Fragmenty z vojnovej histórie Sniny

Nový štát

Slovenský štát bol útvar v časti územia súčasného Slovenska. Bol vyhlásený Snemom Slovenskej krajiny dňa 14. marca 1939. Tento názov sa používal do 21. júla 1939, kedy došlo k prijatiu Ústavy a zmene názvu štátneho útvaru na Slovenská republika. Dňa 1. septembra 1939 vypukla druhá svetová vojna. Slovenská republika zanikla prakticky už 3. mája 1945, kedy boli všetky obce na území Slovenska oslobodené a stali sa súčasťou obnoveného Československa. Oficiálny koniec Slovenskej republiky je datovaný o päť dní neskôr, kedy dňa 8. mája 1945 formálne kapitulovala jej vláda. I keď názov Slovenská republika sa používal omnoho dlhšie, dodnes sa hovorovo pre celé obdobie trvania republiky používa termín Slovenský štát, respektíve Slovakštát. Napriek tomu, že išlo o úplne prvý samostatný štát Slovákov, bol to produkt politiky Nemecka a po celé vojnové obdobie bol jeho satelitom. Jeho existencia bola podmienená snahou Adolfa Hitlera o rozdrobenie medzivojnového Česko-Slovenska.

1939

Dňa 14. marca 1939 bolo o 15:00 rozhlasom ohlásené vytvorenie samostatného Slovenského štátu. Bolo nariadené zvoniť vo všetkých kostoloch a vyvesiť slovenské a autonomistické zástavy na všetkých budovách. Ešte toho istého dňa došiel do Sniny telegrafický rozkaz, ktorým bolo nariadené zriadiť colnú stanicu, kde by bola prevádzaná prehliadka všetkých osôb, ktoré prichádzali na Slovensko alebo odchádzali na Karpatskú Ukrajinu. Toto opatrenie malo zabrániť vývozu valút alebo strieborných a zlatých predmetov. V dôsledku toho bola v hostinci Štefana Mariniča zriadená strážnica a v nej umiestnená jednotka vykonávajúca prehliadky.

Obdobie vzniku Slovenského štátu je úzko spojené s maďarsko-slovenským konfliktom, ktorý do histórie vstúpil pod názvom Malá vojna. Už 17. marca 1939 sa po Snine rozchýrilo, že Maďari neuznali hranicu Slovenska na východe a chystajú sa na útok. V tom čase bol v Snine prítomný poslanec krajinského zastupiteľstva za okres Michalovce Dr. Matej Huťka, ktorý vyslal miestneho veliteľa Hlinkovej gardy do Uble, aby sa presvedčil sa o tom, či sú tieto správy pravdivé. V Ubli bol kľud, ale tam slúžiaci vedúci notár Andrej Koťo potvrdil správu, že maďarský styčný dôstojník odkázal nášmu styčnému dôstojníkovi nasledujúcu správu:

Maďarsko neuznáva východoslovenskú hranicu. Maďarské vojsko zaháji o 14:30 postup na slovenské územie a keď narazí na odpor, bude útočiť.

Dňa 23. marca 1939 maďarské vojsko prekročilo hranice Slovenska, obsadilo Ubľu a postupovalo v smere na Sninu. Dňa 27. marca 1939 dorazilo vojenskými autami do Sniny kvôli obrane východoslovenských hraníc približne 500 gardistov z Topoľčian. Paralelne vlakovým spojom prichádzali vojenské jednotky do Stakčína. Maďarský postup bol zastavený. V Budapešti prebehli rokovania, výsledkom ktorých bolo odstúpenie 34 obcí sninského okresu Maďarsku. A tak sa stala Snina najvýchodnejšou obcou Slovenského štátu a stratila svoj význam ako sídlo okresu. Dňa 1. septembra 1939 vypukla útokom Nemecka na Poľsko druhá svetová vojna. Bola vyhlásená mobilizácia za účelom obsadenia hraníc. Pri tejto príležitosti boli povyše sninskej píly vybudované prvé zákopy.

1940

V roku 1940 župný úrad v Prešove zrušil obecné zastupiteľstvo v Snine a dosadil na jeho miesto vládneho komisára a jeho poradný zbor. Za vládneho komisára v Snine bol vymenovaný Andrej Jakubčo, dlhoročný predseda miestnej organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

1941

V roku 1941 bol v Snine zavedený lístkový systém na prídel múky a chleba. Stalo sa tak tesne predtým, ako boli prerušené diplomatické styky medzi Slovenskom a Sovietskym zväzom. Súčasne bola vyhlásená branná pohotovosť a Snina sa stala prechodne sídlom menšej vojenskej posádky. Všetky židovské podniky boli postupne likvidované a prešli do rúk kresťanov.

1942

Najvýraznejšou udalosťou tohto roku boli transporty židovského obyvateľstva smerujúce do koncentračných táborov zriadených na území Poľska. Prvý transport sa uskutočnil dňa 25. marca 1942, kedy zo Sniny odišlo 36 židovských dievčat. Následne dňa 31. marca 1942 bolo zo Sniny odtransportovaných 29 židovských mládencov. Hlavný transport celých židovských rodín bol vykonaný za asistencie gardistov a žandárov dňa 8. mája 1942, kedy zo Sniny odišlo 413 osôb.

Ďalší transport sa uskutočnil dňa 6. júna 1942, kedy bolo zo Sniny vypravených ďalších 14 osôb. Posledná židovská rodina odišla zo Sniny dňa 26. septembra 1942. Bola to rodina Viliama Jakuboviča v počte 5 osôb. Celkovo päť sninských rodín sa v čase deportácií presťahovalo do Humenného, kde boli dočasne ponechané ako hospodársky dôležité. Niekoľko jednotlivcov sa dokázalo transportu vyhnúť útekom do Maďarska.

Z celkovo 381 zo Sniny odvlečených mužov, žien a detí sa po vojne vrátilo iba 27 osôb. Väčšina z nich krátko po skončení vojny zo Sniny odišla. K 31. decembru 1951 boli v Snine evidované iba 3 osoby židovskej národnosti. Zakrátko z pôvodnej židovskej komunity neostal v Snine nikto.

Boje prebiehajúce na území krajín bývalého Sovietskeho zväzu si dňa 3. septembra 1942 vyžiadali život prvého Sninčana – Jána Dického, vojaka bojujúceho na východnom fronte.

1943

V roku 1943 navštívili miestny oddiel Hlinkovej gardy revízori z Bratislavy. V tom istom roku bol v Snine usporiadaný kurz pre veliteľov Hlinkovej mládeže. Zúčastnilo sa ho približne 60 vodcov Hlinkovej mládeže zo Sniny, Sninských Hámrov, Belej nad Cirochou a Dlhého nad Cirochou.

Hlinkova garda v Snine bola založená ešte dňa 16. októbra 1938. Zorganizoval ju kaplán Ján Glynský. Jej prvým veliteľom sa stal úradník okresného úradu Štefan Dávid. K 20. januáru 1939 bol za jej dočasného miestneho veliteľa vymenovaný odborný učiteľ Ladislav Šimkovič a za dočasného okresného veliteľa učiteľ Rudolf Hudáč.

1944

V roku 1944 sa k deportáciám židovského obyvateľstva pristúpilo aj na území Maďarska. O židovských obyvateľoch okresu, ktorým sa podarilo uniknúť deportáciám, sa dozvedáme z hlásení okresného náčelníka:

Hlásim, že židia, ponechaní v tunajšom okrese, chovajú sa kľudne. Od začiatku tohto roku hromadne utekajú do Maďarska a to aj v prítomnej dobe, keď nie sú žiadne mimoriadne opatrenia proti židom.

Január 1944

Židia, ktorí boli tu ponechaní, pracujú vo svojich obchodoch a nezapodievajú sa žiadnou politickou činnosťou. Je však pravdou, že títo upúšťajú zo svojej činnosti len z obavy pred trestom, ako napríklad koncentrovaním a podobne, nie zo sympatie k nášmu národu a štátu. Taktiež sa stalo niekoľko prípadov, že niektorí židia utekajú do Maďarska cez štátne hranice ilegálnym spôsobom.

Február 1944

Hlásim, že ponechaní židia v tunajšom okrese chovajú sa kľudne. Vecí politických aspoň navonok si nevšímajú, ba aj cestovanie obmedzujú, len aby neboli upodozrievaní zo žiadnej protištátnej činnosti. Žijú vo veľkom strachu a neistote, zvlášť po udalostiach, ktoré sa stali v Maďarsku. Od tej doby ani jeden prípad úteku z tunajšieho okresu do Maďarska sa nevyskytol. Obsadenie Maďarska tým viac na tunajších židov neblaho pôsobí, lebo Maďarsko bolo jediné miesto, kde v prípade hroziaceho im nebezpečia mohli utekať.

Marec 1944

Iba približne trom desiatkam osôb židovského pôvodu žijúcich v Snine sa podarilo vyhnúť deportáciám vďaka úteku do Maďarska, ukrývaniu sa, či udeleniu prezidentskej výnimky. 

In memoriam

Na záver uvádzame najznámejšie priezviská židovských obyvateľov mesta Snina prevažne v ich fonetickej podobe – Dym, Bäck, Beer, Bergida, Breuer, Bruder, Dautsch, David, Davidovič, Diamant, Eichler, Feder, Fried, Fuchs, Gräber, Gross, Grunštein, Händler, Hering, Herškovič, Hoffmann, Ilkovič, Laufer, Lebovič, Lefkovič, Liebermann, Littmann, London, Jakubovič, Katz, Klein, Kleinmann, Kraus, Kronoveth, Mendlovič, Moško, Moškovič, Muller, Neumann, Rochlitz, Rosin, Sajevits, Saltzmann, Scheiner, Srulovič, Šteckl, Weis, Weitzen a Zoltan – aby nikdy neupadli do zabudnutia.

Shoah je hebrejské slovo do slovenčiny voľne preložiteľné ako katastrofa. V praxi sa tento termín používa pre označenie holokaustu spáchaného na židovskom obyvateľstve počas obdobia druhej svetovej vojny s cieľom úplne vyhladiť židovský národ. Shoah je označením pre vraždenie najrozmanitejším spôsobom. Myslí sa tým predovšetkým úmyselné usmrtenie zapríčinené zastrelením, upálením, utopením, pochovaním zaživa, použitím plynovej komory, pôsobením vyčerpania prostredníctvom vykonávania nútenej práce, vyhladovaním, zbavením lekárskej starostlivosti a zamedzením minimálnych hygienických podmienok, nakazením infekčnou chorobou a podobne. Mnoho väznených židov si siahlo na svoj vlastný život v snahe uniknúť neznesiteľnej realite spôsobenej zatýkaním, prenasledovaním, väznením, obmedzovaním osobných a ľudských slobôd, nakoniec aj celkovou beznádejou a neznesiteľným utrpením.

Autor článku: Mgr. Ján Bocan

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.