História jedného sninského domu

Dňa 4. septembra 2022 sa uskutočnil 6. ročník podujatia Medzi troma hranicami, v rámci ktorého bola predstavená publikácia s názvom Medzi troma hranicami: Dobové zápisky a tradovaná história mesta Snina. Publikácia obsahuje prílohu, ktorú sme sa dnes rozhodli na tomto mieste uverejniť.

Spomeniete si ešte na brečtanom obrastený dom na začiatku Staničnej ulice? Bol postavený v roku 1927. Tehly na jeho výstavbu pochádzali z tehelne vo Veľkom Bereznom. Do Sniny ich na klasickom voze s konským záprahom navozil Jozef Štofik (1889-1984), ktorý býval v susedstve. Steny z kvalitne vypálených tehál boli svojou tvrdosťou porovnateľné so stenami dnešných panelových domov. Elektrická energia bola do domu zavedená až v roku 1929, pretože práve vtedy uviedol Anton Soukup mladší, syn spracovateľa dreva, do prevádzky prvú sninskú elektráreň. Soukup pri napĺňaní svojho zámeru spojil sily s miestnym obchodníkom Deziderom Herškovičom, ktorý vlastnil obchodný dom na hlavnej ulici. V povojnovom období na poschodí bývalého obchodného domu sídlila Verejná bezpečnosť, na prízemí sa nachádzala Štátna sporiteľňa. Elektráreň spočiatku zásobovala elektrinou iba zopár sninských domov. Medzi elektrárňou a jednotlivými odberateľmi boli natiahnuté provizórne káble. Po zavedení elektriny bol interiér domu osvetľovaný iba jednou 25 wattovou žiarovkou. V čase jej svietenia nesmel byť v zásuvke zapojený žiadny iný spotrebič. V opačnom prípade hrozil výpadok. V kuchyni sa nachádzala „nabitá studňa“, ktorá obsahovala čerpadlo, v kúpeľni bol rezervoár, do ktorého bolo potrebné každé ráno napumpovať vodu zo studne. Dom dal postaviť dlhoročný správca parnej píly v Snine – Jozef Nitsche. Bol nemeckého pôvodu. S jeho menom sa môžeme stretnúť aj v súvislosti s mestskou samosprávou už niekoľko rokov pred postavením domu. Dňa 10. marca 1924 zasadal v Snine po prvýkrát okresný výbor. Za okresného náčelníka bol zvolený Július Durčinský – skúsený úradník pochádzajúci z Humenného. V okresnom výbore v tom čase zastupovali Sninu lesný radca Gustáv Papp a obchodník Jakub Neumann. Pri okresnom výbore bola zriadená finančná komisia určená na kontrolu hospodárenia okresných orgánov. V komisii okrem miestnych poslancov pôsobil aj Jozef Nitsche. Neskôr, keď v roku 1936 vzniklo v meste Potravné družstvo – inštitúcia pod finančnou a revíznou kontrolou bratislavského Ústredného družstva, medzi členov správneho výboru boli zvolení Gejza Horňák, Ján Pavlovčin, Július Durčinský, Michal Macháček a Jozef Nitsche. Od druhej polovice marca 1939 bola jediným miestnym peňažným ústavom v meste Roľnícka vzájomná pokladnica, ktorá poskytovala úvery roľníkom zo Sniny a okolia. Jozef Nitsche pôsobil ako člen správy Roľníckej vzájomnej pokladnice.

Dva staršie pohľady na dom smerom od centra mesta.

Na poschodí domu sa pôvodne nachádzala iba jedna izba s balkónom. Zvyšok poschodia tvoril pôjd. Prerobenie časti priestoru pôjdu na dve izby inicioval učiteľ a krajinský poslanec Gejza Horňák, ktorý sa pri istej príležitosti údajne vyjadril, že keď má Nitsche dvoch synov, mal by mať pre nich aj dve samostatné izby. Dom po prerábke podkrovia získal novú podobu. Prezradila nám to neskoršia majiteľka domu, pani Mária Harmaňošová (1927 – 2019), ktorá nám podala informáciu aj o Nitscheho skone: „Ťažko povedať, či mal nejakú psychickú poruchu, no susedia rozprávali o tom, ako ho v izbe na prízemí domu museli priviazať o posteľ reťazami a jeho žena ostala hore na poschodí až dovtedy, kým neskonal. Na prízemie zišla až po jeho smrti – nechcela vidieť manžela, ako sa trápi a zomiera. Chcela si na neho zrejme zachovať dôstojnú spomienku. V staršom veku už musel mať aj nejaké ťažkosti po duševnej stránke…“ Po Nitscheho smrti vo vojnovom roku 1942 ostal dom na Staničnej ulici na krátku chvíľu opustený, nakoľko Nitscheho manželka Helena odišla bývať do Bratislavy, kde v tej dobe študovali jej obaja synovia. Počas svojej neprítomnosti dala dom do podnájmu rodine sninského poštmajstra Štefana Zgabura, ktorej členovia boli v roku 1944 evakuovaní a neskôr sa už do priestorov domu nevrátili. Tesne po evakuácii sa do domu nasťahovali vojaci 1. Československého armádneho zboru Ludvíka Svobodu. Na prízemí v priestoroch obývačky ustajnili kone a na poschodí si spravili ležovisko. Po prechode frontu, Viktor Nitsche – jeden z dvoch synov Jozefa a Heleny Nitscheových, ktorý pôsobil ako učiteľ, emigroval do Francúzska, kde ostal žiť po zvyšok života. O kúpu domu prejavilo záujem niekoľko kupcov, no vdova sa domu odmietala vzdať. Písal sa rok 1954, stará pani sa pominula a dom zdedil jej druhý syn Otto, ktorý ostal žiť na Slovensku. Ten, na rozdiel od svojej matky, by odpredaj domu uvítal, nakoľko potreboval finančné prostriedky na kúpu záhrady v Bratislave, kde mienil stráviť zvyšok života. Novým majiteľom domu sa stala rodina Harmaňošová. Kúpa prebehla bez väčších problémov, no v dome si počas prebiehajúcich kúpnopredajných záležitostí zriadili kanceláriu predstavitelia Komunistickej strany. Noví majitelia im museli odstúpiť priestory svojho starého, dnes už neexistujúceho dvojdomku, ktorý stál v blízkosti dnešnej Základnej školy Pavla Országha Hviezdoslava a ktorý už medzičasom rodine priestorovo nevyhovoval. Zariadenie domu sa v tom čase nenachádzalo v najlepšom stave. V jednotlivých izbách chýbali dvere a vlastne to, čo sa z domu počas neprítomnosti majiteľa dalo odniesť, bolo preč. Čerpadlo na vodu z „nabitej studne“ bolo pokazené a vodu bolo nutné počas prvej zimy strávenej v dome prinášať vo vedrách od susedov. Tí mali klasickú studňu, do ktorej sa zhadzovalo na lane uchytené vedro, ktoré bolo potrebné po načerpaní vody zo studne vytiahnuť. Čerpadlo sa noví majitelia snažili opraviť, no i po vykonaní série opráv im spôsobovalo stále ťažkosti. Problém s vodou bol odstránený až zavedením mestského vodovodu. Počas zimy sa v dome kúrilo v kachľovej peci.

Pohľad na dom z ulice.

V dome bolo manželmi Harmaňošovými vychovaných päť detí, z ktorých každé vyštudovalo vysokú školu. Kuriozitou je, že dom navštevovali kňazi, ktorí nemali štátny súhlas slúžiť sväté omše v kostole. V priestoroch obývacej izby nachádzajúcej sa v prízemí domu sa teda z času na čas usporadúvali sväté omše konané v tej dobe „na čierno“. V roku 1983 sa majitelia rozhodli opraviť na dome fasádu, avšak krátko na to im bolo poštou doručené úradné rozhodnutie, že dom majú nechať v pôvodnom stave, pretože v blízkej dobe bude naplánované jeho búranie v rámci asanácie starej časti mesta, ktorá mala byť nahradená novou modernou výstavbou. Až do tej doby stál pri dome pôvodný drevený plot, ktorý sa nachádzal v dezolátnom stave. Napriek úradnému zákazu sa majitelia domu rozhodli nahradiť drevený plot plotom železným. „Či už dom budú búrať, či nebudú búrať, ja som chcela nový plot. Manžel bol síce proti, ale nejako som ho presvedčila, zohnala som ľudí, ktorí mi ten plot pozvárali. A dodnes nám dom nezbúrali…“ spomína na udalosti spred viac ako tridsiatich rokov pani Harmaňošová. Dom bol postavený prakticky bez pivníc na holej zemi. V chodbe sa nachádzala asi pol metra hlboká jama, v ktorej majitelia domu uskladňovali zemiaky. Vedľa domu bola postavená žumpa. Podložie tvorila ílovitá pôda, v minulosti sa v blízkosti domu nachádzali rozsiahle močiare. Časť mesta, v ktorej bol dom postavený, býva na starých mapách označovaná ako „Lužok“. Podlaha domu časom klesla, v múroch sa objavili praskliny. Niekdajšia prestížna vilka začala obrastať brečtanom, ktorý svojou zeleňou zatienil jej skutočnú architektonickú krásu. „Brečtan som okolo domu nasadila potom, ako prišiel papier týkajúci sa asanácie. Na mieste domu mala stáť galéria. To som sa dozvedela od zememeračov“ spomína pani Harmaňošová.

Pohľad na dom z budovy oproti.

Pôvodný vchod do domu viedol cez verandu, ktorá bola v minulosti plná kvetov. Neskôr sa do domu vchádzalo z dvora. Pri zadnom vchode sa nachádzala pivnica. Verandu si na kanceláriu prerobil Daniel Harmaňoš, syn majiteľov domu, ktorý tento priestor oddelil od zvyšku domu. Neskôr pani Harmaňošová tento priestor prenajímala poisťovaciemu agentovi. „Niekedy tu ostával aj večer a chodil ho navštevovať gréckokatolícky kaplán, s ktorým tu dvojhlasne spievali náboženské piesne. Spievali veľmi pekne, ja som niekedy až vypla televíziu a načúvala ich spevu.“ Na dvore sa nachádzalo niekoľko ovocných stromov, medzi ktorými čnel do výšky jeden dominantný smrek, ktorého korunu obývajú veveričky. Železný plot domu bol lemovaný kríkmi, ktoré znemožňovali pohľad do dvora a zároveň tvorili protihlukovú bariéru. Spočiatku sa na pozemku nachádzali hriadky so zeleninou, ako aj chlievy pre zvieratá. Tie boli neskôr zbúrané a na ich mieste boli postavené dve garáže.

Pohľad na dom z dvora.

Na záver ešte krátka informácia o mieste posledného odpočinku Jozefa Nitscheho (1873-1940), ktorý je pochovaný na miestnom cintoríne. O jeho hrob sa po dlhé roky starala pani Harmaňošová, ktorá na to spomínala slovami: „Keď sme od Nitscheho syna kúpili dom, tak nám povedal, aby sme sa postarali aj o hrob. Hrob bol v zlom stave a bol prepadnutý – pomník bol v rovine a zvyšok hrobu sa prepadával. Mali sme šikovného švagra, ktorý dal hrob do poriadku – kameň pridvihol heverom a podsypal pod neho zeminu. Okolo hrobu bola železná ohrada. Tú sme dali odstrániť. Bola tam kvôli tomu, že kedysi sa na cintoríne pásli kravy. V čase, keď sme to dali do poriadku už kravy po cintoríne nechodili a tá ohrada bola všelijako pokrivená. Každý rok som na Dušičky chodievala na hrob zapáliť sviečku a každý rok tam bola čerstvá kytica. Nikdy som však nezistila, kto tam tú kyticu dáva. Aj som sa pýtala ľudí, nikto mi to nevedel povedať…“

Búranie domu v roku 2018.

V súčasnej dobe je starostlivosť o hrobové miesto v rukách mesta Snina, ktoré hrob Jozefa Nitscheho zahrnulo do zoznamu hrobov, hrobiek a náhrobníkov historického významu. Dom sa „dožil“ vyše 90 rokov. V roku 2018 došlo k jeho zbúraniu.

Venované spomienke na pani Máriu Harmaňošovú (1927-2019).

Autor článku: Mgr. Ján Bocan

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.