dni. Na poliach bolo dosť mladej kukurice a zemiakov. Pastieri mu dali soľ a maslo. Okrem toho ho navštevovali aj jeho spoluobliehatelia – samozrejme tajne. Napokon sa na tretí deň večer postavil pred najvyšší súd. Prácu opasku od nohavíc toleroval bez slova. Kňaz niekoľkokrát prešiel po miestnosti a potom vyhŕkol:
– Spôsobili ste mi škodu vo výške tridsaťsedem forintov! Ale mne to nevadí – mrmlal si stále pre seba – tak mu treba – tomu Schlickovmu husárovi!
Mimochodom, podotýkam, že tá príhoda je od slova do slova pravdivá a že hlavným iniciátorom obliehania som bol ja, Gejza Petraševič.
Záver
Gejza Petraševič sa narodil 29. januára 1871 v obci Hostovice v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Absolvoval katolícke gymnázium v Prešove, právnické vzdelanie získal v Budapešti. Svoju literárnu činnosť odštartoval v roku 1894 prispievaním článkov do Univerzitných novín. V roku 1896 pôsobil v redakcii časopisu Uhorský štát, o rok neskôr sa stal členom redakcie časopisu Ústava. Od roku 1904 pôsobil ako redaktor časopisu Nová stránka. Okrem písania článkov vydal i niekoľko publikácií, napríklad Šľachtické spolky (1898) alebo Uhorsko a židovstvo (1900). V niektorých zo svojich článkov sa vracia do obdobia svojho detstva a dospievania na územie Zemplínskej župy, konkrétne do okresu Snina. A práve jeden takýto článok ste práve dočítali. Ďakujeme za Vašu pozornosť.
Na základe dobového článku Gejzu Petraševiča spracovali: Ján Bocan a Csaba Czimra