V najseverovýchodnejšom kúte Slovenska, na hraniciach dvoch národných parkov – Národného parku Biesczady na území Poľska a Národného parku Poloniny na území Slovenska, medzi dvoma horami Bukovských vrchov – Čierťaž (Czerteż) v nadmorskej výške 1071 metrov a Hrúbky (Hrubki) v nadmorskej výške 1186 metrov, prakticky na slovensko-poľskej hranici, sa nachádza hrob padlého vojaka z čias druhej svetovej vojny. Povráva sa, že ide o hrob sovietskeho letca, ktorého lietadlo bolo zostrelené v blízkosti tohto miesta. Taktiež sa povráva, že meno na náhrobku – ГЛАДЫШ / ПЕТЕР / АНДРЕЕВИЧ (Gladyš Peter Andrejevič), je uvedené nesprávne a že správny tvar priezviska by nemal byť Gladyš, ale Gladyšev.
Po nebohom Gladyšovi/Gladiševovi sme sa rozhodli trochu pátrať. Zistili sme, že pilot Gladyš nebol letcom, ale s vysokou pravdepodobnosťou pohraničný dôstojník. Z archívnych dokumentov navyše vyplýva, že ide o poručíka Gladyševa – v takom prípade by súhlasila hodnosť, krstné meno, meno otca, rok narodenia, rok a približné miesto úmrtia. Bližšie informácie o poručíkovi Petrovi Andrejevičovi Gladyševovi sme prebrali od poľských kolegov, ktorých závery sme si dovolili preložiť a uverejniť.
Peter Andrejevič Gladyšev sa narodil v roku 1924 v obci Nikolajevka pri Donecku. Bol ukrajinskej národnosti, od roku 1944 bol členom Komsomolu (Коммунистический союз молодёжи – Kommunističeskij sojuz moloďoži – komunistický zväz mládeže – poznámka redakcie). V čase smrti bol veliteľom čaty, 3. roty guľometníkov v 626. streleckom pluku. Pluk bol súčasťou 151. pešej divízie, ktorá bola v tom čase súčasťou 18. gardového zboru 18. armády 4. ukrajinského frontu. Jeho vojenská kariéra nebola dlhá, ale vcelku zaujímavá. V Červenej armáde pôsobil od roku 1942, ale až v apríli 1944 sa dostal na front. Jeho jednotka bojovala v čele 1. a 4. ukrajinského frontu. Dňa 23. júla 1944 počas bojov o dedinu Jeziorzany prevzal velenie roty po zabitom alebo zranenom veliteľovi, paľbou z ťažkého guľometu spôsobil veľké straty v radoch nepriateľov. V nasledujúcich bojoch v auguste 1944 bránila jeho jednotka (vtedy 4. rota 629. pluku) kótu Zubrowiec nad obcou Zubrzyca, východne od Turki. Protivník útočil na kopec viac ako päť dní. Guľometná paľba Gladyševovej jednotky opakovane nútila nepriateľov ustúpiť na svoje východiskové pozície – vtedy odrazili celkovo 20 nepriateľských útokov. Približne 150 nemeckých alebo možno maďarských vojakov bolo zajatých, pretože sa predpokladá, že v tejto časti bojovali najmä Maďari. Za tieto boje navrhol veliteľ pluku plukovník Leškov Gladyševa na ocenenie vysokým vojenským vyznamenaním – Radom Alexandra Nevského. Veliteľ divízie rozhodol, že na takéto ocenenie jeho zásluhy nestačia a tak nakoniec bol náš hrdina vyznamenaný Radom vlasteneckej vojny II. stupňa. Po tejto dobe musel byť povýšený, pretože v čase opisovaných činov bol poručíkom a zomrel ako nadporučík Piotr Andrejevič Gladyš a to 9. októbra 1944 na vrchu 683 (Syrochmanky) podľa WIG (Wojskowy Instytut Geograficzny – Vojenský Geografický inštitút – poľská vojenská inštitúcia prevádzkovaná v rokoch 1919 až 1949 – poznámka redakcie), severozápadne od obce Nová Sedlica. Na dnešných mapách ide o kótu 673 Bahno na hrebeni schádzajúceho z pohoria Veľkého Bukovca. Podľa zoznamu padlých tam bol taktiež pochovaný. Pravdepodobne ide o chybu v dokumente alebo veľmi krátko po smrti bolo telo presunuté na miesto, ktoré sa v tom čase nachádzalo v tyle divízie útočiacej z oblasti poľskej osady Brzegi Górne. Môže ísť o chybu v dokumente týkajúcu sa lokalizácie hrobu, ale v každom prípade ranení a možno aj niektorí padlí boli prevezení do tylu, kde boli ošetrovaní. Pri pohľade na dokumenty udrú do očí miesta hrobov padlých z 228. lekársko-sanitárneho práporu tejto divízie, ktoré sa nachádzajú v inej časti hraničného hrebeňa. Tieto hroby pravdepodobne dodnes neboli exhumované a stále sa nachádzajú niekde na poľskej strane hranice. Jeden z dôstojníkov podľahol zraneniam v deň, keď zomrel Gladyšev a bol pochovaný v poľskej osade Ustrzyki Górne. V kopcoch nad Novou Sedlicou okrem poručíka Gladyševa v ten deň zomrel ešte jeden dôstojník, veliteľ jednotky 626. pluku a šesť radových vojakov.
Úsek hraničného hrebeňa Čierťaž – Veľká Rawka obsadili 25. septembra 1944 jednotky 66. streleckej divízie generála Sergeja Frolova. V podstate jeden pluk ho vo všeobecnosti prekročil o 8:00 v oblasti Čierťaž a bol zadržaný na opevnení Arpádovej línie v oblasti kóty 952 Prikry. Druhý pluk zaujal obranné pozície v oblasti Veľká Rawka – Kremenec. 151. strelecká divízia generála Denisa Podšivajlova prešla hrebeňom a obsadila kóty Malú a Veľkú Semenowu (bitky sa tu začali popoludní 26. septembra a skončili 27. septembra približne o 13:00) a napadli Novú Sedlicu. Dňa 30. septembra v súvislosti s preskupením zboru, divízia oslabená v dôsledku intenzity ostatných aktivít vytvorila líniu dlhú 25 kilometrov a prešla do obrany. Na pravom krídle severne od Novej Sedlice zaujal pozície 626. pluk poručíka Prokofija Pieškova, tiahnúci vo dvoch skupinách (I./626 a II./626) na južné svahy hrebeňa medzi kopcom 952 Prikry a kopcom 872 Packova Kýčera. Postup bol podporený húfnicami M-30 kalibru 122 milimetrov 323. delostreleckého pluku, ktorý zaujal pozície na hrebeni Čierťaž – Hrúbky, istený protitankovými strelami M-42 kalibru 45 mm 262. samostatnej protitankovej divízie. Z toho vyplýva, že poručík Gladyšev bol pochovaný v tyle pluku, v oblasti delostreleckých pozícií.
V noci z 1. na 2. októbra bol vykonaný prieskum oblasti vrchu 673 Bahno, ktorý bol po objavení slabiny dňa 2. októbra obsadený skupinou I./626. Počas nasledujúceho dňa sa na túto oblasť zamerala skupina II./626, ktorá zabrala hrebeň kopca v okolí kóty 596 Brezov. Tieto pozície sa nachádzali neďaleko Novej Sedlice obsadenej vojakmi 101. streleckej divízie (101 Jäger-Division), takže na vzájomný stret nebolo potrebné dlho čakať. Dňa 2. októbra bolo nepriateľské delostrelectvo stále aktívne a ostreľovaný bol pahorok 673. Nasledujúci deň boli uskutočnené tri pechotné protiútoky v sile približne jedného oddielu (v pluku boli štyria zranení). Dňa 4. októbra popoludní uskutočnili Nemci dva protiútoky, oba boli odrazené. Ostreľovanie a mínometná paľba zapríčinila troch mŕtvych a deväť zranených. Večer 5. októbra na ľavom krídle obrannej línie pluku bol odrazený malý nepriateľský pododdiel, ktorý chcel preniknúť dozadu pravdepodobne kvôli získaniu zajatcov (v 626. pluku boli 2 zranení). Nemci zrejme chceli využiť zlé počasie, pretože pred niekoľkými hodinami začalo pršať a noc bola veľmi tmavá. Vojaci na svojich pozíciách boli úplne premočení a premrznutí, navyše sa na frontovej línii vyskytli aj problémy s dodávkou teplého jedla. Niekoľko osôb z I./626 zmizlo – pravdepodobne zablúdilo v čase výmeny stanovísk. Narušilo sa taktiež zásobovanie koňmi pre II. prápor. Pršalo do rána. V priebehu dňa (6. októbra) na pahorok 596 dopadli rakety vystrelené z mínometov Nebelwerfer. Toto ostreľovanie však pluku nespôsobilo žiadne straty. Dňa 7. októbra III. obranný prápor, ktorý zostal v II./626, prevzal obranu nad pahorkom 673 Bahno. V tento deň o 14:30 prebehla séria troch nemeckých protiútokov na pahorok. Zaútočila jednotka podporená niekoľkými mínometmi. V boji osobne zasahoval veliteľ práporu (vrátane približne stovky vojakov schopných boja), major Aleksander Fiodorovič Miatyga, ktorý v kritickom okamihu osobne pálil z ťažkého guľometu a bol za túto bitku neskôr vyznamenaný Radom Alexandra Nevského. Nasledujúci deň Nemci zaútočili šesťkrát (straty pluku: 4 mŕtvi, 22 zranených, navyše jeden ťažký guľomet zničený, tri ručné guľomety a 82 mm mínomet sa stratili). Dňa 9. októbra boli odrazené ďalšie tri útoky na kopec. Vykonal ich I. prápor 229 streleckého pluku (101 strelecká divízia) a samostatná jednotka ženistov číslo 17. V oblasti vrcholu prebiehali boje z blízka, vynikala v nich strelecká jednotka pod velením nadporučíka Isakina. Obranu museli posilňovať štábne pododdiely. V tento deň bolo podľa zoznamov pluku zabitých 9 vojakov, medzi nimi nadporučík Gladyšev z 3. roty guľometníkov, podporučík Vasilij Kolotilin veliteľ streleckej jednotky a 16 ďalších vojakov bolo zranených.
Neznamená to však to, že nadporučík Gladyšev nebol pochovaný a neskonal na pôvodne označenom mieste na slovensko-poľskej hranici. Konštatovať však môžeme to, že na tomto mieste neskonal v priamej bojovej činnosti, ale pravdepodobne pri prevoze do tylovej nemocnice v dôsledku smrteľných zranení, ktoré utrpel počas bojov v okolí kóty 683 (Syrochmanky), dnes 673 Bahno.
V jeseni minulého roku sme osobu Gladyševa spomenuli v článku s názvom Druhá svetová vojna a Nová Sedlica v zmysle, že jeho hrob niekoľko rokov po vojne objavili československí pohraničiari. Vtedy sa tam ešte nachádzal pôvodný drevený pomník. Československé orgány o nájdení hrobu informovali matku padlého poručíka, ktorá v roku 1965 miesto posledného odpočinku svojho syna osobne navštívila. V tejto súvislosti nás kontaktovala pani Mária Ruščanská, ktorej otec Ján Tančak bol ako šofér poverený vedením vtedajšieho národného podniku Vihorlat rozvážaním delegácie. Pani Mária nám poskytla fotografie, ktoré jej otec v tom čase nafotil. Z fotografií je možné vyvodiť záver, že po prvýkrát hrob syna navštívila iba matka, ktorá poprosila kompetentných o to, či by nebolo možné telo syna premiestniť na vojenský cintorín do Humenného, kde by mohol odpočívať spolu so svojimi spolubojovníkmi. Neskôr tu Gladyševova matka opakovane zavítala v spoločnosti zvyšných členov najbližšej rodiny.
Z predchádzajúceho textu by sa mohlo zdať, že záhada priezviska Gladyš / Gladyšev bola raz a navždy objasnená. Nasvedčuje tomu možná chyba v uvedení priezviska padlého dôstojníka v príslušných dokumentoch. Avšak v súvislosti s fotodokumentáciou návštevy miesta posledného odpočinku Petra Andrejeviča Gladyševa jeho matkou, sa vynára ešte jedna nezodpovedaná otázka. Na jednej z priložených fotografii vidieť hrob ešte s pôvodným dreveným pomníkom, na inej fotografii hrob už s kamenným pomníkom – oba na mieste v blízkosti slovensko-poľských hraníc. Na ďalšej fotografii je zachytený hrob na vojenskom cintoríne v Humennom. Na kamennom náhrobku v blízkosti hraníc a taktiež na náhrobku na cintoríne v Humennom nie je uvedené priezvisko Gladyšev, nie Gladyš. Je možné, že si pozostalí túto chybu v priezvisku rodinného príslušníka na náhrobkoch nevšimli alebo na ňu zabudli upozorniť ešte v čase postavenia pomníka v blízkosti hraníc a opakovane tak i v prípade pomníka na cintoríne v Humennom? Je to na prvý pohľad dosť nepravdepodobné a preto otázka priezviska Gladyš / Gladyšev ostáva z nášho pohľadu aj naďalej nezodpovedaná.
Spracovali: Mgr. Ján Bocan a Ing. Radovan Vrabeľ