V lete minulého roku, v čase prípravy podujatia Medzi troma hranicami, som viedol rozhovor s akademickým maliarom Andrejom Smolákom o projekte s názvom Mýty a legendy rodného kraja, ktorý organizuje a zastrešuje miestna galéria. V skratke ide o výtvarnú súťaž, ktorej cieľom je priviesť deti k výtvarnej tvorbe, ale aj k poznaniu regiónu v ktorom vyrastajú, k poznaniu povier, rozprávok, legiend, významných osobností, architektúry, prírody a prírodných krás. Inými slovami, ide o to, aby deti nemaľovali a nemodelovali rôznych pokémonov a transformerov, ale aby ich umelecká tvorba mala o čosi hlbší zmysel. Aj okres ako Snina sa môže pochváliť známymi legendami, akými sú napríklad zbojník Fedor Hlavatý, Did Beskyd alebo Medová baba, ktorá sa opäť pripomenula i prostredníctvom posledného ročníka mimoriadne úspešného projektu s názvom Legendárium. Jednou z nie príliš známych legiend nášho kraja je aj „Hadí muž z Príslopu“.
Raz dávno sa stalo, že istého človeka zastihla búrka neďaleko dediny Príslop. Dotyčný sa snažil skryť pred dažďom a tak vliezol do diery, ktorú v rýchlosti objavil pri starej lieske. A stalo sa, že sa tou dierou prepadol do jaskyne plnej hadov. Medzi nimi sa nachádzal aj hadí kráľ, ktorý tomuto človeku dal dve možnosti. Dostal na výber – buď zahynie, pretože objavil vstup do jeho kráľovstva alebo prežije a za to, že nikomu neprezradí, čo tam videl, dostane moc, akú pred ním nemal žiadny človek na svete.
O nejaký čas neskôr sa v obci Ruské stalo, že had uštipol koňa. Jeho majitelia uháňali cez Starinu do Príslopu za vychýreným liečiteľom. Tomu opísali čo sa stalo a kde sa umierajúci kôň nachádza a on im povedal, že kým sa vrátia domov, kôň bude v poriadku. A bez toho, aby zázračný liečiteľ zranené zviera ošetril, dokázal ho uzdraviť na diaľku. Tým liečiteľom bol človek, ktorý predtým spadol do hadej jaskyne.
Keď sa liečiteľov život schyľoval ku koncu, prišiel za svojim synom a opýtal sa ho, či má svoju kúzelnú moc preniesť na neho. Syn s otcovým návrhom súhlasil. Musel však splniť jednu podmienku. V daný deň a v danú hodinu sa mal vyzliecť donaha a ľahnúť si na určené miesto nachádzajúce sa pred vstupom do hadej jaskyne. Jeho úlohou bolo ležať bez pohnutia a čakať, kým z jaskyne vylezú všetky plazy a prelezú po jeho nahom tele na druhú stranu. V prípade, že v skúške obstojí, zdedí otcovu čarovnú moc. Ale keď prišlo na samotný skutok a hady začali vyliezať z diery, syn sa naľakal a zutekal pred nimi…
Tento príbeh Andrejovi pred mnohými rokmi vyrozprávala pani Zuzana Kirňáková, učiteľka, manželka učiteľa Františka Kirňáka, bývalého správcu Domu Rusínov a Ukrajincov v Snine a tento príbeh Andrej minulého roku vyrozprával mne. Niekto sa po prečítaní týchto riadkov pousmeje, iný zamyslí. Veď podobný príbeh si je možné so štipkou fantázie vymyslieť aj na počkanie. I napriek miernej skepse som sa rozhodol príbehom o „Hadom mužovi z Príslopu“ ďalej zaoberať.
Pri pátraní som narazil na literárne dielo žurnalistu Gejzu Petraševiča (1871-1908), ktorý sa narodil v rodine gréckokatolíckeho kňaza v Hostoviciach. Študoval na kresťanskom gymnáziu v Prešove, promoval na univerzite v Budapešti. Svoj prvý článok uverejnil ešte v roku 1894 v univerzitnom časopise. Po absolvovaní školy sa venoval prekladateľskej činnosti – do maďarčiny prekladal najmä ruské poviedky. Vydal niekoľko prác, ktorých ústrednou témou bola problematika židovstva v Uhorsku. Ako žurnalista dokázal pretaviť niektoré svoje spomienky a informácie získané hoci z počutia, týkajúce sa jeho rodného kraja, do beletrizovanej podoby. V jednom zo svojich literárnych príspevkov opisuje príbeh z čias Východoslovenského roľníckeho povstania. Čitateľom predkladám veľmi zostručnený obsah spomínaného príbehu:
Pavol Hirjak, bača z Dargova, slúžil u zemepána Imricha Szeghyho, ktorého tvári dominovali výrazné žiarivé oči. Prenikavý pohľad mala aj Pavlova manželka Ľubica pochádzajúca z Bačkova. Pavol bol zaujímavý človek, u ľudí vzbudzoval rešpekt. V spoločnosti dedinských ľudí bol vnímaný ako kúzelník a diablov kamarát. Ale i napriek tomu sa dostal do nezávideniahodnej situácie, z ktorej nevedel nájsť východisko. Všimol si, že pohľady Imricha a Ľubice sa často ukradomky stretávajú, čo v ňom vyvolávalo spočiatku smútok a neskoršie i hnev. Raz sa stalo, že Ľubica odišla z domu a vrátila sa až o tri dni. Po svojom návrate padla k nohám svojho manžela a začala plakať. Nakoniec priznala, že bola u zemepána kvôli jeho podmanivým očiam a podľahla jeho zvodnému pohľadu. A ako výslužku za „službu“, ktorú poskytla zemepánovi, dostala výprask. O mesiac neskôr začala na Zemplíne vyčíňať cholera, ktorá zabila stovky roľníkov. Písal sa rok 1831 a na východe Slovenska vypuklo roľnícke povstanie. Prvou obeťou cholery v Dargove bola Pavlova manželka. Vina za smrť Ľubice bola pripísaná zemepánovi a krátko na to dedinčania zaútočili na hrad nič netušiaceho Imricha Szeghyho. Roľníci boli v prevahe. Nenávideného zemepána zhodili na zem, zviazali ho a chystali popravu. Vtom sa na zviazaného zemepána vrhol bača Pavol a svoje kolená mu pritlačil k hrudi. Vytiahol nôž a zemepánovi vyrezal obe oči a vyhlásil, že ich uloží do truhly k telu svojej nebohej manželky Ľubice. Utrpenie Imricha Szeghyho však ešte neskončilo. Posadili ho do voza a odviezli pred kaštieľ grófky Meškovej do Hanisky. Rozvášnení roľníci grófku prinútili pozerať sa na to, ako Szeghymu žeravým kutáčom stiahli kožu z hlavy a pritom ho neľútostne bili. Imrich Szeghy bol zbavený ľudskej podoby a skonal pri nohách grófky. Takýto osud by postihol aj grófku, keby vzbúrencom neotvorila kaštieľ, z ktorého si vzali všetko, čo malo aspoň nejakú hodnotu. Nakoniec Imrichovi Szeghymu prebodli srdce a telo nechali pohodené pred kaštieľom. Pavol Hirjak stojac nad mŕtvolou prehlásil, že Szeghyho oči budú spať spolu s tými, za ktorých smrť sú zodpovedné.
Vráťme sa na chvíľu k osobe Pavla Hirjaka. V príbehu sa uvádza ešte jedna zaujímavosť. V časti, kde sa hovorí o čarovných schopnostiach Pavla Hirjaka, sa nachádza zmienka o tom, že existuje iba jeden človek, ktorý by dokázal Pavlovi konkurovať. Tým človekom bol Vasiľ Jackovič, duchovný z Príslopu. Vasiľ Jackovič podobne ako Pavol Hirjak bol široko-ďaleko známym človekom. Obaja vraj vedeli ľudom na krížnych cestách predpovedať budúcnosť, dokázali kravskému vemenu vziať i prinavrátiť mlieko, premeniť žinčicu na liek, či tvaroh na nejaký iný pokrm. Liečili hnisavé zápaly, choroby žíl i potrhané šľachy. No iba Vasiľ Jackovič mal čarovnú moc nad hadmi.
Gejza Petraševič o Vasiľovi Jackovičovi napísal:
Jaszkovics, príslopský duchovný, raz v Starine nachádzajúcej sa v severovýchodnej časti Zemplína, predstavil svoje kúzelné schopnosti všetkému zhromaždenému panstvu. Medzi prítomnými bol zástupca župana Ladislav Dokus, sudca Ján Revický, porotca Mauks, zemepán Zámbor, majiteľ sninského panstva Štefan Rholl, starinský dekan Bazil Petraševič a niekoľko predstaviteľov armády, ktorí boli vtedy v Starine na poľovačke. Jackovič ich vyviedol do oblasti na konci dediny, kde pomocou špicatej palice nakreslil na zem veľký kruh a panstvo umiestnil do jeho stredu. Do kruhu nesmela vstúpiť a z kruhu vystúpiť ani noha. Potom začal pískať zvláštnu prenikavú melódiu. Dvakrát alebo trikrát zapískal a v tej chvíli bol celý okolitý priestor naplnený hadmi, ktoré syčali a nahnevane sa pohybovali okolo kruhu. Žiadny z nich však hranicu kruhu neprekročil. Jackovič stál mimo kruh v obklopení hadieho roja a víťazným úsmevom pozoroval veľkomožných pánov, ktorí sa predtým rozprávaniu o jeho schopnostiach smiali, no teraz sa skľúčení tlačili v strede kruhu. Jackovič nakoniec prudko zahvízdal a hady sa rozpŕchli na všetky svetové strany.
Z uvedeného je možné usudzovať, že v každej legende, ľudovom príbehu, či rozprávke sa môže pod nánosom fantázie ukrývať i zrnko pravdy. A nakoľko v prípade „Hadieho muža z Príslopu“ ide o neveľmi známu legendu, chceli by sme poprosiť čitateľov, ktorí o tejto legende niekedy počuli, prípadne majú o nej bližšie poznatky, aby nás o tom informovali. Vopred ďakujeme.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan
Autorka ilustrácie: Zuzana Baldovičová (ZU.BA.art)