Retrospektíva

Dávne časy

Vznik Vihorlatských vrchov býva opradený rozprávkami a povesťami. Rozprávka s názvom Obor a Janko, ktorú zapísal Karol Džupa, rodák z Michaloviec, rozpráva príbeh o tom, že na mieste dnešného Vihorlatu stála kedysi neveľká skala obkolesená hustým lesom. O tejto skale kolovali medzi obyvateľmi kraja rôzne chýry. Skala sa vraj počas búrky otvárala a zatvárala a vychádzali z nej strašidelné zvuky. Jaskyňu pod skalou obýval stotisíc rokov starý obor, ktorý mal štyri oči. Každé z nich bolo otočené na inú svetovú stranu. V jaskyni sa nachádzala mramorová komnata so zlatou nádobou, v ktorej bola ukrytá hlinená hrudka. Tá ukrývala všetku obrovu silu. Komnatu strážilo deväť škriatkov. Priamo v jaskyni sa v mramorovej nádobe nachádzala voda života – tú strážil obor sám. Kto by chcel obra poraziť, musel by rozpustiť hrudku hliny v živej vode. Chlapcovi menom Janko sa jedného dňa stratila mama. Uniesol ju obor, ktorému musela slúžiť. Janko sa ju rozhodol oslobodiť, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Na mieste skaly vyrástla obrovská hora a v jej okolí deväť menších vrchov. Boli to skamenené telá obra a jeho deviatich škriatkov. Novodobú povesť o lesnom duchovi Vihorovi – ochrancovi lesov, ktorý sa staral o čistotu potôčikov a pomáhal ľuďom v núdzi, priniesla autorka Beatrice Čulmanová v zbierke s názvom Slovenské povesti. Statočného človeka Ondra v lese prepadli, zbili a okradli zbojníci, ktorých sa za tento čin rozhodol Vihor potrestať. Zbojníci sa ukryli v jaskyni. Vihor prejavil naplno svoju moc – privolal zemetrasenie a žeravú lávu. Na mieste jaskyne vyrástla obrovská hora zahalená čiernymi mračnami a v priľahlej doline vzniklo trblietavé jazero. Hora praskla a Vihor lúpežníkov premenil na kameň. A Vihorova hora – Vihorlat, sa dodnes vypína nad okolitým krajom ako nemý svedok týchto dávnych udalostí.

Nerastné bohatstvo

Vihorlatské vrchy vznikli približne pred 15 miliónmi rokov, kedy sa počas rozsiahlej sopečnej činnosti utvorili hlbinné zlomy, ktoré otvorili cesty k sopečným hmotám. Sopečná činnosť sa vo Vihorlate prejavovala prevažne poklesom územia a iba v neskoršom období bolo celé pohorie vyzdvihnuté vysoko nad svoje okolie. Pôvodne vysoké vrchy sa vplyvom erózie a častých rozsiahlych zosuvov postupne zmenšovali. Odkryté lávové prúdy sa postupom času rozpadávali na veľké kamenné bloky a kamenné moria. Sopečné pohoria bývajú neodmysliteľne späté s výskytom kovov ako meď, olovo, zinok alebo dokonca striebro, či zlato. Predstava objavenia ložísk vzácnych kovov priviedla do Vihorlatských vrchov koncom 18. storočia aj podnikateľa Jozefa Rholla, ktorý v blízkosti Sniny založil neveľké železiarne. Zlato tu síce nenašiel, ale začal tu ťažiť a spracovávať železnú rudu. Podobná železiareň vznikla na prelome 18. a 19. storočia aj na južnom úpätí Vihorlatských vrchov – v Remetských Hámroch. Bohaté lesy Vihorlatu poskytovali drevnú hmotu vhodnú na výrobu dreveného uhlia. Vihorlatskými vrchmi začali po úzkokoľajových železniciach premávať lokomotívy, ktoré na vagónikoch zvážali vyťažené drevo k pílam. Prvé práce súvisiace s budovaním Sninskej úzkokoľajovej lesnej dráhy boli podniknuté ešte v roku 1912, kedy tu gróf Jozef Degenfeld pozval inžinierov, aby vytýčili trasu budúcej úzkokoľajovej železnice. Tá bola budovaná postupne. V roku 1913 bol vybudovaný úsek Snina – Cichá o dĺžke 10,5 kilometra. Na prelome rokov 1916 a 1917 úsek Malá Bystrá – Konské o dĺžke 8,5 kilometra. Posledná časť úzkokoľajky bola dobudovaná až v roku 1928. Po úzkokoľajovej železnici premávalo priemernou rýchlosťou 15 kilometrov za hodinu niekoľko lokomotív s prípojnými vagónmi určenými na transport osôb a dreva.

Poznávanie minulosti

Históriu baníctva a železiarskej výroby vo Vihorlatských vrchoch už od roku 2015 približuje projekt s názvom Hámorský náučný chodník. Ten pozostáva zo štrnástich zastavení, všetky obsahujú informačnú tabuľu. Deväť z nich zahŕňa aj objekty, ktoré sú, s výnimkou murovanice, drevenice a banských polí, náznakovými rekonštrukciami. Pôvodné technické objekty sa žiaľ nezachovali. Projekt sa vybudovaním práve takýchto symbolov snaží o zatraktívnenie tematiky technických pamiatok a osadením do prostredia pomáha čiastkovo napĺňať princípy ekomúzea. Súčasťou projektu je aj obecné múzeum a turistické informačné centrum, ktoré aktívnym spôsobom napomáhajú rozvoju turistického ruchu v obci Zemplínske Hámre a v ich priľahlom okolí. Poznávacia a príbehová turistika prežíva v súčasnej dobe veľký rozmach. Časti trás bývalých úzkokoľajok Vihorlatu sú dnes súčasťami rôznych turistických a cyklistických chodníkov. Na rozvoj turistiky pozitívnym spôsobom vplývajú aktivity Turisticko-informačnej kancelárie pri Cestovnej agentúre Unitur, ktorá všetkým záujemcom o turistiku a regionálnu históriu poskytuje informácie už od roku 1998. V spomínanej kancelárii je možné zakúpiť rôzne turistické suveníry, ako napríklad turistické známky, turistické nálepky a publikácie súvisiace s históriou regiónu. Rozvoju cykloturistiky v Poloninách a vo Vihorlatských vrchoch výrazným spôsobom napomohlo zriadenie požičovne elektrobicyklov pri Turistickom informačnom centre v Rekreačnej oblasti Sninské rybníky v roku 2020. V spomínanom infocentre propagujúcom destinačnú značku Poloniny – Neskutočne skutočné je okrem iného možné zakúpiť aj rôzne produkty pochádzajúce od miestnych producentov.

Hektická doba

Žijeme v hektickej dobe pandémie a neustále sa meniacich nariadení, ktoré nás neúprosne nútia meniť množstvo zaužívaných zvykov a rituálov. Prítomnosť koronavírusu zmenila spôsob fungovania ľudí na celom svete. Bežná každodenná realita nadobudla nové kontúry. Z vykonávania bežných rutinných aktivít sa v mnohých prípadoch stali problematické záležitosti. Koronavírus spôsobujúci ochorenie COVID-19 narušil fungovanie rozbehnutých projektov a nepriaznivým spôsobom zasiahol do organizovania rôznych spoločenských podujatí. Z dôvodu počiatočného obmedzenia a neskoršieho úplného zákazu združovania, sme aj my museli ukončiť organizovanie podujatia s názvom Aktívny víkend, ktorý fungoval od augusta do novembra minulého roku. V organizovaní Aktívneho víkendu mienime pokračovať, ale súčasná situácia to, žiaľ, ešte neumožňuje. Napriek tomu nastal s práve prichádzajúcou jarou správny čas načerpať pozitívnu energiu z prebúdzajúcej sa prírody. Napriek všetkému odhodlaniu sa však v závislosti od aktuálnych usmernení nie je možné vydať na návštevu prírody mimo okres trvalého bydliska. Keby sme mali v úmysle striktne dodržiavať toto usmernenie a plne dôverovať informácii z katastrálneho úradu, dopracovali by sme sa k zisteniu, že vystúp na skalnú dominantu mesta Snina a paralelne jeden z najvyšších vrcholov Vihorlatského pohoria – Sninský kameň, by bol za daných podmienok neuskutočniteľný. Sninský kameň už totiž spadá do okresu Humenné. Vihorlatské vrchy však ponúkajú celú škálu možností pre rôzne turistické aktivity. Ak sa medzi čitateľmi nachádzajú takí, ktorí hľadajú motiváciu navštíviť Vihorlatské vrchy, môžu zvážiť možnosti a nechať sa inšpirovať nasledujúcim tipom na nenáročnú individuálnu turistickú vychádzku.

Tip na výlet

Za východiskový bod turistickej prechádzky sme vybrali lokalitu „Pri Umartom“. Nachádza sa tu hrob neznámeho vojaka z obdobia prvej svetovej vojny. Miestni pamätníci na základe rozprávania svojich predkov spomínajú na to, že hrob patrí ruskému vojakovi, ale či ide o pravdivú informáciu sa dnes už asi nedozvieme. Toto miesto sa nachádza na severnom úpätí Sninského kameňa. V blízkosti hrobu sa križujú tri cesty. Prvá z nich smeruje na západ k Zemplínskym Hámrom, druhá na sever do rekreačnej oblasti Sninské rybníky a tretia na východ – kde budú smerovať aj naše ďalšie kroky. Hneď za križovatkou sa po ľavej strane nachádza drevená besiedka s ohniskom, na pravej strane cesty objavíme studničku. Cestou, po ktorej kráčame, pred necelými 100. rokmi premávala malá lesná lokomotíva zvážajúca vyťažené drevo do doliny. Ťažba dreva tu prebieha aj dnes. Svedčí o nej nákladnými autami zničená asfaltová cesta, po ktorej aktuálne kráčame. Po krátkej chvíli chôdze sa po pravej strane objavuje informačná tabuľa a pozostatok niekdajšieho násypu. Nachádzame sa v lokalite „Konské“. V roku 1926 bolo toto miesto konečnou stanicou Sninskej úzkokoľajky. Práce na budovaní úzkokoľajky pokračovali a postupne boli vybudované jej ďalšie úseky. Na „Konskom“ bola vybudovaná výhybňa s technicky nezvyčajným úvraťovým systémom v tvare slučky, na ktorej sa lokomotíva otáčala a pokračovala v smere popod Sninský kameň až do blízkosti Vihorlatu. Z informačnej tabule je možné vyčítať niekoľko zaujímavých informácií. Napríklad, že v roku 1927 bolo pozdĺž celej železnice vybudované telefónne spojenie a telefónne hovorne boli zriadené vo všetkých výhybniach alebo že post prevádzkového správcu na trati zastával strojvedúci Ján Svarčuk, narodený v roku 1893 v Sihoti. O niekoľko desiatok metrov ďalej sa nachádza drevený prístrešok s ohniskom a ďalšia studnička s krištáľovo priezračnou vodou. Po pravej strane sa môžeme pokochať prvým krásnym výhľadom na krajinu. Pokračujeme v ceste. Kráčame nádhernou lesnou krajinou, kde si človek uvedomuje, že sám je iba drobným živočíchom, svojou aktivitou stále viac zasahujúcim do života tohto obrovského prírodného komplexu.

Naša trasa pokračuje mierne vlniacou sa cestou sprevádzanou niekoľkými úchvatnými výhľadmi na Sninu a Stakčín k železnej závore. Prejdením popri závore sa musíme pripraviť na neustále klesanie kľukatou kamenistou cestou, ktorá vedie až do lokality nazvanej „Šponáreň“. Sninská úzkokoľajová železnica nebola vo Vihorlatských vrchoch jedinou úzkokoľajkou. V období rokov 1913 až 1926 bola naprieč Vihorlatskými vrchmi vybudovaná aj úzkokoľajová železnica medzi obcami Stakčín a Strihovce. V lokalite „Šponáreň“ sa nachádza pozostatok najdlhšieho kamenného priepustu tejto úzkokoľajovej dráhy. Na kopčeku porastenom borovicami si nemožno nevšimnúť drevený kríž, predstavujúci symbol uzdravenia lesného robotníka, ktorý sa pri vykonávanej práci ťažko poranil. Podobný kríž sa nachádza aj na vrchole Nežabca. A samozrejme aj na Sninskom kameni. Z informačnej tabule, ktorá sa nachádza po pravej strane cesty sa dozvedáme, že Stakčínska lesná úzkokoľajka začínala na parnej píle v Stakčíne a viedla dolinou potoka Perechodová k pohoriu Vihorlat, kde prechádzala úpätím vrchov Nežabec, Díl a Jasenovský vrch ponad obce Kolonica a Ladomírov až do obce Strihovce. Trasa pozostávala zo štyroch úsekov: Stakčín – Čertež, Čertež – Kolonica, Kolonica – Strihovce a Strihovce – Hrabová Roztoka. Vo funkcii správcu trate pôsobil strojvedúci Antonín Balagya narodený v roku 1887 v Malackách. Na železničke pracovalo zväčša 24 mužov, strojnú službu zabezpečovali traja strojvedúci, dvaja kúriči a traja brzdiči. Prevádzka úzkokoľajky bola zastavená v 30. rokoch minulého storočia v súvislosti s veľkou hospodárskou krízou. Kráčame ďalej po ceste – trase bývalej Stakčínskej úzkokoľajky. Po nejakej dobe je z cesty možné odbočiť smerom ku Kolonici, kde sa nachádza observatórium a počnúc chotárom Kolonice a Ladomírova sa začína rozprestierať územie Parku tmavej oblohy Poloniny. Naše kroky však povedú ďalej bez odbočenia – až do Strihovského sedla. Stade by sme sa mohli vydať po klesajúcej ceste lemovanou majestátnymi starými bukmi Vihorlatského pralesa až k Morskému oku. Avšak, to už by sme prekročili hranice okresu Snina a navštívili by sme susedný okres Sobrance. Za predpokladu striktného dodržiavania aktuálnych protiepidemických nariadení by sme sa mali otočiť a vrátiť sa naspäť rovnakou cestou.

Za predpokladu, že sa opäť nachádzame vo východiskovom bode – v lokalite „Pri Umartom“, vydáme sa cestou vedúcou k hrobu neznámeho vojaka a pokračujeme za zákrutu, kde sa nachádza infotabuľa hovoriaca o histórii Sninskej úzkokoľajky. Parné lokomotívy premávajúce Vihorlatskými úzkokoľajkami by sa bez vody nepohli. A keďže všade nebolo možné lokomotívu napojiť vodou z horského potôčika, bolo potrebné pristúpiť k vytvoreniu umelých vodných nádrží a vodných kanálov. Jeden takýto umelý kanál sa nachádzal aj v týchto miestach a vyslúžil si názov Kopaný jarok. Vodný kanál bol dlhý takmer 600 metrov a vodou privádzanou z potoka Malá Bystrá bol posilňovaný tok Veľkého Tarnovského potoka, ktorý bol potrebný na chladenie lokomotív. Cesta začína klesať a v prípade, že by sme mali záujem navštíviť Zemplínske Hámre, museli by sme odbočiť vľavo. Miesto, kde sa chladili motory lokomotív sa nachádza v blízkosti lokality „Biele kamene“. Jeho ľudový názov znie „Dze mašinka vodu pila“. Do Sniny pokračujeme klesajúcou cestou, po okrajoch ktorej je aj v súčasnej dobe možné voľným okom objaviť rôzne hrdzavé skrutky a podložky, ktoré boli kedysi súčasťou úzkokoľajovej železnice, ktorej prevádzka bola definitívne ukončená po druhej svetovej vojne, konkrétne v prvej polovici 50. rokov minulého storočia. Naše ďalšie kroky po trase úzkokoľajky budú smerovať k miestu bývalej píly, ktorá sa nachádzala v areáli dnes už z väčšej časti schátraného, no kedysi významného štátneho podniku Vihorlat Snina. Lesná cesta do Sniny nás zavedie k poľu na okraji mestskej časti Brehy, popri ktorom pokračujeme k epidemickému cintorínu z čias prvej svetovej vojny. Toto pietne miesto je v čase jari charakteristické vôňou rozkvitnutých kvetov košatých líp rastúcich v bezprostrednej blízkosti hrobov. Pri cintoríne sa taktiež nachádza v poradí ôsme z celkovo deviatich zastavení mestskej cyklotrasy známej pod názvom Za históriou Sniny. Nachádza sa tu informačná tabuľa, z ktorej sa dozvedáme napríklad aj to, že miesto posledného odpočinku tu našli predovšetkým vojaci, ktorí boli sústredení v zajateckom tábore na neďalekej sninskej píle a zomreli na následky cholery. Pôvodne tu bolo deväť masových hrobov s približne 300 pochovanými vojakmi. Ostatky ďalších 153 vojakov prenesených z vojnového cintorína v Daľkovskom potoku boli uložené do ďalších dvoch hrobov. Stalo sa tak v roku 1929. Naše ďalšie kroky budú smerovať k rieke Cirocha, cez ktorú bol v minulosti vybudovaný drevený most, ktorým prechádzali koľajnice sninskej úzkokoľajky. Jej začiatok, respektíve koniec, predstavoval samotný areál sninskej píly.

Pri vyslovení pojmu Vihorlatská úzkokoľajka si asi najskôr predstavíme tvrdú prácu lesných robotníkov pri zvážaní vyťaženého dreva z lesa do priestorov píly. Viacerí pamätníci nám prezradili, že ešte ako deti chodievali na brigády spojené s udržiavaním úzkokoľajovej trate a za vykonanú prácu dostali mzdu vo výške niekoľkých desiatok halierov, ktoré si nadovšetko vážili. Snina bola v tej dobe agrárnym mestečkom, žilo tu mnoho gazdov vlastniacich polia a dobytok – potravín teda mali vždy dostatok, ale väčším finančným obnosom v banke väčšinou nedisponovali. Sninská mládež bola veľmi vďačná za každý zarobený halier, ktorý bolo možné utratiť na trhu hoci kúpou nejakej drobnej cukrovinky. A práve v tejto dobe sa miestna úzkokoľajka stala predmetom výletov a rekreácií finančne lepšie situovaných obyvateľov okresu, či priľahlého regiónu. Boli nimi najčastejšie učitelia, úradníci a zamestnanci rôznych štátnych inštitúcii. Nakoniec, dané tvrdenie verne reflektujú i predchádzajúce dve série dobových fotografií.

Autor článku: Mgr. Ján Bocan