Dlhé nad Cirochou v čase Svetovej vojny

Dňa 28. júla 1914 bola v Dlhom nad Cirochou starostom Michalom Savkom pred občanmi obce prečítaná mobilizačná vyhláška, ktorou bolo nariadené, že všetci muži-vojaci do 37 rokov sú povinní ihneď nastúpiť na vojenskú službu. Starosta obce taktiež prečítal podrobné mobilizačné inštrukcie, v ktorých vyplývalo, akým spôsobom je potrebné mobilizáciu v obci uskutočniť.

Tým, ktorých sa mobilizačná vyhláška týkala, okamžite zvlhli oči. Nastala doba lúčenia sa s otcami, synmi a bratmi. Ľudia sa utešovali, že vojna určite dlho nepotrvá. Spočiatku sa myslelo, že strašenie so zbraňami bude ukončené len neškodnou prechádzkou k srbským hraniciam.

Už v rokoch 1912 a 1913 boli sa na Balkáne konali čiastočné mobilizácie, ale povolaní sa vrátili domov. Každý bol presvedčený, že tomu tak bude aj teraz. Keď začali prichádzať prvé správy z bojísk, verejnosť ich vnímala s horúčkovitým záujmom. Všeobecne sa totiž verilo, že pri vtedajšej vojnovej technike a stretnutí stotisícových armád, bude o výsledku vojny rozhodnuté v priebehu niekoľkých mesiacov. Vieru v bleskové ukončenie vojny však zakrátko vystriedala trpká realita. Bol vydaný rozkaz, na základe ktorého mal byť každý gazda vlastniaci kone a voz pripravený tieto veci poskytnúť pre vojenské účely. Niekoľko dní po vyhlásení všeobecnej mobilizácie začalo cez Dlhé nad Cirochou tiahnuť rakúsko-uhorské vojsko do Haliče. Najviac vojska sa cez obec presunulo v auguste a v septembri 1914, ubúdajúci počet vojakov bolo badať až začiatkom októbra.

Fotografia uzatvárateľného korešpondenčného lístka srbského vojaka Nándora Kósu prechádzajúceho obcou Dlhé nad Cirochou, odoslaného dňa 23. marca 1915 poštovým úradom
v Snine s nasledujúcim textom:

Moji milí rodičia.

Do Humenného sme prišli vlakom, hoci plánované bolo, že vlakom pôjdeme až do Sniny. V Humennom nás však vysadili v nedeľu poobede o štvrtej hodine. Hneď sme sa zbalili a pochodovali sme najmenej pätnásť kilometrov v bezodnom mori blata. Večer o ôsmej hodine sme dorazili do Dlhého nad Cirochou. Tam sme vošli do domov a spali sme na slame. Ráno o pol siedmej sme pochodovali ďalej, ale iba po najbližšiu dedinu – Belú nad Cirochou. Teraz sme tu (na severe zemplínskej župy) a odpočívame dovtedy, kým nedostaneme ďalšie rozkazy. Je možné, že tu budeme jeden – dva dni, ale to nie je isté. Hovorí sa aj o tom, že celé štvrté armádne teleso, a teda aj my, pôjdeme dole do Srbska. Tomu by sme boli veľmi radi. Je tu nádherne, je pekné jarné slnečné počasie. Na horách len sem-tam sú malé zvyšky snehu. Vôbec nie je zima. Je nám veľmi veselo, mimochodom, cítim sa vynikajúco, iba plecniak je čertovsky ťažký. Písať vám už teraz budem môcť iba odtiaľ, kde bude pošta. Teda nie každý deň. Pevnú adresu ešte stále nemám. Rusi tadiaľ prešli, ale neničili. Došli až po Humenné.

Milovaný a ruky bozkávajúci syn Nándor

V škole sa prestalo vyučovať, lebo budovu prevzali vojaci. Obyvatelia obce boli nútení vyčerpaných vojakov prijať do svojich domov na nocľah. Pohyb vojakov prechádzajúcich obcou bol neustály – jedni prichádzali a druhí odchádzali. Dlhé nad Cirochou vďaka svojej geografickej polohe predstavovalo jedno z mála dôležitých logistických centier v bezprostrednom tyle karpatského frontu, v ktorom sa aj vďaka nie práve najmenšej železničnej stanici sústreďovali záložné jednotky, vojenské zásoby a materiál. Vlaková stanica o dĺžke 250 metrov sa vtedy nachádzala ešte v nezastavanej časti obce, kde bol dostatok priestoru pre logistické účely. Obec v tom čase trpela biedou a hladom. Vojaci poškodili nielen hospodárske budovy, obytné domy a ploty, ale miestne obyvateľstvo pripravili o zásoby potravín, šatstva a krmiva pre dobytok. Podpora, ktorú monarchia rodinám narukovaných poskytovala, na obživu nepostačovala. Niektoré potraviny ako napríklad cukor, múka, petrolej alebo soľ, boli iba na prídel.

Vypuknutie prvej svetovej vojny bolo z tohto titulu miestnym obyvateľstvom vnímané skôr apaticky, ale s istou nádejou na lepšiu budúcnosť. Keď cárske Rusko vstúpilo do vojny, obec Dlhé nad Cirochou sa dostala do ohrozeného pásma.

Už v prvých mesiacoch po vypuknutí vojny sa obec stala svedkom krvavých bojov. Po večeroch bolo počuť hrmenie pomaly sa približujúcich kanónov. V Dlhom nad Cirochou sa istý čas zdržiavali jednotky Krautwaldovej bojovej skupiny. Išlo o zvyšky 34. divízie, ktorá ustupovala v smere od Ruského sedla. Nešlo o plne bojaschopnú armádu, ale o skupinu vyčerpaných mužov, bez munície, guľometov a delostreleckej podpory. Akonáhle sa v obci objavili Rusi, skupina okamžite započala ústup do Humenného.

Porážkou rakúsko-uhorských vojsk pri Przemyśli došlo k ústupu vojsk na južnú stranu Karpát. Koncom septembra bola obec zaplavená ustupujúcimi vojakmi, ktorí so sebou priniesli rôzne nákazlivé choroby ako dyzentériu, týfus, či choleru, ktoré si vyžiadali mnoho obetí nielen z vojenských radov, ale aj spomedzi miestnych obyvateľov. Pacienti ležali v škole a v kaštieli. Tieto budovy boli pretransformované do podoby poľnej nemocnice. Všetkých chorých však kvôli nepostačujúcej kapacite zariadenia nebolo možné umiestniť dovnútra a preto sa stávalo, že mnohí ranení ležali bez lekárskeho ošetrenia pod šírim nebom. Mŕtvi boli pochovaní v spoločných hroboch na cintoríne pri hradskej ceste – na súčasnom cintoríne číslo 3.

Útok Rusov na obec bol vedený z juhovýchodnej strany – z lesa v lokalite Hodková. Obec sa dostala pod paľbu z pušiek a z guľometov, dokonca padlo aj niekoľko rán z kanónov. Ustupujúce rakúsko-uhorské vojsko tu v zmätku zanechalo mnoho voľne pohodených zbraní, vojenskú výzbroj, zdravotný materiál, ranených vojakov a zajatcov. Rusi postupovali veľmi rýchlo. Dňa 22. novembra 1914 vojská 48. pešej divízie generála Lavra Georgijeviča Kornilova, po veľkom ústupe rakúsko-uhorských vojsk z Karpát na začiatku zimy, obsadili okolie obce a začali stavať bunkre a kopať zákopy na okolitých kopcoch – napríklad „na Drínovej“ alebo „Rimákovom vrchu“, kde ihneď po obsadení obce umiestnili delá. Niektorí miestni obyvatelia boli evakuovaní alebo jednoducho svoje majetky ponechali bez dozoru a z obce pred hrôzami vojny utiekli do okolitých lesoch. Rusi postupovali na západ a podarilo sa im obsadiť i mesto Humenné a s ním aj veľmi dôležitý strategický železničný bod. Medzi 22. a 23. novembrom postupovali cez Dlhé nad Cirochou v smere na Humenné pluky 2. zmiešanej kozáckej divízie.

Dňa 27. novembra 1914 rakúsko-uhorské jednotky po protiútoku pri Snine úspešne zdolali obranu 48. pešej divízie, ktorá bola v nočných hodinách nútená zo Sniny koordinovane ustúpiť smerom na obce Pichne a Papín a vyhnúť sa tak nechcenému obkľúčeniu. Dňa 28. novembra v raňajších hodinách vpochodovali do Dlhého nad Cirochou jednotky generála Adolfa Kornhabera.

Ruskí zajatci boli strážení a povolávaní na nútené práce. Opravovali železničnú trať, cesty, povozy a podobne. Niektorí boli pridelení na prácu v tunajšom pánskom veľkostatku. Ostatní chodili na práce k roľníkom. Väčšina z nich sa snažila vyrezávať z dreva fajky, rôzne hračky a iné úžitkové predmety, ktoré potom miestnym obyvateľom odpredávali, respektíve sa ich pokúšali vymeniť za chlieb alebo iné potraviny. Takýto spôsob prežívania zajatcov sa však hlavnému slúžnemu sninského okresu nepáčil, a tak došlo k rozmiestneniu určitého počtu ruských zajatcov po iných panstvách v okrese a ostatní, nepotrební zajatci boli odoslaní do zajateckého tábora. Napriek tomu tu niektorí ruskí zajatci ostali až do konca vojny a po vojne sa tu usadili. Bol to Anton Antoľák, Václav Danecký, Stanislav Januš a Kazimír Maňkowsky.

Barón Ladislav Fischer s rukami vbok na fotografii z roku 1914.

Domáce obyvateľstvo počas prvej svetovej vojny trpelo nedostatkom potravín, šatstva a iných každodenných potrieb. Boli zriadené rekviračné komisie, ktoré mali za úlohu zaisťovať zásobovanie armády. Členovia komisií často navštevovali domácnosti miestnych obyvateľov a zaberali zvlášť dobytok a obilie. Je potrebné dodať, že ku zhabaným koňom a dobytku sa vojaci správali veľmi nešetrne, čo domáci gazdovia znášali len veľmi ťažko. Boli zavedené poukážky na potraviny podľa počtu rodinných príslušníkov. Často sa stávalo, že ani na tieto poukazy nebolo väčšinou možné získať patričné potraviny. Chlieb sa už nepiekol z pšeničnej a žitnej múky, ale zo zmiešanej a kukuričnej.

Rekviračná komisia neobišla ani mlyn, ktorý je dnes súčasťou obce. Veľké množstvo čerstvo pomletej múky bolo okamžite zhabané a odvezené do poľných pekární na fronte. Evidentný bol nedostatok šatstva a obuvi. Na podrážky topánok si ľudia pribíjali klince takzvané cvoky, aby ich rýchlo nezodrali. Poniektorí si robili aj krpce-bačkory, alebo papuče z domáceho plátna. Namiesto vlnených látok bolo možné zakúpiť iba súkno z prepracovaného páperia. Podrážky z kože boli nahradené podrážkami z dreva alebo lepenky. Počas letných mesiacov chodila väčšina obyvateľov bosá. Ženy bez mužov, rodiny bez otcov, polia väčšinou neobrobené. Takto nejako sa v Dlhom nad Cirochou prežívali dlhé roky prvej svetovej vojny.

Už od roku 1914 chlapi rukovali jednak ako riadni vojaci a jednak ako – „foršpani“ (z nemeckého slova Vorspann – príprah, respektíve výpomocný záprah – civilní povolanci s vlastnými koňmi a vozmi v službách armády). Okresný notár Andrej Dely a hlavný slúžny sninského okresu barón Ladislav Fischer mali právo niektorých od rukovania oslobodiť. Najčastejšie išlo o protekčné deti rodičov s významnejším spoločenským postavením, prípadne o tých, ktorých panstvo potrebovalo na zabezpečovanie svojich domovov a majetkov.

Vojna mala rýchly spád a to najmä v neprospech Rakúsko-Uhorska. V roku 1916 boli povolaní do zbrane už aj 19-roční muži a v roku 1917 už aj 17-roční mladíci. Vojne boli prispôsobované aj nariadenia a dodávky koní, rekvirácia dobytka a všetkého, čo bolo potrebné pre zabezpečovanie frontu, takže čím viac sa vojna predlžovala, tým chudobnejšie sa žilo. Ženy s deťmi trpeli hladom a treli núdzu o najnutnejšie každodenné potreby. Do obce sa dostávali správy a zvesti o mŕtvych a nezvestných občanoch.

Vojnová mašinéria vyvolala dopyt po farebných kovoch, ktoré vyžadovala zbrojárska výroba. Koncom roku 1914 došlo v Dlhom nad Cirochou k rekvirácii dvoch menších zvonov z kostola sv. Anny. Pôvodne mali byť rekvirované všetky tri zvony, avšak kvôli obťažnej demontáži najväčšieho zvona z roku 1876, bol tento zvon ponechaný a zvoní dodnes.

Na konci vojny čelili obyvatelia obce priam neznesiteľnej chudobe. Ľudia sa nachádzali na pokraji fyzických a psychických síl. Vytúžený koniec vojny prišiel až v závere roku 1918. Trvalo dlhé roky, kým sa život v obci po skončení vojny vrátil do normálnych koľají. Vojna v obci zanechala nielen nespočetné množstvo hospodárskych škôd, ale aj množstvo ranených a mŕtvych občanov Dlhého nad Cirochou.  

Nezvestní a padlí občania: Michal Burda, Andrej Čús, Michal Dupák, Michal Chvostáľ, Pavol Kohút, Ján Kováč, Michal Krivijanský, Ján Rovnaň a Andrej Savka.

Chorý z frontu sa vrátil Ján Lukáč, ktorý ihneď po návrate do obce zomrel.

Zranenie z vojny spôsobilo trvalú invaliditu občanom: Andrej Gnip, Michal Chvostáľ starší, Michal Pastýr a Michal Piškanin.

Z ruského zajatia sa vrátili občania: Andrej Harakaľ, Michal Kohút, Pavol Kohút, Andrej Kováč-Jakubov, Ján Krajník, Ján Polačko a Ján Skvašik.

V talianskom zajatí boli občania: Ján Bončík, Ján Kováč, Ján Piškanin a Ján Repko.

Vo francúzskej légii bojoval Pavol Jurko.

Dnes je pripomienkou prvej svetovej vojny v obci vojnový cintorín, ktorý sa nachádza v severovýchodnej časti obecného cintorína (Cintorín číslo 3). Výmera vojnového cintorína je 20 m2. Miesto posledného odpočinku tu našlo sedem vojakov. Cintorín pozostáva z piatich vojnových hrobov, z ktorých sú tri hroby jednotlivé a dva hroby spoločné. Mená pochovaných vojakov sa nezachovali. Známy je iba rok ich úmrtia – 1915. Všetci pochovaní vojaci boli príslušníkmi rakúsko-uhorskej armády, ktorí podľahli zraneniam v tunajšej poľnej nemocnici zriadenej v budove kaštieľa a ľudovej školy. Hroby sú usporiadané vo dvoch radoch, pričom prvý rad je tvorený štyrmi hrobmi a druhý jedným hrobom. Hroby boli pôvodne označené drevenými krížmi. Dozor nad cintorínom v medzivojnovom období zabezpečovala Četnícka stanica v Snine a samotnú údržbu hrobov mal na starosti obecný hrobár. V súčasnosti je tento cintorín v správe obecného úradu a je udržiavaný v rámci obecného cintorína.

Tento a veľa ďalších zaujímavých textov z obdobia prvej svetovej vojny v okrese Snina nájdete na stranách dvojice nedávno vydaných publikácií (Mgr. Ján Bocan – Medzi troma hranicami: Fragmenty Svetovej vojny v Snine a okolí a Ing. Radovan Vrabeľ – Snina v časoch Veľkej vojny: Spomienky poľného kňaza Ireneja Kontratoviča), ktoré si môžete objednať na e-mailovej adrese retrospektiva.eu@gmail.com ako jeden set (obe publikácie) za cenu 15 €.

Autor článku: Šimon Rada

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.