Prológ
Dňa 22. septembra 2019 sa v Novej Sedlici uskutočnilo vyvrcholenie tretieho ročníka podujatia s názvom Medzi troma hranicami. Pri tejto príležitosti boli do života uvedené dve publikácie regionálneho charakteru, ktoré obsahovali aj niekoľko príloh. Tieto prílohy budú v najbližšom období postupne uverejňované na našej stránke. Dnešný článok je prílohou, ktorá bola pod názvom Rozhovory s Jurajom Bigom uverejnená v publikácii Selo pod Beskydom: Nová Sedlica v zápiskoch Juraja Bigu.
Príchod Maďarov
Príslušníci finančnej stráže – financi, bývali v miestnych kasárňach. Ich úlohou bolo strážiť hranice. Vtedy, v roku 1939 im nikto nehlásil, že sa k obci približujú Maďari, ktorým sa nepozorovane podarilo priblížiť až na rovinku nachádzajúcu sa pred obcou. Keď ich financi zbadali, začali pred nimi utekať. Mali so sebou nejaké zbrane a asi aj granáty, ktoré pri úteku povyhadzovali do potoka. Boli veľmi prekvapení, že im nikto nenahlásil pohyb Maďarov v smere od Veľkého Berezného k Novej Sedlici. Mali sme doma koňa a voz, a tak sme neskôr skrine po financoch viezli spolu s Maďarmi do Stakčína na železničnú stanicu. Potom tu prišli maďarskí žandári. Tí mali na klobúkoch pripevnené dlhé vtáčie perá. Raz sa mi stalo, že ma jeden žandár cestou zo školy privolal k sebe a začal sa so mnou rozprávať. Samozrejme po maďarsky. Nerozumel som mu ani slovo. Keď pochopil, že nerozumiem tomu, čo rozpráva, uťal mi takú facku, že som sa až zatočil. To preto, lebo som ani pozdraviť po maďarsky nevedel.
Odchod židov
V Novej Sedlici žili celkovo tri židovské rodiny. Moško, Šimon a Lajzer. Takto sme ich volali. Veľa sa modlili. Mali také vrecúška, ktoré si počas modlenia prikladali na čelo. Vedel som, no už si nepamätám, ako sa to volalo. Jedli stále vonku pod prístreškom pri dome. V súčasnosti už obec vyzerá trochu inak ako kedysi. Zhruba oproti dnešnému obecnému úradu mali Moško a Šimon domy. Bývali vedľa seba, jeden vedľa druhého. Na dverách mali napísané Gelb Mór a Deutsch Šimon. Moško mal obchod s potravinami. Často sa k nemu chodilo po tabak, z ktorého chlapi vyrábali cigarety – „papirosy“. Počas vojny balili cigarety do novinového papiera alebo do fazuľového lístia. Predavač naberal tabak do malej odmerky, z ktorej ho presypával a balil do mastného papiera. Jednému takémuto balíčku sa hovorilo „pačka dohanu“. Moško bol remeselníkom a chodil obchodovať na trhy do Veľkého Berezného. Najčastejšie sa tam obchodovalo s dobytkom, ale Moško nebol veľkým obchodníkom, skôr iba takým podomovým predajcom, akých sme tu zvykli označovať slovom „hendľar“. Bol som pri tom, keď ich brali. Bola tu úzkokoľajka, pristavili vagón, v ktorom dovtedy vozili drevo, naložili ich a odviezli kdesi do Zabroďa. Ostala tu iba jedna stará pani, volali sme ju „Šangľa“. Spomínaný Moško bol jej synom. Mala ešte jedného syna Dávida, ktorého neskôr zabili banderovci. A myslím, že mala aj dcéru, ale na tú si už akosi vôbec nepamätám.
POZNÁMKA: Pre úplnosť informácie – na základe menného zoznamu týkajúceho sa stravovacej akcie, ktorá v Novej Sedlici prebehla v roku 1933 je možné dedukovať, že Jurajom Bigom spomínaný žid „Lajzer“ nebol nik iný ako Lazar Günzenberger, ktorý mal pravdepodobne i syna Jozefa. Podarilo sa nám zistiť, že Lazar Günzenberger sa zúčastnil občianskej vojny v Španielsku. Padol v boji proti armáde generála Francisca Franca.
Poštová správa
Najbližší poštový úrad sa nachádzal v Uliči. V medzivojnovom období tam nechodili autobusy ako teraz. Človek tam musel dôjsť pešo. Kto mal bicykel, mohol ísť na bicykli. Ja som tam chodieval stále iba pešo. Poštový úrad v Uliči prijímal poštové zásielky, ktoré bolo potrebné doručiť a zamestnanci úradu tieto zásielky triedili. Pre každú obec nachádzajúcu sa v okolí Uliča bola ma pošte vytvorená poštová priehradka. Z priehradky určenej pre Novú Sedlicu sa poštové zásielky vybrali a vložili do plechovej debny, na ktorej bol primontovaný visiaci zámok. Od zámku existovali dva kľúče, jeden bol uložený na pošte v Uliči, druhý mal starosta Novej Sedlice. V tej debne bola pôvodne, v čase prvej svetovej vojny, uložená munícia. Po vojne bol na túto debnu namontovaný visiaci zámok a od tej doby sa používala ako poštová debna. Debnu naplnenú korešpondenciou stále niekto z obyvateľov Novej Sedlice v Uliči vyzdvihol a priniesol do obce, kde ju odovzdal starostovi. Starosta debnu odomkol a roznesením pošty konkrétnym ľuďom, ktorým bola určená, poveril obecných zriadencov – „prísažníkov“. Boli to takí jeho pomocníci. Niekedy bol roznesením pošty poverený bubeník. V prípade, že niekto z dediny chcel poslať nejakú zásielku, taktiež išiel za starostom. Ten zásielku odložil do debny a keď sa debna aspoň do polovice naplnila, odniesol ju do Uliča, kde ju odovzdal na poštovom úrade.
Osobné poslanie
V textoch, ktoré som napísal, som opísal také veci, o ktorých vám už nikto v obci nebude vedieť porozprávať. Nedávno o mne vyšiel článok v novinách a odvtedy sa tu za mnou zvyknú zastaviť rôzni ľudia, ktorí sa ma pýtajú na rôzne veci týkajúce sa histórie a ja im na ich otázky odpovedám. Bol tu za mnou človek z Prahy i Bratislavy. Poslednýkrát sa tu za mnou zastavil mladý študent histórie, Pavol Halagovec z Košíc. Pýtal sa ma na časy, kedy súčasťou Česko-Slovenska bola aj Podkarpatská Rus. Niečo som mu porozprával, niečo sľúbil, že napíšem. Z Novej Sedlice odchádzal do obce Ljuta na Ukrajine, z ktorej pochádzala jedna vetva jeho predkov.
Epilóg
Ochotný, skromný a vždy veselý – takýto bol pán Juraj Biga, ktorý takto ostane navždy uložený v mojej pamäti. Na svetlo sveta sa vynárajú stále nové informácie a s nimi spojené otázky, na ktoré už žiaľ, pán Juraj Biga neodpovie. Odišiel náhle, v tichosti. Je pochovaný na cintoríne v Novej Sedlici – v rodnej obci, ktorú nadovšetko miloval. Odpočíva v pokoji. Svetlo večné nech mu svieti.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan