Pokračovanie článku z minulého týždňa…
Boli sme zvedaví, či sa v neskoršom období formovania reformovanej cirkvi v Humennom nenachádzajú zmienky o protestantoch zo Sniny. Pri pátraní sme natrafili na päťdielnu kroniku, ktorá opisuje históriu kresťanskej protestantskej cirkvi v Humennom a blízkom okolí v období rokov 1880 až 2008. Všetkých päť kroník sme preštudovali a informácie, ktoré sme v nich objavili uvádzame v nasledujúcich riadkoch.
V prvej časti kroniky (1880-1918) sa objavuje hneď niekoľko zmienok o Snine. V časti, kde sa píše o stavbe kostola je uvedená aj fotografia pôvodného nákresu, ktorý vyhotovil August Uhr v Snine v roku 1889. O osobe projektanta sa nám doposiaľ nepodarilo zistiť nič bližšie. V súvislosti s výstavbou kostola sa v kronike uvádza taktiež Karol Zellner z Telepoviec (v súčasnosti Osadné). Išlo o člena cirkevnej obce, ktorý cirkevnej obci daroval drevo potrebné na výstavbu modlitebne.
V súvislosti s rokom 1899 sa dozvedáme, že počet členov zboru činil 392 duší. Reformovaní a evanjelici augsburského vyznania žili aj v diaspórach o čom svedčí informácia, že misijný farár v roku 1899 navštívil Vydraň, Sninu, Pčoliné, Stropkov, Jasenov, Továrne, Palotu, Krásny Brod a pravdepodobne aj Sninské Hámre (v súčasnosti Zemplínske Hámre). Pri roku 1901 sa v kronike uvádza, že do humenského misijného okruhu patria veriaci evanjelickej reformovanej cirkvi a evanjelickej cirkvi augsburského vyznania z okresov Humenné, Snina a Stropkov. V roku 1902 sa začalo s vyučovaním náboženstva na vidieku – konkrétne dva krát do mesiaca v priestoroch ľudovej školy v Medzilaborciach a v pláne bolo zaviesť aspoň príležitostnú výuku náboženstva vo Vranove, v Stropkove, a v Snine. V priebehu roka 1903 boli uskutočnené bohoslužby aj mimo mesta Humenné a to konkrétne štyri krát v Medzilaborciach a raz vo Vranove, v Stropkove a v Snine. V danom roku prispel na dary chleba a vína k Večeri Pána okrem niekoľkých ďalších aj okresný lekár zo Sniny, Dr. Dénes Márton (Dionýz Márton), ktorého meno je uvedené aj v mennom zozname presbytéria vo funkcii na vidieku voleného kurátora. V roku 1904 sa bohoslužby konali v Humennom každú nedeľu, v Medzilaborciach štyri krát v roku, a okrem toho raz za rok aj v Snine, v Stropkove a vo Vranove. V danom roku je pri mene Dionýza Mártona uvedené, že bol evanjelikom augsburského vyznania. V roku 1905 Chlieb a víno na večeru Pánovu daroval aj Endre Dely (Andrej Dely), notár zo Sniny. V roku 1906 sa bohoslužby v Snine konali dva krát v priebehu roka. K večeri Pánovej darovali chlieb a víno Andrej Dely a Károly Varga (Karol Varga), okresný veterinár zo Sniny. Misijný farár v tomto roku vyslovil vďaku vedeniu škôl v Snine, v Medzilaborciach, vo Vranove a v Stropkove, za ochotné poskytnutie miestnosti k vykonávaniu služieb Božích. V roku 1907 sa bohoslužby v Humennom konali pravidelne každú nedeľu. Večera Pánova bola uskutočnená v danom roku v Humennom šesť krát, v Medzilaborciach a v Snine štyri krát, vo Vranove a v Stropkove dva krát. Chlieb a víno k večeri Pánovej v Snine darovali Andrej Dely a Mihály Prokob (Michal Prokop). V roku 1908 sa bohoslužby v Medzilaborciach, v Snine a Stropkove konali v priestoroch ľudových škôl, vo Vranove v priestoroch materskej školy. V danom roku na Chlieb a víno na večeru Pánovu okrem ďalších prispeli aj Dionýz Márton a Árpád Csiszár, majiteľ lekárne v Snine. V roku 1909 sa Večera Pánova v Humennom uskutočnila šesť krát, v diaspórach a filiálkach vždy pri službách Božích, vo Vranove a Medzilaborciach štyri krát, v Snine dva krát a v Stropkove raz. V roku 1913 sa začalo s výukou náboženstva na ľudovej škole v Snine. Kronika doslovne uvádza:
S radosťou oznamujeme, že už tento školský rok sa vyučuje náboženstvo aj na ľudovej škole v Snine, a to 10 detí, pretože panstvo je v rukách grófa Dégenfelda, ktorý zamestnancov prijíma z radov reformovaných veriacich z maďarského vidieka.
Pri roku 1914 je v kronike uvedené, že humenská protestantská cirkev spolupracuje s evanjelikmi v Humennom, Medzilaborciach, Snine a Stropkove a cirkevná daň je od nich hradená podľa zákonov reformovanej cirkvi. V Medzilaborciach a Snine sa výuka konfirmandov konala spolu s vyučovaním náboženstva, v iných mestách vtedy, ako duchovný vykonával vizitačnú návštevu. V roku 1915 sa náboženstvo vyučovalo v týchto inštitúciách – v Humennom na vyššej hospodárskej škole, chlapčenskej meštianskej škole, rímskokatolíckej dievčenskej meštianskej škole a v rôznych ďalších cirkevných a učňovských školách. V Medzilaborciach, v Snine, vo Vranove a v Stropkove v štátnych ľudových školách spolu 90 – 100 žiakov. Pravidelné bohoslužby sa konali v Humennom, v Medzilaborciach, v Snine, vo Vranove a v Stropkove. V roku 1916 vyučoval zborový spevokol v Snine a v Medzilaborciach kaplán. Bohoslužby v Snine, v Medzilaborciach a vo Vranove sa konali v danom roku tri krát. V roku 1917 sa Snina v kronike spomína v rámci nasledujúcej štatistiky:
Na službách Božích bolo v Humennom zúčastnených v nedeľu okolo 30 veriacich, na sviatky okolo 60, v Medzilaborciach 110 veriacich, v Snine 20, v Stropkove 40 a vo Vranove 45. Večeru Pánovu prijali pri každej príležitosti v Humennom 30-ti, v Medzilaborciach 50-ti, v Snine 15-ti, v Stropkove 35-ti a vo Vranove 40-ti veriaci.
V druhej časti kroniky (1919-1938) sa o Snine nachádza menej zmienok. Pri roku 1922 sa v kronike uvádza:
Z ďalších údajov je zrejmé, že v Medzilaborciach ostalo po I. svetovej vojne, len niekoľko reformovaných veriacich. Podobná situácia bola aj v Snine o čom svedčí list notára Ferenca Müllera (Františka Müllera), v ktorom konštatuje, že protestantských veriacich je len zopár, ale verí, že ich duchovný aspoň občas navštívi a pri tej príležitosti zaplatia aj cirkevnú daň.
V prípade roku 1930 sa dozvedáme, že v Stropkove, v Medzilaborciach a v Snine stále funguje fília reformovaného kresťanského cirkevného zboru v Humennom. V danom roku duchovný vykonával misijné cesty – bol v Kudlovciach, Ľubiši, Jasenove, Krivošťanoch, Strážskom, Snine, Medzilaborciach, a Michalovciach. Medzi mestami, kde vyučoval náboženstvo už Snina nefiguruje. V roku 1933 sa v kronike uvádza:
V Medzilaborciach a v Snine počet veriacich maďarskej národnosti prudko klesá, tu sú kurátormi verní kalvíni István Horváth (Štefan Horváth) a Árpád Csiszár (Arpád Sciszár). S radosťou prijímajú ako duchovnú podporu každú návštevu misijného duchovného.
Misijné cesty do Sniny sa v danom roku uskutočnili dva krát. V roku 1934 je v kronike uvedený zápis:
Veriaci z okolia Sniny a Medzilaboriec často prichádzajú do Humenného vďaka dobrému vlakovému spojeniu, ale služby Božie boli aj v uvedených mestách dva krát ročne, pričom sa vysluhovala aj Večera Pánova.
V roku 1936 sa večera Pánova v Snine konala iba raz. Veriaci zo Sniny začali kvôli bohoslužbám navštevovať Humenné. Počet veriacich klesol natoľko, že misijné strediská v Stropkove, v Medzilaborciach a v Snine v danom roku úplne zanikli. V prípade roku 1937 kronika uvádza, že veriaci zo Sniny a celého okolia navštevujú bohoslužby v Humennom.
V tretej časti kroniky (1939-1945) je uvedený zoznam vyše štyridsiatich mien židovských občanov, ktorí boli počas vojny pokrstení protestantským kňazom. V zozname sa nachádzajú mená dvoch židov narodených v Snine. Konkrétne ide o mená:
Bruder Sándor narodený v Snine 14. novembra 1920, pokrstený 30. júla 1941
(rodičia Emil Bruder a Gizelle Jutkovics, svedkovia Jenő Bartha s manželkou Mária Csontos)Bruder Fanny narodená v Snine 22. decembra 1906, pokrstená 27. augusta 1941
Pri oboch svedkoch je poznámka, že išlo o svedkov katolíckeho vierovyznania
(rodičia Emil Bruder a Gizelle Jutkovics, svedkovia Jenő Bartha s manželkou Mária Csontos)
Iba v rýchlosti sa nám podarilo zistiť, že rodina obchodníka Emila Brudera zo Sniny bola v roku 1942 deportovaná v počte štyroch osôb do roku 1951 sa z tejto rodiny do Sniny nikto nevrátil. S veľkou pravdepodobnosťou všetci zahynuli v koncentračnom tábore. Kto vie, či v uvedenej číslici 4 sú zahrnuté aj životy dvoch detí, ktoré sa nechali pokrstiť? Táto otázka ostáva, žiaľ, nezodpovedaná.
Vo štvrtej časti kroniky (1946-1953) sme žiadnu zmienku o Snine neobjavili.
V piatej časti kroniky (1954-2007) sa uvádza, že v roku 1977 sa v Humennom uskutočnila posviacka opraveného chrámu. Pri tejto príležitosti sa konalo aj posedenie. Miestny duchovný zvlášť ďakoval rodine Kermietovej evanjelikom augsburského vyznania z Belej nad Cirochou – pánovi Kermietovi za odbornú a dobrú murársku prácu pri oprave kostola a pani Kermietovej za tortu a zákusky, ktoré spestrili spoločný obed. Pri roku 1994 kronika uvádza nasledujúcu vetu:
Na zozname veriacich sa objavujú i mená obyvateľov Medzilaboriec, Kamenice nad Cirochou, Sniny, Udavského a Strážskeho.
O aké mená išlo sa nám, žiaľ, nepodarilo zistiť…
Koniec.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan