Emil Bihary a názvy obcí okresu Snina I.

Staršia história mesta Snina je spätá s históriou Uhorska – multietnického štátneho útvaru, rozprestierajúceho sa v Karpatskej kotline už od obdobia stredoveku prakticky až do roku 1918. Oficiálnym jazykom používaným v štátnej správe bola spočiatku latinčina, neskôr nemčina, ktorá bola nakoniec nahradená maďarčinou. Zavádzanie maďarského jazyka do štátnej správy bolo spojené s maďarizáciou školstva a pomaďarčovaním celej uhorskej spoločnosti. Severné časti Uhorska boli obývané slovanskými národmi, predovšetkým Slovákmi a Rusínmi, ktorí komunikovali vlastným dialektom a ktorým bola maďarčina cudzia. História týchto národov, ktorým v Uhorsku počas celej existencie tohto štátneho celku neboli uznané nároky na uplatňovanie vlastného jazyka a po celý ten čas neboli uznané ani za národnostnú menšinu, bola spätá s neustálym používaním ich rodného jazyka. Táto skutočnosť sa odzrkadľovala aj pri utváraní rôznych ľudových názvov, názvy zakladaných obcí nevynímajúc.

Dnes môžeme iba hádať význam mnohých archaických názvov, používanie ktorých nám naši predkovia zanechali. V niektorých prípadoch je možné priblížiť sa k ich významovej podstate jednoduchou dedukciou, inokedy nános historickej patiny zahaľuje pravý význam hľadaného slova natoľko, že kľúč na odomknutie jeho podstaty nedokázali doposiaľ objaviť ani renomovaní jazykovedci. Ako sonda do načrtnutej problematiky, týkajúcej sa významu názvov obcí okresu Snina, by nám mohla poslúžiť práca Emila Biharyho, ktorá bola v roku 1891 uverejňovaná na pokračovanie v novinách s názvom Zemplín ako súčasť širšej rozpravy pod názvom Redefinícia názvov dedín na Zemplíne v rubrike Spoločenský a sociálny život. Časť spomínanej rozpravy týkajúcej sa okresu Snina sa nám podarilo preložiť do slovenčiny a vybrať z nej zaujímavé momenty, o ktoré by sme sa na tomto mieste s čitateľmi radi podelili. I toto ozaj stručné zhrnutie, ktoré prinášame, je pomerne dosť obsiahle, preto sme sa ho rozhodli rozdeliť a uverejniť na pokračovanie. Upozorňujeme, že nejde o kompletný preklad, ale o voľnú interpretáciu z nášho pohľadu najzaujímavejších pasáží.

Na valnom zhromaždení Zväzu na podporu maďarského jazyka a vzdelávania ľudu v Zemplínskej župe, ktoré sa konalo 17. februára 1888 v Novom Meste pod Šiatrom, sa na návrh jeho predsedu Júliusa Dókusa združenie začalo zaoberať a do svojho programu zaradilo otázku cudzieho jazyka. Celkovú problematiku priblížil Emil Bihary, kňaz z Veľkej Poľany, ktorý si svojim slávnostným vlasteneckým prejavom získal podporu členov zhromaždenia. Gróf Teodor Andrássy sa k téme vyjadril v zmysle, že ide o horúcu záležitosť vyžadujúcu si pozornosť, Štefan Fejes, Emil Bihary a Július Dókus poverili členov vypracovaním návrhu na ďalší postup. Následne Emil Bihary vypracoval dôkladnú štúdiu týkajúcu sa názvov sídel nachádzajúcich sa v okresoch Humenné, Snina a Stropkov, ktorú dňa 19. júna 1888 publikoval. Názvy obcí v okresoch Bodrog, Szerencs a Tokaj sú podľa vyjadrenia autora rýdzo maďarské a preto ich do svojej práce nezahrnul. Dňa 10. júna 1890 bola Biharyho práca posunutá Asociácii pre propagáciu maďarského jazyka a vzdelávania, odtiaľ Redakčnej rade novín Zemplín s prosbou, aby táto práca bola na stranách menovaných novín uverejnená za účelom verejnej diskusie a predloženia konkrétneho návrhu týkajúceho sa zmeny pôvodných názvov obcí v Zemplínskej župe. Redakčná rada sa zároveň ospravedlnila, že danú prácu kvôli technickým problémom nezačala uverejňovať skôr ako s príchodom roku 1891.

Noviny Zemplín číslo I. zo dňa 4. januára 1891

V konštrukcii názvov obcí je možné objavovať určitý národný stimul. Skutočnosť, že obyvatelia regiónu dodnes nerozprávajú po maďarsky sa odzrkadlila aj na nemaďarských názvoch obcí, z čoho vyplýva, že obce majú cudzí – slovanský pôvod. Tento fakt ostal maďarskou vrchnosťou nerešpektovaný a v snahe o nahradenie slovotvorného základu názvov obcí, malo čoskoro dôjsť k ich premenovaniu. A keďže miestne názvy boli slovanského pôvodu, ich vysvetlenie nepredstavovalo pre našinca vo väčšine prípadov žiadne ťažkosti. Napríklad Dúbrava je odvodená od slova dub, a jej názov je ľahko preložiteľný do maďarčiny ako Tolgyes (Dubina). V článku sa stretávame s myšlienkami vyjadrenými v duchu, že neexistuje žiadne miesto, ktorého názov by nedával zmysel. A ak nám tento zmysel uniká, je to znamením toho, že sme sa vzdialili pôvodnému dialektu jeho obyvateľov. Miestne pomenovania sú zrkadlom morálky a histórie našich predkov, sú živé a hovoria jazykom ich obyvateľov aj po ich smrti. V miestnych názvoch sa najčastejšie ukrývajú mená osôb alebo príbehy, ktoré nemusia byť pre súčasných bádateľov známe.

Noviny Zemplín číslo II. zo dňa 11. januára 1891

Prirodzeným dôsledkom dobytia a založenia nového Maďarska bola zmena rázu celej krajiny a zmena miestnych názvov. Maďari však počas svojho postupu na Zemplíne natrafili na slovanské obyvateľstvo, ktoré buď vytlačili do hôr alebo sa s ním v duchu maďarizácie asimilovali. Staré listiny a dokumenty dokazujú, že územie prekrásnej Zemplínskej župy bolo ešte koncom 15. storočia (ak nie dlhšie) obývané z väčšej časti slovanským obyvateľstvom. V článku sa ďalej rozoberá otázka počtu obcí a počtu obyvateľov a prevahy slovanského živlu nad maďarským.

Noviny Zemplín číslo III. zo dňa 18. januára 1891

V článku sú spomínaní Rusíni, ktorým kvôli pastierskemu spôsobu života nie je pripisované trvalé bydlisko. Uvádza sa tu, že žijú voľne v rôznych stanoch a chatkách a žiadna z ich usadlostí nie je staršia ako 200 rokov. Obsahová náplň článku je z väčšej miery venovaná myšlienkam a vyjadreniam na tému maďarského vlastenectva, napríklad: „Táto krajina je náš celý svet. Toto je náš svet, ktorý má byť úplne maďarský.“ Je možné, že ide o slávnostný preslov k spomínanej práci Emila Biharyho, ktorému ako bádateľovi v oblasti miestopisných názvov pisateľ článku vracia slovo.

Noviny Zemplín číslo IV. zo dňa 25. januára 1891

Emil Bihary svoje pohnútky k práci týkajúcej sa názvov miest a obcí v okresoch Humenné, Snina a Stropkov vysvetľuje nasledujúcim spôsobom. Hovorí o tom, ako mu správna rada Združenia na podporu maďarského jazyka a ľudového vzdelávania v Zemplínskej župe dala vypracovať návrh na objasnenie názvov okresov Humenné, Snina a Stropkov. Názvy osád v oblasti, ktorá mu bola zverená, sú najčastejšie ruského (rusínskeho) pôvodu a preto vždy, keď to bude aspoň trochu možné, mal by ostať zachovaný nemaďarský pôvod názvu, ktorý by bol následne do maďarčiny preložený. Väčšina názvov podľa Biharyho pochádza z ľudového nárečia, názov býva určovaný na základe zemepisnej polohy obce, prírodných podmienok alebo zachovanej legendy. S výnimkou malého počtu dedín v hore zadefinovanej oblasti, v názve dediny je skoro vždy zachytený jej pôvod alebo časť histórie. Bihary hovorí, že Slovania zvyknú pomenovávať každý háj, kopec, lúku, či pole na základe informácii o ich topografii, okolnostiach prieskumu, alebo mena objaviteľa. Obyvatelia obcí niekedy používajú priezviská, ktoré naznačujú pôvod dediny. V prípade, že autor práce nenašiel bližšie informácie týkajúce sa pôvodu konkrétnej obce, preložil jej nárečový názov do maďarčiny. Ako pozoruhodný fakt vníma skutočnosť, že napriek tomu, že mu nie je známe, kedy k tomu došlo, ale k maďarizácii názvov v tomto kraji už v minulosti muselo dôjsť. Najčastejšie bol pomaďarčený pôvodný slovanský názov. Jeho význam ostal zachovaný, zmenila sa iba jeho transkripcia. S takýmto postupom pomaďarčovania názvov je Bihary stotožnený, pretože význam pôvodných názvov obcí ostal takto zachovaný. Píše, že tunajším obyvateľom sa nikdy nepáčili maďarské názvy a medzi príkladmi menuje aj obyvateľov obce Dlhé nad Cirochou, ktorí napriek pomaďarčenému názvu obce – Cziróka-Hosszumezo, používali naďalej ľudový názov – Dovhe. Pomaďarčenému názvu by mal podľa Biharyho rozumieť roľník i vzdelanec. Hlavne na školách by sa mali medzi žiakmi používať výhradne maďarské názvy, s ktorými by bola zžitá nová, mladá generácia. Bihary netuší, koľko Rusínov tu žilo pred príchodom Maďarov, ale ich pôsobenie na tomto území považuje za historický fakt. Píše, že Rusíni žili v severovýchodných častiach Marmarošskej, Užskej, Zemplínskej, Berežskej, Satmárskej, Abovskej a Spišskej župy. Ďalej uvádza, že všade tam, kde bolo malé údolie alebo rúbanisko, kde bolo možné postaviť skromný prístrešok – v kráľovstve vlkov a medveďov, usadilo sa niekoľko rusínskych rodín. Rusíni vyklčovali lesy a vytvárali úzke ovsené alebo zemiakové políčka, o úrodu sa museli často podeliť s diviakmi a inými lesnými zvermi. Podľa Biharyho títo chudobní ľudia od začiatku chránili túto prekrásnu krajinu spolu s maďarským národom svojim vlastným životom a krvou. Nakoniec uvádza Rusínov ako odvekých priateľov Maďarov, vytlačených na sever krajiny, ktorí milujú maďarský národ a maďarskú vlasť a vyžívajú sa v učení maďarského jazyka. Záver Biharyho rozprávania je plný omylov a paradoxov – na tomto mieste im nemienime venovať bližšiu pozornosť.

Noviny Zemplín číslo V. zo dňa 1. februára 1891

Pomaly sa dostávame k jadru a poslaniu tohto príspevku. V nasledujúcich štyroch číslach novín Zemplín sa na pokračovanie objavujú informácie týkajúce sa názvov obcí okresu Snina. Konkrétne v čísle VI. zo dňa 8. februára 1891 sa objavuje úvodná informácia o časti Zemplínskej župy, v ktorej sa okres Snina rozprestiera a analýza prvých desiatich názvov obcí okresu. V čísle VII. zo dňa 15. februára 1891 sa nachádza analýza ďalších trinástich názvov obcí okresu Snina, v čísle VIII. zo dňa 22. februára 1891 analýza ďalších štrnástich názvov obcí okresu a v čísle IX. zo dňa 1. marca 1891 analýza ďalších dvanástich názvov obcí okresu vrátane mesta Snina. Pôvodné poradie obcí sme v článku ponechali zachované.

Pre úplnosť je potrebné povedať, že v danej dobe do okresu Snina patrili aj niektoré obce súčasného okresu Humenné (Papín, Nechválová Polianka, Nižná Polianka, Vyšná Polianka, Zubné) a okresu Sobrance (Inovce, Ruská Bystrá, Ruský Hrabovec), taktiež jedna obec, ktorá zanikla v súvislosti s budovaním vojenského obvodu (Valaškovce), sedem obcí, ktoré zanikli v súvislosti s budovaním vodárenskej nádrže (Dara, Ostrožnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana, Zvala). Ešte krátke vysvetlenie:

Horná časť Marmarošskej, Užskej a Berežskej župy obývaná Rusínmi sa nazýva Verchovina, čo znamená Vysočina. Horná časť Zemplínskej župy je pomenovaná ako Krajňa, čo znamená, že ide o najkrajnejší pohraničný región. Samotný Zemplín vychádza zo slovanského slova zemlum, čo znamená zem.

Noviny Zemplín číslo VI. zo dňa 8. februára 1891
Ukážka dobovej mapy Zemplína.

Prejdime k samotným názvom obcí. Vo väčšine prípadov sú na konci uvedené viaceré názvy z dôvodu, že ich navrhovalo viacero osôb – k tejto problematike sa dostaneme neskôr. Alternatívny názov sme uviedli v lomených zátvorkách. Názvy obcí uvádzame v pôvodnej maďarskej transkripcii. Za zmienku stojí i fakt, že prídavné meno orosz (ruský), nehovorí nutne o ruskom, ale väčšinou o rusínskom pôvode danej obce, ku ktorej je priradené. Nasleduje zoznam obcí niekdajšieho okresu Snina:

BELÁ NAD CIROCHOU:
Cziróka-Béla – pôvodný názov v reči Rusínov Bila alebo v reči Slovákov Belei je možné preložiť ako biely alebo krásny. O pôvode názvu sa rozpráva, že súvisí so založením obce pastierom, ktorý sa volal Béla. Keďže ľudia svoje deti nepomenúvajú podľa miesta, kde žijú, spomínaného pastiera tak pravdepodobne volali kvôli krásnej postave alebo bielej pleti. Po založení obce sa jej obyvatelia začali nazývať Bélani. Názov Béla sa v maďarskom jazyku používa, a tak keďže existuje viacero obcí s názvom Béla, získala táto obec prívlastok podľa rieky Cirocha. Obec by si mala zachovať súčasný názov, ale kvôli tomu, že existuje viacero obcí s názvom Béla, v maďarčine by pekne vyznievala pod názvom Szép-Juhaszfalva (szép – pekný, juhász – pastier, falva – dedina). /Cziróka-Béla./

RUSKÁ BYSTRÁ:
Orosz-Bisztra – predtým Bisztra. O založení obce nie je známa žiadna legenda. Bola pomenovaná podľa potoka, ktorý ňou preteká. Až neskôr získala obec prívlastok orosz (ruská). Ruské výrazy bisztry alebo bisztra by bolo do maďarčiny možné preložiť ako sebes alebo gyors. V maďarčine by sa mohla obec nazývať Orosz-Sebes.

BREZOVEC:
Brezovecz – táto malá dedinka je obklopená množstvom briez vo svojom okolí. Slovo breza sa do maďarčiny prekladá ako nyirfá. Názov Brezovica by bolo do maďarčiny možné preložiť ako nyírlé (brezová šťava) alebo nyírvíz (brezová voda). V maďarčine by mohol názov obce znieť ako Nyirfás alebo Nyirviz. /Nyirjes./

ČUKALOVCE:
Csukalócz – v ľudovej reči Csukálovczi. Podľa povesti bola táto dedina pomenovaná po tom, čo jej obyvatelia, ako nevoľníci, boli zemepánom zamestnaní ako lovci šťuky v Tise. Pôvodný ruský výraz šťuka-lovec by sme do maďarčiny mohli preložiť ako csuka-halász a preto bola dedina obyvateľmi susedných obcí pomenovaná ako Csukalovczi. V maďarčine by názov obce mohol znieť ako Csukahalász (csuka – šťuka, halász – rybár) alebo Csukavadász (csuka – šťuka, vadász – lovec). /Csukás./

DARA:
Dara – ruské slovo dora je do maďarčiny možné preložiť ako ajándék (darček), adomány (dar). Nie je známa žiadna legenda týkajúca sa tohto názvu. Odporúčaný názov Ajándek. /Dara./

DÚBRAVA:
Dubrava – túto dedinu založil pastier. V údolí uprostred hustého lesa postavil dom pre seba a svoju rodinu a nazval ho ruským slovom dúbrava, čo by sa do maďarčiny dalo preložiť ako sűrű (hustý) alebo sötét (tmavý) erdő (les). Po maďarsky by bolo možné pomenovať Erdős alebo ruské slovo dub sa po maďarsky povie tölgyet, preto by mohol maďarský názov znieť aj Tölgyes. /Tölgyes./

HOSTOVICE:
Hosztovicza – predtým Hosztinicza. Pôvodný názov dediny sa podľa legendy týkal skutočnosti, že v dedine sa nachádzal kaštieľ, v ktorom cestujúci do Galície nachádzali možnosť ubytovania. Kvôli tomu toto miesto bolo pomenované ruským slovom hosztnica. Neskôr, keď sa na tomto mieste usadilo niekoľko rodín a vytvorili dedinu, nazvali ju ako Hosztinnicza. Túto skutočnosť dokazuje najstaršia pečať obce, ktorá obsahuje stôl s veľkou fľašou a pohárom na pitie. Neskôr sa ťažšia výslovnosť slova Hosztinnicza zmenila na jednoduchšie slovo – Hosztovicza. Názov by mohol byť Szálló (Hotel) alebo Vendégszállás (vendég – host, szállas – obydlie) /Orosz-Szállás (orosz – ruský)./

DLHÉ NAD CIROCHOU:
Cziroka-Hosszumező – v hovorovej reči Dluhe. Táto dedina je jednou z najstarších dedín. Topografia a pôda sa javili ako veľmi dobré na hospodárenie. Kvôli tomu bolo pozdĺž rieky Cirocha postavené veľké množstvo domov vytvárajúcich dlhý rad. Slovanským jazykom hovoriaci pôvodní obyvatelia vzniknutú dedinu nazvali Dluhi-Válál, po maďarsky Hosszu-Falu (hosszu – dlhý, falu – obec). V priebehu rokov bol obyvateľmi názov dediny skrátený na Dluhe. Pri tejto obci nie je známe, kto ju v maďarskom jazyku nazval Hosszumező (hosszu – dlhý, mező – pole). V nedávnej dobe bol k názvu obce pridaný prívlastok Cziróka (podľa rieky Cirocha). Na základe pôvodného názvu by sa mala dedina nazývať Hosszufalu, ale pretože Hosszumező je pekné maďarské meno, súčasný názov obce by mal ostať zachovaný. O pôvode obce svedčí aj rytina na starej obecnej pečati znázorňujúca muža na dlhom poli. /Hosszumező./

RUSKÝ HRABOVEC:
Orosz-Hrabócz – skrátene iba Hrabócz. Po okrajoch tejto dediny sa nachádza veľké množstvo stromov v ľudovej reči nazývaných hraby, po maďarsky gyertyán. Aby bola dedina odlíšená od inej, k názvu bolo pridané slovo orosz (ruský). K názvu sa neviaže žiadna legenda. Názov dediny by mohol byť Gyertyánfás (gyertyán – hrab, fás – drevnatý). /Gyertyános alebo Nagy-Gyertyános (nagy – veľký, gyertyán – hrab)./

INOVCE:
Inócz – táto malá dedina by sa mohla volať Ivánfalva (Iván – Ivan, falva – dedina).

JALOVÁ:
Jalova – pôvod a názov tejto dediny je doslova odvodený zo skutočnosti, že mladý pár žijúci v dedine Starina sa nevedel zniesť s ostatnou rodinou, najmä muž so svokrou. A tak opustil svoju rodnú obec a so svojou ženou postavil dom na samote. Na novom mieste si mladý pár mohol šťastne nažívať, ale k šťastiu im chýbali deti, ktoré nemohli mať. Rodina preto ženu začala oslovovať menom Jalová, čo znamená neplodná. Neskôr sa v doline usadilo viac ľudí, ale názov Jalová dedine prischol. Jej maďarský názov by mohol byť Meddő (neplodný, neúrodný). /Jalova./

NIŽNÁ JABLONKA:
Alsó-Jablonka – táto obec mohla v čase vzniku vytvárať spoločnú osadu spolu s Vyšnou Jablonkou, pričom na jej okraji alebo línii vzájomne oddeľujúcej obe usadlosti mohla rásť divá jabloň, čo naznačuje aj kresba jablone na starej obecnej pečati. Slovo jablonka by bolo možné do maďarčiny preložiť ako almafa. Dobre znejúcim názvom by bol Alsó-Almás (alsó – dolný, almás – jabloň). /Jablonka./

VYŠNÁ JABLONKA:
Felső-Jablonka – navrhovaný názov Felső-Almás (felső – horný, almás – jabloň). /Jablonka./

Za ústretovú spoluprácu pri preklade maďarského textu ďakujem pani Márii Lukáčovej.

Pokračovanie nabudúce

Autor článku: Mgr. Ján Bocan

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.