Umelec
Narodil sa 17. decembra 1971 v Prešove. Ako 22 ročný prišiel do Sniny, zamestnal sa, založil rodinu. Je otcom dvoch dospelých synov. Reč je o maliarovi a kresliarovi Martinovi Horečnom.
Nikdy by som sa nechcel ocitnúť v situácii, kedy by som bol nútený živiť sa umením. To by ma nebavilo. Umelec v snahe predať svoje výtvory časom skĺzne do komercie a preto sa z toho, čo robím vo voľnom čase, nesnažím spraviť zdroj obživy.
Pohľad naspäť
Priestory práčovne, zriadenej vo vchode bytového domu na Sídlisku 1. mája, kde po príchode do Sniny býval, mu poslúžili ako prvý ateliér. Neskôr, keď sa presťahoval do jeden a pol izbového bytu na námestí, na ateliér prerobil samotný byt. V súčasnosti býva v trojizbovom byte, kde mu jedna z izieb slúži ako pracovňa. Pôsobí ako učiteľ, maľovanie obrazov vníma ako záľubu.
Tesne pred ukončením štúdia na vysokej škole bolo potrebné absolvovať dlhodobú prax. Každý, kto v tej dobe končil učiteľstvo, mal za povinnosť reálne odučiť na základnej alebo strednej škole tuším dva mesiace. Prax som vykonával na 5. základnej škole, kde som ako vedúceho učiteľa dostal Ľuba Birku. Prišiel som pekne vyobliekaný – biela košeľa, najnovšie nohavice – prvý deň praxe, takto sa to predsa patrí. A Ľubo ma hneď poslal robiť grafiku k ôsmakom. To znamenalo pripraviť tlačiarenské farby, valček… Inými slovami strašne špinavá robota. Ale nemrzelo ma to, lebo v tento deň sa začalo medzi nami formovať jedno úžasné a tak hlboké priateľstvo, aké som v živote nezažil. Trvalo pätnásť rokov. Aj po ľudskej, aj po umeleckej stránke išlo o zvláštnu symbiózu. Ľubo bol sochárom a ja som vtedy nebol ani tak maliarom, ako skôr kresliarom. A tie moje kresbičky a jeho sochy sa tak úžasne dopĺňali, že sme sa rozhodli aj pre spoločnú výstavu. Výstava sa konala v Dome Matice slovenskej v Snine a práve ňou odštartovala aj naša spoločná profesionálna cesta. Jeho sochy dokázali vyplniť priestor a moje kresby steny. A akási duša tam bola spoločná…
Dvanásť rokov pôsobil ako učiteľ na Základnej umeleckej škole v Snine, z toho šesť ako zástupca riaditeľa. Tri roky pracoval v Anglicku – nakladal kamióny mrazenými potravinami. Na umenie popri fyzickej práci nezanevrel – naďalej maľoval v malej, prenajatej izbičke v podkroví. O Martinovej záľube sa dozvedela jeho lektorka angličtiny, ktorá jeho obrazy odporučila na výstavu v obchodnom centre George shopping centre v meste Grantham. Neskoršie výstavy sa konali v priestoroch Guildhall Arts Centre, Joanna Jones Gallery a Union Shop.
Sninské záležitosti
Obrazy Martina Horečného vznikajú pomaly, neprodukuje ich vo veľkom. Vníma ich ako súčasť vlastnej osobnosti, nerád sa s nimi lúči. Jeho posledne vydraženým obrazom bol obraz, ktorý venoval do aukcie organizovanej na podporu obyvateľov bytovky poškodenej výbuchom plynu v Prešove, ku ktorému došlo na sklonku minulého roku.
Jožko Makariv mi raz oznámil, že mesto má v pláne vydať knihu o Snine. Opýtal sa ma, či by som nemal ochotu skúsiť vytvoriť nejakú kresbu do pripravovanej knihy. Pre niekoho je to možno obyčajná kresbička, no ja som ju kreslil dva mesiace. V originále išlo o veľký formát, predlohy som si sám nafotil – v tej dobe ešte klasickým fotoaparátom. Fotky som následne vyvolal a rozložil. Išlo o fotografie dominánt mesta, s ktorými som sa potreboval oboznámiť. Trochu protekčne som do výslednej práce zakomponoval aj sochu Jána Nepomuckého, ktorú podľa originálnej drevenej predlohy vytvoril Ľubo Birka. Vtedy išlo o čerstvo odliatu sochu, ktorá sa neskôr stala objektom vandalizmu. Pri moste na výpadovke v smere do Humenného stojí dodnes. Originál mnou vytvorenej grafiky následne odkúpilo mesto.
Pozornosť venoval najmä kombináciám kresebných techník. Iba málokto má vedomosť o tom, že niektoré z jeho kompozícií sa stali motívmi rôznych novoročných pozdravov a reprezentatívnych materiálov mestského a okresného úradu v Snine.
Mnoho z jeho obrazov sa nachádza v súkromných zbierkach, no žiadne z jeho diel nie je umiestnené vo verejných priestoroch mesta.
Vedeli ste, že?
Raz ma po telefóne oslovil Andy Hryc. Nevedel som si vysvetliť ako na mňa vôbec prišiel. Až neskôr som sa dozvedel, že na východ chodieva – väčšinou inkognito – spolu s manželkou, ktorá pochádza z Uble. Pravdepodobne sa práve ona zaslúžila o to, že oslovil človeka zo Sniny…
Spolupracoval som s človekom, ktorý žil a pôsobil v Snine. Dnes už nežije. Písal pod pseudonymom. Jeho knižka vyšla v Čechách. Ide o trochu kontroverznú knihu, pretože autor sa v nej zaoberá náboženskými otázkami. Inak to bol človek, ktorý písal veľa, ale nepublikoval. Raz za mnou prišiel s tým, že ide vydať knihu a či by som si ju najprv neprečítal, pretože nejde o čítanie pre bežného katolíka. Bolo to niečo ako biblia očami Ericha von Dänikena. Spomedzi mojich kresieb si niektoré vybral a stali sa tak ilustráciami jeho textu. On tú svoju prácu nijako zvlášť nepropagoval. Niežeby sa za to hanbil, ale bol to taký skromný človek. Knihu s názvom Kouřová clona vydal pod pseudonymom Rudolf Kylián…
Pôsobil som aj v troch hudobných kapelách. Bubnoval som. Aj v Snine som hral v kapele – ako zaskakujúci bubeník. Volala sa Bad Experience. V roku 1998 sa kapele podarilo vydať rovnomenné CD, ale chválil by som sa cudzím perím, keby som nepovedal, že v tom čase som už v kapele nehral…
Fragmenty
Dňa 1. júla 2020 sa pri príležitosti otvorenia priestorov kultúrno-komunitného centra s názvom Obývačka uskutočnila vernisáž výstavy Martina Horečného s názvom Fragmenty. Ide o predajnú výstavu, ktorá bude v priestoroch Obývačky dostupná do konca augusta 2020.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan