V živote nastane z času na čas chvíľa, kedy človek nadobudne presvedčenie, že ho už nič na svete nedokáže prekvapiť. A v tom momente sa objaví niečo, čo ho prekvapí natoľko, že od svojho presvedčenia musí upustiť. Niečo podobné sa stalo i mne osobne. Keď som mal pocit, že už mám aký-taký prehľad o viac alebo menej významných rodákoch zo Sniny, objavilo sa nové meno, pri ktorom som musel precitnúť.
Pred niekoľkými rokmi som sa dostal do kontaktu s tvrdením, že v Snine sa svojho času narodil a pôsobil človek s priezviskom Schiller, ktorý v čase druhej svetovej vojny pôsobil ako veliteľ letky spojeneckých vojsk. Tejto informácii som v tom čase nevenoval pozornosť a považoval som ju za omyl. O žiadnom Schillerovi som sa v súvislosti so Sninou nikde nedočítal a vlastne s priezviskom, aké nosil aj jeden z významných nemeckých spisovateľov – Fridrich Schiller (1759-1805), som sa v našom meste nestretol. Ale pekne po poriadku. V prvom rade je potrebné povedať, že rodina Schillerovcov v Snine skutočne žila. Aby sme o nej mohli niečo konkrétne napísať, musíme načrieť hlbšie do histórie.
Dňa 8. apríla 1878 mal Martin Rebič dvojnásobný dôvod pre radosť. V tento deň jeho manželka Mária rodená Juhásová porodila dvojičky – dve dcéry, ktoré spolu s manželom pomenovali Júlia a Mária. Dievčatá sa narodili práve v roku, kedy sa po uskutočnenej reorganizácii štátnej správy stalo mesto Snina sídlom okresu. Mária Rebičová (1878-1946) sa vydala za Jozefa Pavlíka (1874-1932), s ktorým mala sedem detí (Jána, Máriu, Karola, Štefana, Jozefa, Pavla a Annu). Júlia Rebičová (1878-1962) sa vydala za Jozefa Schillera, s ktorým mala štyri deti (Andreja, Máriu, Martina a Jozefa). Napriek tomu, že manželia Schillerovi mali jednu dcéru a troch synov, ich rodu nebolo súdené zachovať toto priezvisko a naďalej sa rozrastať. O rodine sa v súčasnosti toho veľa nevie. Veď usúďte sami.
Andrej Schiller zomrel dňa 28. marca 1922 vo veku pätnásť rokov. Pochovaný bol na cintoríne v Snine. Jeho hrob je označený jednoduchým železným krížikom bielej farby s prostým čiernym nápisom „Schiler“. Mária Schillerová sa narodila 23. septembra 1909. Zomrela ako novorodenec. Životu sa však netešila ani jeden kalendárny mesiac. Zomrela dňa 12. októbra 1909. Pochovaná bola pravdepodobne na sninskom cintoríne, avšak miesto jej posledného odpočinku sa doposiaľ nepodarilo objaviť. Hrobové miesto zaniklo medzičasom pravdepodobne zaniklo. Martin Schiller sa narodil 1. októbra 1910. Ani jemu však nebolo súdené dotknúť sa dlhovekosti. Dňa 29. júna 1930 sa vo veku nedožitých dvadsiatych narodenín utopil. Bol pochovaný na cintoríne v Snine. Miesto jeho posledného odpočinku ešte donedávna pripomínal jednoduchý železný kríž obsahujúci ťažko čitateľný nápis „Schiler“.
Kríž s nápisom „Schiler“, ktorý sa stále nachádza na starom cintoríne v Snine a kríž s nečitateľným nápisom „Schiler“ pochádzajúci zo zrušeného hrobového miesta.
Po smrti troch detí sa manželia Schillerovci rozhodli Sninu opustiť a spolu so svojim synom Jozefom odišli hľadať krajšiu budúcnosť do Spojených štátov amerických. Jozef Schiller ostal po smrti rodičov spoločne so svojou manželkou Máriou, ktorá pochádzala z dedinky Jastrabie, žiť v New Yorku.
Jozef Schiller s manželkou Máriou.
V čase druhej svetovej vojny Jozef Schiller narukoval do armády. Nevedno za akých okolností sa vypracoval na pilota bombardovacieho lietadla. Bolo to v čase, kedy ešte ani netušil, že toto vojenské zaradenie mu už v blízkej budúcnosti sprostredkuje, hoci len na krátku chvíľu, pohľad na rodné mesto.
Prvé veľké bombardovanie v Snine nastalo dňa 16. septembra 1944, kedy nad Sninou prelietajúce lietadlo zhodilo na mesto tri bomby. Ich výbuchy sa stali osudnými pre šestnásť ročného Michala Juška, tridsaťštyri ročného Jána Čopíka a dvadsaťjeden ročnú Katarínu Čopíkovú. Od tej doby takmer denne prebiehali rôzne letecké operácie vo vzdušnom priestore nad Sninou. Zvláštne na tom všetkom bolo, že väčšina bômb dopadala na polia situované východne od železničnej trate. V tejto lokalite sa v danej dobe nachádzalo iba päť domov, z ktorých iba jeden zničila padajúca bomba.
Ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia boli jamy po výbuchoch bômb viditeľné a obyvatelia Sniny ich využívali pri rôznych príležitostiach. Napríklad, na brehoch Pčolinky sa zvyklo máčať konope. V prípade, že išla veľká voda, namočené konope zvykla vziať so sebou. Po pravej strane Pčolinky v smere jej toku sa ešte pred železničným mostom v zalesnenej časti nachádzala približne šesť metrov široká jama po výbuchu bomby z čias druhej svetovej vojny, v ktorej sa držala dažďová voda. V tejto jame zvykli Sninčania odkladať močiace sa konope, aby ho prúd Pčolinky neodniesol do neznáma.
Pavol Ondika (1946)
Z ústneho podania sme sa dozvedeli, že po ukončení druhej svetovej vojny, bol bývalému spolužiakovi doručený list od Jozefa Schillera odoslaný zo Spojených štátov amerických, v ktorom bolo uvedené nasledovné: „Ako sa majú polia na Úzkej? To, čo tam spadlo, malo spadnúť na mesto, ale ľutoval som svoje rodisko. Bol som veliteľom tej letky.“ Táto skutočnosť sa v krátkosti spomína aj v monografii o meste Snina, vydanej v roku 1999.
Manželstvo Jozefa a Márie Schillerových bolo bezdetné. Kontakt s rodinou v Snine udržiavali na základe korešpondenčného styku.
Ukážka listu od manželov Schillerových.
Schillerovci navštívili Sninu raz aj osobne. Bolo to v roku 1959. V rámci dovolenky navštívili i Sninský kameň a Morské oko. Otec ich vozil po Snine na voze, mama vypekala a vyvárala, aby si hostí z ďalekej Ameriky čo najlepšie uctila. Na ich správaní však bolo vidieť, že sú už zvyknutí na iný spôsob života. Deti nemali, preto si chceli mňa alebo brata adoptovať. Mama nás však nedala.
Katarína Ižáková (1951)
Na listy posielané v nedávnej minulosti rodine Schillerovcov neprišla žiadna odpoveď. Je preto možné predpokladať, že „Džov“ Schiller a jeho manželka „Mary“ už nežijú. Vzhľadom k tomu, že v ich prípade išlo o bezdetné manželstvo, neexistuje ani žiadny potomok, ktorého by bolo možné kontaktovať.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan