Vihorlatské vrchy sú pohorím sopečného pôvodu, geomorfologickým celkom Vihorlatsko-gutinskej oblasti, ktorý sa rozprestiera na východe Slovenska a čiastočne na západe Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Do desiatky najvyšších vrcholov Vihorlatských vrchov patria Vihorlat (1075,5), Vetrová skala (1024,5), Nežabec (1023,4), Motrogon (1017,9), Sninský kameň (1006,0), Popriečny vrch (994,5), Holica (983,6), Strihovská poľana (981,0), Fedkov (978,2) a Diel (974,2). Vo Vihorlatských vrchoch sa nachádzajú sedla Tri tably (825), Rozdiel (815) a Strihovské sedlo (644) a jazera Malé Morské oko, Morské oko a Kotlík.
Opisu Vihorlatských vrchov venoval pozornosť aj slovenský polyhistor, encyklopedista, pedagóg, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva a zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku Matej Bel (1684-1749). Vo svojej štúdii týkajúcej sa Zemplínskej stolice opisuje oblasť Vihorlatských vrchov nasledujúcim spôsobom:
Najdôležitejšie je pohorie Diel, ktoré sa ťahá v dĺžke niekoľkých míľ po hraniciach medzi Užskou stolicou a humenským panstvom. Hlavný hrebeň v ňom tvorí Vihorlat, ktorý sa nachádza neďaleko Humenného, nad riekou Laborec, na hraniciach Užskej stolice a z polovice patrí tam, zatiaľ čo druhou polovicou zas do našej stolice. Dvíha sa do takej výšky, že vysoko vyčnieva nad ostatné vrcholy, hoci je obkľúčený vysokými hrebeňmi zo všetkých strán. Odtiaľ možno vidieť najvzdialenejšie časti Uhorska, na severe zas Poľsko a Rusko, dole Sedmohradsko. Na samom jeho vrchole je zelená planinka, veľmi skalnatá a skaliskami a balvanmi tak vytvarovaná, že pripomína druh akéhosi veľkého sedla a preto Vihorlat nazývajú Nemci Sattelbergom. Na úbočí, v časti patriacej Užskej stolici, sa nachádza jazero o obvode asi sto dvojkrokov, jeho hĺbka nie je známa.
Iné jazero je vzdialené od Vihorlatu asi dve míle po hrebeni na sever. Nachádza sa v hlbokom údolí za hrebeňom, ktorý sa nazýva Sninský kameň. Lebo tak, ako sa tu pohorie Diel rozvetvuje do mnohých hrebeňov, tak z mnohých výšin sem steká také množstvo vody, že jazero dosahuje obvod asi 600 siah, jeho hĺbka činí viac ako 93 siah. Takej totiž dĺžky ponadväzované lanko s kúskom olova kázal už dávnejšie spustiť do jazera gróf Žigmund z Humenného, avšak dno sa všade nedosiahlo. Tak nám to referovali účastníci pokusu. Myslím si, že vrch je v tejto časti vyhĺbený a zbiera vyvierajúce vody z mnohých prameňov a z okolitých svahov, až jazero dosiahlo takúto hĺbku. Blízki obyvatelia ho volajú Morské oko a veria, že vyviera z mora. To možno pripustiť v tom zmysle, že všetky vody pochádzajú z oceánu a tam sa vracajú rozličnými zemnými žilami, nie však nejakým zemným zlomom tak dutým, aby sa stýkal s morom. Hoc doň pritekajú kalné vody, jazero sa jagá takou čistou vodou, že ju možno nielen piť, ale že sa tu liahne veľké množstvo pstruhov, ktoré možno chytať na brehoch jazera. Divné je to, čo tu obyvatelia vraj našli, a to veľké mlynské koleso, naozaj neobyčajnej veľkosti, ktoré nemohlo byť privezené do takých strmých výšok, aby to nepoukazovalo na snahu o výstavbu mlyna na potoku, ktorý vyteká z jazera. Ale aké je tu použitie mlyna v horách, aká potreba? Nie je ani pravdepodobné, žeby toto miesto bolo spojené s dierou od úpätia vrchu, keby sme uverili to, čo rozprávajú ľudia, že išlo o spojenie jazera s Laborcom. Nič hlúpejšieho sa nemohlo vymyslieť. Na aký účel sa malo nahromadiť v horách také veľké množstvo vody, ak by malo pod zemou odtiecť? Ale o tom porozprávame inde, teraz prejdime k iným otázkam.
Sninský kameň alebo Sinajský kameň je v tom istom pohorí neďaleko Vihorlatu, nedosahuje až takú výšku, ale tvarom sa mu podobá. Dvíha sa rovnakým stúpaním svojich úbočí, všade je porastený lesom, len na vrchole je otvorený a nachádzajú sa tam kamene a skaliská, podobné akejsi čelenke alebo korune. Zďaleka pozerajúcim sa zdá, že má čelenku. Jeho úbočia siahajú až k Ciroche a k mestečku Snina, ktorej obyvateľmi bol nazvaný Sninský kameň, Sinajský vrch. A naozaj sa veľmi podobá palestínskemu vrchu, ktorý sa volá Sinaj, ak hľadíme na jeho vonkajší vzhľad. Nie je ani nižší, je rovnako oblý, ale omnoho strmší, leho susedí so zalesnenými drsnými svahmi, zatiaľ čo na druhej strane vrch Sinaj je osamelý a usadený na rovine na spôsob medzníka. Ináč, tu sa nekáže evanjelium alebo dobrá novina, ako to bolo tam. Všetko je tu smutné a vyplnené iba revom hrozných medveďov. Vrcholec zahalený v mrakoch predpovedá búrky. Ostatné hrebene v pohorí Diel sa rozchádzajú neďaleko odtiaľ na rozličné strany, ale nie sú pokryté ničím iným ako bukmi a brezami. Najdôležitejším stromom aj iných vrchov tejto stolice je buk, breza, zriedka dub.
Autorom použitých fotografií je lekárnik, fotograf a tlačiar Karol Divald (1830-1897). V roku 1855 získal titul magistra farmácie a zakrátko otvoril lekáreň v Bardejove a neskôr v Giraltovciach. V roku 1858 sa usadil v Prešove. O dva roky neskôr si kúpil použitý fotoaparát a začal fotografovať. Jeho fotografické začiatky sú spojené s Bardejovskými kúpeľmi. Venoval sa portrétom, avšak zaujímavé boli hlavne jeho fotografie krajinkárske a mestských panorám. Karol Divald bol jedným z prvých fotografov, ktorí vystúpili s fotoaparátom na tatranské štíty. Patril medzi vážených členov Uhorského karpatského spolku, ktorý bol založený v roku 1873. Následne nafotil sériu fotografií z oblasti Pienín. V roku 1877 si osvojil techniku svetlotlače, čo ho o rok neskôr priviedlo k založeniu prvej svetlotlačiarne v Uhorsku. Fotografie Vysokých Tatier vydal ako prvé v podobe albumov. V roku 1880 pokračoval vo vydávaní albumov s fotografiami jaskýň a iných oblastí územia dnešného Slovenska. V roku 1890 sa začali fotografie Vysokých tatier predávať vo forme pohľadníc. Vo vydávaní pohľadníc neskôr pokračovali jeho synovia.
Album s názvom Obrázky z Východných Karpát (Képek a Keleti-Kárpátokból / Bildrer aus den Ost-Karpathen), z ktorého dané fotografie pochádzajú obsahuje pečiatku Geografickej spoločnosti v Paríži datovanú k 21. decembru 1888. Pečiatka bola do albumu odtlačená dňom, kedy sa stal majetkom spoločnosti. A keďže sa v albume nenachádza rok jeho skutočného vydania, zvykne sa za rok vydania označovať rok 1888. Avšak o prípravných prácach na vydávaní daného albumu informovala dobová tlač už v roku 1880. Z toho vyplýva, že použité fotografie mohli byť zachytené už necelé desaťročie pred rokom, ktorý je považovaný za oficiálny rok vydania albumu. Ide o doposiaľ najstaršie známe fotografie pochádzajúce z územia Vihorlatských vrchov.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan