Retrospektíva

Dňa 22. septembra 2019 sa v Novej Sedlici uskutočnilo vyvrcholenie tretieho ročníka podujatia s názvom Medzi troma hranicami. Pri tejto príležitosti boli do života uvedené dve publikácie regionálneho charakteru, ktoré obsahovali aj niekoľko príloh. Tieto prílohy budú v najbližšom období postupne uverejňované na našej stránke. Dnešný článok je druhou, doplnenou časťou prílohy, ktorá bola pod názvom Fragmenty vojnovej histórie uverejnená v publikácii Selo pod Beskydom: Nová Sedlica v zápiskoch Juraja Bigu.

Oslobodiť údolie Zbojského potoka a teda aj Novú Sedlicu mali za úlohu vojská 4. Ukrajinského frontu. Východne od obce Ulič bola vybudovaná a silne opevnená takzvaná Arpádova línia. Pretože Nemecké a Maďarské vojská očakávali hlavný smer útoku z východu, velenie sovietskej armády sa rozhodlo tento silne opevnený uzol obrany obísť a zaútočiť zo severu. Vpád sovietskej armády tak smeroval zo smeru dnešného slovensko-poľského pohraničia. V týchto smeroch mali nepriatelia vybudovanú obrannú pozíciu na kótach Kremenec, Čierťaž, Riaba Skala a Ďurkovec. Po prudkých útočných bojoch sa Nemci stiahli do vnútrozemia a zaujali obranné postavenie na línii kóty Príkry, Kýčera, Bahno, Veľký Bukovec a Stolová.

O Novú Sedlicu sa bojovalo už koncom septembra 1944. Podľa určeného plánu dňa 26. septembra 1944 postúpila 66. gardová strelecká divízia o dva kilometre. Na pravom krídle prenikla k Príkrej na kótu 958 a na strednom úseku k riečke Stužici, kde narazila na organizovaný odpor opevnenej obrannej čiary, vybavenej okopmi a posilnenej na jednotlivých miestach mínovými a drôtenými  zátarasami. Až 28. septembra 1944 sa sovietskym jednotkám podarilo vytlačiť fašistov z tejto čiary. Za svojho postupu jednotky po prvý raz vstúpili do Novej Sedlice a prenikli až k Zboju. Neskôr odtiaľ museli kvôli silnému nemeckému protiútoku opäť ustúpiť.

V posledných septembrových dňoch roku 1944 veliteľ 1. gardovej armády Andrej Antonovič Grečko určil 3. horskému streleckému zboru, aby kryl na pomerne dlhom úseku frontu pravé krídlo. V bojoch, ktoré potom nasledovali sa vyznamenali aj vojaci 327. gardového horského pluku, nositelia Sevastopoľského rádu, Bohdana Chmeľnického. Tento pluk viedol plukovník Šuľga.

Konečného oslobodenia sa obyvatelia Novej Sedlice dočkali dňa 16. októbra 1944. Slobodu im priniesli príslušníci 151. streleckej divízie. O dva dni neskôr, teda 18. októbra 1944 bola oslobodená i susedná obec Zboj.

V priestore Zboja a Dubrowky mal nepriateľ silne opevnený uzol obrany. Zdolať tento obranný val dostala za úlohu rota kapitána Puzankova. Veliteľ rozdelil príslušníkov jednotky na tri skupiny a rozhodol sa nepriateľa obísť. Sám velil jednej skupine, ktorá útočila čelne a mala za úlohu upútať na seba pozornosť a paľbu nepriateľa. To sa jej skutočne podarilo. V tom čase zvyšné dve skupiny obišli nepriateľa z tyla a z bezprostrednej blízkosti na neho spustili paľbu. Po niekoľkých minútach vtrhla zľava do nepriateľského opevnenia skupina samopalníkov vedená čatárom Golovaňom.

Samopalníci pobili prekvapených nepriateľov a ukoristili cenné dokumenty. Fašisti úporne bránili každý meter pôdy. Povolávali čerstvé posily a podnikali zúrivé protiútoky, aby získali späť stratené pozície. Sovieti však všetky výpady odrazili a pozície na tomto úseku ubránili. Z bojov v okolí Novej Sedlice a Zboja je známe hrdinstvo skupiny vojakov, ktorým velil starší seržant Džuman Karakulov. Tejto skupine bola určená neľahká úloha vytlačiť Nemcov z výborne opevneného obranného bodu. Tento bod znemožňoval akýkoľvek ďalší čelný postup sovietskych jednotiek. Karakulovým vojakom sa zámer nielenže vydaril, ale po dobytí tejto obrannej pozície ukoristili delo, ktoré obrátili a spustili na ustupujúcich fašistov paľbu. Džuman Karakulov bol odvážny a obľúbený veliteľ.

O niekoľko dní po tejto akcii sám zopakoval čin Alexandra Matrosova a hrdinsky padol v obci Zvala. Prezídium Najvyššieho sovietu Zväzu sovietskych socialistických republík mu posmrtne udelilo titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Za hrdinstvo v boji bol ten istý titul udelený aj staršiemu seržantovi Golovaňovi.

Podľa doterajších výsledkov archívneho výskumu obsahuje súpis vojakov, poddôstojníkov, dôstojníkov a generálov Sovietskej armády, vyznamenaných Zlatou hviezdou Hrdinu Zväzu sovietskych socialistických republík za bojové činy v rokoch 1944 až 1945 pri oslobodzovaní Československa viac ako sto mien. Medzi prvými boli Vasilij Golovaň, Ivan Babin, Pavel Kendyra a Džuman Karakulov. V aleji hrdinov na Dukle majú svoje čestné miesto a od roku 1982 aj pamätníky v podobe búst.

Hlboké lesy v okolí Novej Sedlice si pamätajú druhú svetovú vojnu dodnes. Pozostatky z vojnových dní jesene roku 1944 tam nachádzali ľudia ešte dosť dlhý čas. Ešte začiatkom 70. rokov minulého storočia tam lesní robotníci počas zalesňovania objavili 30 mín a delostreleckých granátov a viaceré zbrane s haldami streliva.

Vojenské prilby po roku 1945 tam ľudia, ktorí pracovali s drevom využívali na zhotovovanie takzvaných „lupákov“ na guľatinu. Kovových „čiapok“ po padlých bolo dosť – tak nemeckých ako aj sovietskych. Keďže boli z dobrej ocele, vraj sa im nevyrovnali ani tie, ktoré boli vyrábané vo fabrikách a ktoré tu miestnym ľuďom zanechali maďarskí okupanti.

V povojnových rokoch sa pri zalesňovaní rúbanísk a iných holín nie raz našli ľudské kostry a provizórne hroby.

A tak náhodou natrafili lesní robotníci na miesto posledného odpočinku niekoľkých neznámych sovietskych vojakov na Hrúbkach, v polesí Bahno i inde. Takéto miesta, kde bola nakopená hlina nad mŕtvolami označovali veľké kamene, drevené kríže, respektíve prestrelené prilby.

A taktiež náhodou lesní robotníci natrafili aj na miesto posledného odpočinku štyroch sovietskych vojakov v lokalite Medová baba. Podľa dokladov, ktoré našli v kovových debničkách na náboje, položených na jednotlivých vyvýšeninách, traja boli radoví vojaci a jeden staršina. Občania Novej Sedlice postavili na tomto mieste svojpomocne úhľadný pomník.

Prudké boje roku 1944 si v kraji medzi troma hranicami vyžiadali veľké obete na obidvoch bojujúcich stranách. Padlých pochovávali spoločne i jednotlivo. Sovietsky nadporučík Piotr Andrejevič Gladyšev bol ťažko zranený iba päť metrov od poľskej štátnej hranice v kopcoch nad obcou Nová Sedlica niekde medzi kótou 1071 Čierťaž a kótou 1186 Hrúbky. Tesne pred smrťou požiadal spolubojovníkov, aby ho na večný odpočinok uložili na mieste, kde ho trafila nepriateľská strela. Tí splnili jeho trochu neobvyklú prosbu. Gladyševov hrob po rokoch náhodne objavili československí pohraničiari. Nachádzal sa na ňom ešte pomerne zachovalý drevený pomník.

Jeho objav neostal bez povšimnutia. Postupne sa zistilo, že nebohý oficier pochádzal z ďalekého Slavianska. O tomto hrobe československé orgány informovali aj jeho matku, ktorá k nemu v lete v roku 1965 v doprovode pracovníkov národného podniku Vihorlat zavítala.

Na mieste jeho úmrtia je dnes vybudovaný kamenný pomník s nápisom a fotografiou. Po položení vencov na veľmi drahé miesto poprosila pani Gladyšová kompetentných, či by nebolo možné ostatky jej syna premiestniť‘ na spoločný sovietsky cintorín do Humenného.

Tam mu bude lepšie, už nebude osamotený v horách…

Jej želanie bolo splnené a telo nadporučíka Gladyševa bolo v šesťdesiatych rokoch exhumované a uložené na vojenskom cintoríne Červenej armády v Humennom.

Útrapy bojov pri oslobodzovaní obce zažil aj vojak Fedor Fedorovič Nadeždin. Vojak Nadeždin sa narodil 2. júla 1923 v dedine Novogirejevo v Moskovskom regióne. Od detstva mal rád divadlo, bol zapojený do školského dramatického krúžku a po maturite vstúpil do nadstavbovej dramatickej školy. Všetky jeho plány boli vojnou prerušené. Vojak Nadeždin narukoval do 151. streleckého zboru, ktorý bol súčasťou 4. ukrajinského frontu.

Dňa 21. septembra 1944 dostala 151. strelecká divízia príkaz obsadiť hlavný karpatský hrebeň. Vojak Nadeždin sa zúčastnil oslobodzovacích bojov o obec Nová Sedlica. Po oslobodení obce 151. strelecká divízia prudkými bojmi obsadila zo severu medzi obcami Nová Sedlica a Zboj na dnešnej slovensko-ukrajinskej hranici kótu 1093 Stinská. Vojak Nadeždin potom s ostatnými spolubojovníkmi pokračoval v bojoch v smere na východ a zúčastnil sa oslobodenia mesta Užhorod. Za bojové zásluhy v okolí obcí Nová Sedlica a Stužica mu bol udelený Rád červenej hviezdy a za obetavosť v boji bola jemu a jeho spolubojovníkom udelená medaila Radu červeného práporu.

Po skončení druhej svetovej vojny sa vojakovi Nadeždinovi podarilo pokračovať v jeho umeleckej kariére. Najskôr v roku 1947 pôsobil ako režisér v regionálnom Moskovskom divadle. Neskôr v období rokov 1957 až 1987 pôsobil ako režisér v centrálnej Moskovskej televízií. Vytvoril mnoho zaujímavých televíznych programov ako napríklad detský televízny týždenník Budíček alebo program Čas spomienok v ktorom sa pátralo po nezvestných sovietskych vojakoch.

Po prechode frontu sa niektorí obyvatelia obce pridali k odboju. Za slobodu našej vlasti položili svoje životy v boji dvaja z nich:

Ján Dinič narodený v roku 1920 v obci Nová Sedlica, príslušník československého armádneho zboru, padol v roku 1944.

Ján Ferkanin narodený v roku 1916 v obci Nová Sedlica, príslušník československého armádneho zboru, padol v roku 1944 na Dukle.

Tak ako vojaci, tak i civilné obyvateľstvo zažilo dotyk vojny. Ľudia zomierali hladom, zimou, nástrahami frontu, munície a podobne. Zo spomienok pána Juraja Bigu (1928-2019) sú v obci známe tieto civilné obete vojny:

Mikuláš Buchlak, Ján Ferkanin, Juraj Ferkanin, Fedor Kalinič, Michal Maloš, Anna Petrovková, Ján Ruňanin, Ján Semjon, Michal Semjon, Michal Voronič a Ján Zimovčák

Čo sa týka bližších okolností smrti týchto ľudí, v súčasnosti vieme povedať iba to, že Fedor Kalinič zahynul po tom, čo stúpil na mínu a Annu Petrovkovú nešťastnou náhodou zastrelil sovietsky vojak.

Spracoval Ing. Radovan Vrabeľ