Situácia pred Malou vojnou
Keď začiatkom októbra 1938 Slovensko vyhlásilo v rámci Česko-Slovenska autonómiu, získala autonómne postavenie aj Podkarpatská Rus, ktorá bola v novembri premenovaná na Karpatskú Ukrajinu.
Prvá viedenská arbitráž bola medzinárodná arbitráž, ktorá sa uskutočnila dňa 2. novembra 1938 a ktorou nacistické Nemecko a fašistické Taliansko donútili Česko-Slovensko vzdať sa v prospech Maďarského kráľovstva územia na juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, kde bývalo prevažne maďarsky hovoriace obyvateľstvo. Na maďarskom území sa okrem Mukačeva „ocitlo“ aj mesto Užhorod, ktoré bolo považované za centrum Podkarpatskej Rusi a sídlo autonómnej vlády. Vláda Podkarpatskej Rusi bola po zmene hraníc premiestnená do mesta Chust, ktoré sa stalo zároveň novým hlavným mestom.
Po arbitráži ostali nespokojní nielen Slováci, ale aj Maďari. Extrémna pravica totiž požadovala pričleniť k Maďarsku celé Slovensko a Podkarpatskú Rus. Začala útočiť na pozíciu vlády a nabádala k spolupráci s Nemeckom. Cieľom Maďarska bola obnova bývalého veľkého Uhorska. Dňa 20. novembra bol zo strany Maďarska vydaný rozkaz na zabratie Podkarpatskej Rusi. K útoku nedošlo, nakoľko proti maďarskému plánu zakročilo Nemecko a Taliansko. Bolo po arbitráži a obávali sa medzinárodnej diskreditácie. Zvlášť ponižujúce to bolo pre regenta Maďarského kráľovstva Miklósa Horthyho, ktorý ako najvyšší veliteľ armády vydal rozkaz k útoku.
Rada ministrov Maďarska sa rozhodla tajne pripraviť armádu na okupáciu Podkarpatskej Rusi a to bez ohľadu na to, či s tým Nemci súhlasia alebo nie. Dňa 12. marca 1939 dal Hitler Horthymu súhlas na okupáciu Karpatskej Ukrajiny. Maďarov nebolo treba dvakrát núkať. Dňa 13. marca o 15:00 hod. poslali vláde v Prahe ultimátum, aby do 24 hodín stiahla svojich úradníkov a československé ozbrojené sily z Karpatskej Ukrajiny. Radikálni ukrajinskí nacionalisti z polovojenskej organizácie Karpatská Sič sa súčasne pripravovali na zvrhnutie tamojšej autonómnej vlády.
Prevrat, ktorý odštartoval ráno dňa 14. marca 1939, však československí vojaci už v zárodku potlačili. V rovnakom čase vtrhli vojská Maďarska na územie Karpatskej Ukrajiny. Československé jednotky im kládli húževnatý odpor, ale pod tlakom narastajúcej presily museli ustupovať k slovenským, poľským a rumunským hraniciam, pritom čelili aj útokom príslušníkov Karpatskej Siče, ktorí sa chceli zmocniť zbraní a zásob. Za dramatických okolností vyhlásil Krajinský snem a dňa 15. marca 1939 o 17:00 hod. bola v Chuste vyhlásená nezávislá Karpato-Ukrajinská republika.
Nový štát sa bezúspešne pokúšal získať podporu Nemecka a rovnako dopadol aj so žiadosťou o rumunskú pomoc adresovanou Rumunskej vláde. Maďari po odchode československého vojska urýchlene potlačili všetok odpor a dňa 18. marca 1939 bola anexia Karpatskej Ukrajiny oficiálne ukončená. U Slovákov sa vyvinula nevôľa k Čechom, pretože odmietali autonómiu, ktorú im ich vodcovia sľúbili a monopolizovali si miesta, po ktorých túžila vzdelaná mladšia slovenská generácia, čo viedlo k vzniku silného slovenského nacionalizmu.
Hitler nabádal Slovákov, aby vyhlásili nezávislosť Slovenska, k čomu došlo dňa 14. marca 1939. Na samostatnosť však neboli pripravení. Dňa 15. marca 1939 sa Slovensko dostalo pod ochranu Nemecka, ako garanta slovenskej nezávislosti. Počas toho istého dňa boli nemeckým vojskom obsadené české krajiny a ich územie bolo začlenené do Nemeckej ríše. Dňa 16. marca 1939 došlo k formálnemu vyhláseniu Protektorátu Čechy a Morava. Maďarsko po úspešnej anexii Karpatskej Ukrajiny vyslalo dňa 23. marca 1939 ďalšie jednotky Honvédségu severozápadne od Užhorodu.
Toto územie však bolo súčasťou novovzniknutého Slovenského štátu a Maďari si uvedomovali, že jeho napadnutie by viedlo k vážnemu konfliktu medzi Maďarskom a Slovenskom. Keďže neexistovala jasne vyznačená hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou, ktorej územia sa Maďarsko zmocnilo, Maďarsko tento fakt využilo vo svoj prospech a zabralo časť územia na úkor Slovenska ešte pred podpisom Nemecko-Slovenskej dohody, ktorej úlohou bolo garantovať hranice nového štátu. Tento vpád viedol k ozbrojeným stretom, ktoré prerástli do skutočnej vojny.
Malá vojna
Správa Nemeckej spravodajskej služby zo dňa 27. marca 1939 uvádza, že ráno dňa 23. marca 1939 vnikli jednotky Maďarska postupujúce z juhu a východu z troch smerov na územie východného Slovenska. Ich postup bol dňa 24. marca 1939 zastavený. Demarkačná čiara obsadená po skončení nepriateľstva bude pravdepodobne prebiehať iba s malými zmenami 10-15 km vnútri Slovenska. Behom bojov bolo zabitých 100-150 mužov a dvakrát toľko bolo ranených.
Slovenský štát čelil maďarskej agresii už dňa 14. marca 1939, kedy maďarská pechota s delostreleckou prípravou zaútočila na Slovenské pohraničné hliadky pri obci Vyšné Nemecké. V nočných hodinách sa do ohrozeného priestoru presunuli príslušníci žandárstva a Hlinkovej gardy z Michaloviec, ktorí obsadili vrch Červenica a odrazili osem maďarských útokov. Strategickú výšinu opustili až po vyčerpaní zásob streliva popoludní dňa 15. marca 1939. Maďarom sa podarilo obsadiť Vyšné Nemecké, ale po príchode slovenských posíl sa z obce stiahli. Tento incident prinútil Ministerstvo národnej obrany, aby v 21 východoslovenských okresoch vyhlásilo mobilizáciu I. zálohy odvodových ročníkov 1932-1936. O tom, aké pomery by nastali na Slovensku po jeho anexii Maďarskom si možno urobiť predstavu na príklade anektovanej Karpatskej Ukrajiny. Počas bojov s okupačnými vojskami padlo a bolo popravených najmenej 1500 Rusínov a Ukrajincov. Počas nasledujúcich týždňov maďarské komandá smrti zavraždili vyše 3500 ľudí a tisícky ďalších zomreli vo väzení.
V stredu dňa 22. marca 1939 dostal regent Horthy zvolenie od Hitlera na úpravu západnej hranice bývalej Karpatskej Ukrajiny. V noci toho istého dňa Maďari zaútočili. Krátko po polnoci obsadili obec Ubľa, kde prekvapili a zajali rotu 16. pešieho pluku. Dňa 23. marca 1939 začali vojská Maďarska v troch prúdoch obsadzovať slovenské územie okresov Snina a Sobrance. Čelné jednotky postupovali s bielymi vlajkami, v niekoľkých prípadoch i v uniformách ukoristených československému vojsku. Táto skutočnosť mala za následok, že útočníci bez boja odzbrojili veľkú časť jednotiek finančnej stráže. Maďarský vpád vyvolal na Slovensku obrovskú vlnu odporu a do armády sa začali hlásiť tisícky dobrovoľníkov a Ministerstvo národnej obrany nariadilo vyzbrojiť i príslušníkov Hlinkovej gardy.
Veliteľ východnej skupiny vojsk pplk. Augustín Malár vydal rozkaz na obranu až v popoludňajších hodinách, keď Maďari svoj postup zastavili a sústredili sa na zabezpečenie obsadeného územia. Slovenský protiútok nastal až po príchode posíl dňa 24. marca 1939 o 4:30 hod. ráno. Jeho úlohou bolo zatlačiť nepriateľa na pôvodnú hranicu.
Slovenské jednotky boli rozdelené na dve skupiny – Severnú Stakčínsku (mjr. Matejka) a južnú Zemplínsku (mjr. Karol Kubíček). Stakčínska skupina bola tvorená posilneným III. práporom pešieho pluku č. 16 a jednou delostreleckou batériou. Skupina postupovala smerom zo Sniny na Stakčín v smere na Ubľu a na Daru v smere na Ulič. Zemplínska skupina bola tvorená zosilneným peším plukom č. 20, troma delostreleckými batériami a pancierovými automobilmi. Skupina viedla útok z Michaloviec v smere na Sobrance. Do bojov sa zapojili aj letci zo Spišskej Novej Vsi, ktorých podporili dva stíhacie roje z Piešťan.
Vzhľadom na prevahu Maďarska z pohľadu množstva ťažkých zbraní, slovenský protiútok stroskotal. Tragickú bilanciu dovŕšil odvetný nálet maďarského letectva na Spišskú Novú Ves. Počas 24. a 25. marca 1939 maďarské protilietadlové delostrelectvo zostrelilo štyri štíhačky AVIA B-534, jedno bombardovacie a pozorovacie lietadlo LETOV S-328. Maďarské stíhačky FIAT CR.32 počas leteckých súbojov zostrelili ďalších päť B-534 a dve S-328. Ďalšie lietadlo B-534 bolo odpísané v dôsledku chyby pilota. Počas bombardovania letiska v Spišskej Novej Vsi bolo zničených ďalších päť slovenských lietadiel a poškodených niekoľko letiskových budov. Personál letiska zaznamenal 13 mŕtvych a 14 ranených. Maďari svojim protilietadlovým delostrelectvom taktiež omylom zasiahli vlastnú stíhačku FIAT CR.32, ktorá musela núdzovo pristáť, ale následne došlo k jej oprave.
Nálet na letisko Spišská Nová Ves nedopadol tak, ako bol naplánovaný. Jeden z osemnástich nasadených bombardérov Junkers Ju 86K vinou neskúsenej posádky stratil cestou bomby. Ďalšie bombardéri zablúdili a bombardovali svoje vlastné jednotky. Naopak dvanásť Junkersov Ju 86K dosiahlo svoj cieľ a na ktorý boli zhodené bomby. Niekoľko púm v bahnitom teréne nevybuchlo. Nepriateľstvo medzi Slovenskom a Maďarskom bolo oficiálne ukončené dňa 31. marca 1939, kedy nemecko-slovensko-maďarská komisia legalizovala maďarské územné zisky a stanovila slovensko-maďarskú hranicu.
Karpatská Ukrajina Maďarmi označovaná ako Karpátalja vzrástla o 12 171 štvorcových kilometrov (vrátane 110 štvorcových kilometrov pôvodného slovenského územia v údolí rieky Uh okupovaného na konci marca). Jej počet obyvateľov sa zvýšil približne o 670 000 osôb, z ktorých bolo iba 12,7 % etnických Maďarov. Slovenská vláda dúfala, že Nemecko dodrží svoje záväzky ochrannej zmluvy a donúti Maďarov vrátiť aspoň časť zabraného východného pohraničia. No dočkala sa iba trpkého sklamania.
Situácia po Malej vojne
Po skončení Malej Vojny sa značná časť slovenského obyvateľstva ocitla v Maďarskom kráľovstve pod vládou regenta Miklósa Horthyho. Osudy týchto ľudí boli odlišné od osudov ľudí, ktorí ostali žiť na území Slovenského štátu. Museli si zvyknúť na zmenu politického režimu – stali sa z nich občania Maďarského kráľovstva pod vládou regenta. Územie, na ktorom žili, sa stalo súčasťou územnosprávnej jednotky začlenenej pod Úrad guvernérskej vlády Podkarpatskej Rusi (Kárpatálai Kormányzói Biztosság), konkrétne do Užskej administratívnej divízie (UNGI K.K.) a okresov Veľké Berezné (Nagyberezna) a Sobrance (Szobránc), ktoré ostali zachované.
Niektoré obce Starinskej, Uličskej a Ubľanskej doliny sa teda ocitli v administrácii okresu Veľké Berezné a obec Stakčín sa stala pohraničnou obcou, cez ktorú viedla cestná sieť a v ktorej sa nachádzala aj konečná stanica (medzinárodného) železničného úseku Humenné – Stakčín. Nové podmienky spôsobovali, že obyvatelia pohraničného územia hľadali lekársku pomoc až v Užhorode, kde sa chodilo na vážne lekárske zákroky, ktoré v miestnych podmienkach nebolo ako a kde vykonať. Obyvateľstvo, ktoré sa ocitlo v Maďarskom kráľovstve používalo korunovú menu. Maďarsko sa túto menu pokúsilo nahradiť Maďarskou menovou jednotkou Penge.
Dňa 22. júna 1941 odštartovala Operácia Barbarossa, čo bolo označenie pre inváziu Nemeckej ríše a jej spojencov do Sovietskeho zväzu, ktorá otvorila východný front. Operácia skončila v decembri 1941, kedy vyčerpaná nemecká armáda v ťažkých zimných podmienkach a za silnejúceho odporu Červenej armády nedokázala pokračovať vo svojom postupe a prešla do obrany. Ťaženia v Sovietskom zväze sa zúčastnilo aj Maďarsko. Stalo sa tak údajne po bombardovaní Košíc sovietskymi lietadlami. Sovietske velenie pravdepodobne vychádzalo zo zastaralej mapy, na ktorej boli Košice zakreslené ako súčasť Slovenska, ktoré mu po boku Nemeckej ríše vyhlásilo vojnu.
Maďarská kráľovská armáda bola zo všetkých spojencov na ťaženie na východe najmenej pripravená a zúčastnila sa ho ako posledná. Napriek tomu, že maďarské vedenie sa snažilo modernizovať svoju armádu, výzbrojou a národnostným zložením pripomínala skôr armádu z prvej svetovej, ako z druhej svetovej vojny. Maďari mali dodávateľa zbraní z Talianska, čiže disponovali lietadlami a automobilmi značky Fiat. Niektoré automobily si dokázali vyrobiť aj sami (napríklad automobil značky Csaba). Neskôr do svojej výzbroje zaradili aj lietadlá a tanky, ktorými ich zásobovala Nemecká ríša. Vo výzbroji maďarskej armády sa objavili aj tanky ukoristené v československých skladoch. Tankov mali nedostatok, preto do výzbroje zaradili i na zákazku vyrábané švédske tanky.
Mnohí obyvatelia bývalého okresu Snina ako i okolitého regiónu dostali povolávacie rozkazy. Následne boli zaradení do maďarských jednotiek, v ktorých potom slúžili až do príchodu Sovietskej armády v roku 1944. Mnohí rodáci prežili vojnu vo vojenských útvaroch v Užhorode, Mukačeve, Nyiregyháze, Košiciach a možno i v nejakých ďalších. Príslušníkmi maďarskej armády sa stali aj židia a iné „nespoľahlivé živly“, ktoré pomáhali pri výstavbe obranných opevnení (napríklad na obrannej línii Hunyadi, Szent Lázslo alebo Arpád).
V Maďarskom kráľovstve sa ocitlo veľké množstvo nemaďarov z území pripojených k Maďarsku v rokoch 1938, 1939, 1940 a 1941. Najčastejšie išlo o Slovákov, Rusínov, Ukrajincov, Nemcov, Rumunov, Slovincov, Chorvátov, Srbov, Židov a Rómov.
Autor článku: Mgr. Ján Vasilco