Retrospektíva

V roku 1909 sa začal písať príbeh lokálnej železnice Humenné – Stakčín, ktorá výrazným spôsobom prispela k rozvoju chudobného zemplínskeho regiónu – príbeh, ktorý je tak trochu zahalený rúškom tajomstva vzhľadom k tomu, že sa z histórie zachovalo veľmi málo údajov. Za relevantné dokumenty dokladujúce činnosť miestnej železnice by bolo možné pokladať staré vydania cestovných poriadkov, cestovné lístky i potvrdenia o preprave zásielok vlakovou poštou.

V roku 1909 bola na trati Humenné – Stakčín spustená prevádzka vlakovej pošty. Každá vlaková pošta v Uhorsku mala pridelené číslo pošty, vlaková pošta zriadená na trati Humenné – Stakčín bola označená číslom 400. Celkovo sa na území Uhorska nachádzalo 478 vlakových pôšt. Poštová pečiatka určená pre účely vlakovej pošty na miestnej trati obsahovala legendu – HOMONNA – TAKCSÁNY / 400, respektíve TAKCSÁNY – HOMONNA / 400 – podľa smeru jazdy vlaku. V hornej časti pečiatky sa nachádzal symbol svätoštefánskej koruny. Po roku 1918 bola Československá pošta v mnohých prípadoch nútená zredukovať alebo v niektorých prípadoch úplne zrušiť počet vlakových pôšt alebo ich denných jázd. Príčinou toho boli vážne technické a personálne problémy na konci vojny, ktoré v značnej miere poznamenali práve vlakové pošty. Železnice mali v tej dobe nedostatok vlakových súprav, nakoľko mnoho vagónov a lokomotív bolo v zlom stave, potrebovalo rozsiahle opravy, alebo bolo na frontoch zničených a zavlečených mimo hranice štátu. K tomu pristupoval i nedostatok personálu, ktorý by zaisťoval prepravu pošty. Pravdepodobne z týchto dôvodov došlo k obnove vlakovej pošty na trati Humenné – Stakčín až v roku 1922. Bolo jej pridelené taktiež nové číslo – 984. Posledné zdokumentované odtlačky poštových pečiatok, ktoré informujú o jej existencii, pochádzajú z roku 1928. Poštové doklady železničnej pošty sú predmetom zberateľstva mnohých zberateľov, zaoberajúcich sa poštovou históriou.

Je možné iba predpokladať, že v počiatkoch osobnej prepravy na trati si cestujúci mohli cestovné lístky zakúpiť v staniciach Humenné, Snina a Stakčín. Prvé údaje o obsadenosti staníc a zastávok osobnou pokladňou pochádzajú z cestovného poriadku vydaného niekedy v päťdesiatych rokoch minulého storočia. V tom čase bolo možné cestovné lístky zakúpiť bez časového obmedzenia v staniciach Humenné, Kamenica nad Cirochou, Snina a Stakčín. V tarifných bodoch Humenné mesto, Hažín nad Cirochou obec, Dlhé nad Cirochou a Belá nad Cirochou fungoval časovo obmedzený predaj cestovných dokladov. V rokoch 1982 až 1999 bolo možné kupovať cestovné lístky na každej stanici a zastávke na celom úseku trate. Osobným pokladníkom nebolo čo závidieť a to najmä pri vlakoch premávajúcich v časových polohách návozu zamestnancov do práce a z práce. Vzhľadom na postupne  klesajúcu rentabilitu predaja cestovných dokladov v staniciach, ako prvá skončila osobná pokladňa na zastávke Kamenica nad Cirochou dvor v roku 1999. Postupne sa pridávajú ďalšie – Snina (2001), Dlhé nad Cirochou obec (2007), Modra nad Cirochou (2008), Hažín nad Cirochou (2009), Belá nad Cirochou (2013), Snina predmestie (2014). Dnes funguje osobná pokladňa národného dopravcu ZSSK iba v staniciach Humenné, Humenné mesto a Snina mesto. V staniciach Stakčín, Dlhé nad Cirochou a Kamenica nad Cirochou zabezpečujú predaj cestovných lístkov výpravcovia v rámci zmluvného predaja ŽSR.

Bežne vydávané lístky v stanici Snina zastávka – krátke vzdialenosti. Pásma 1-10km, 11-20km a 21-30km (platnosť tarify 1977-1990)

Európska zberateľská spoločnosť je názov občianskeho združenia, ktoré bolo založené v roku 2013 v Snine. Jeho úlohou je združovať zberateľov akéhokoľvek zberateľského zamerania. V rámci projektu Retrospektíva zhromažďujeme rôzne materiály týkajúce sa histórie mesta Snina a jeho okolia, na základe ktorých je možné spoznávať lokálnu históriu. V regióne žijú a pôsobia ľudia, ktorí svoj voľný čas venujú budovaniu rôznych zbierok. Koníčkom Tomáša Petra z Dlhého nad Cirochou je zbieranie vlakových cestovných lístkov a s nimi súvisiaci záujem o históriu železníc. Tomáša sme sa rozhodli vyspovedať v snahe dozvedieť sa viac o jeho zberateľskom zameraní:

Čo ťa na železnici zaujalo natoľko, že si sa tejto téme začal venovať?

Moje osobné spomienky na cestovanie vlakom po „stakčínskej štreke“ siahajú vzhľadom na môj vek len do 80. rokov minulého storočia. Práve v tomto období to boli hlavne cesty zo Sniny k babke do Dlhého nad Cirochou. Zažil som tak natrieskané vlaky zo Sniny, ktoré si dnešná mladá generácia v Snine dokáže len ťažko predstaviť. Cestovanie vlakom s odchodom o 14:51 (1988/1989) zo stanice Snina zastávka predstavovalo nezabudnuteľný adrenalín už od nákupu cestovných lístkov, cez nastupovanie, samotnú cestu a nepochybne aj vystupovanie z vlaku čo vzhľadom na dav ľudí nebolo vždy jednoduchou záležitosťou. Na zastávke v Snine boli otvorené väčšinou tri pokladne, napriek tomu rady boli niekoľkometrové cez celý interiér čakárne. Často sa mi stávalo, že som si ako dieťa do 15 rokov zabudol preukaz na polovičné cestovné. Dnes s úsmevom spomínam na situáciu, keď som prišiel k okienku s označením „03“ kde lístky predávala dlhoročná osobná pokladníčka sninskej stanice pani Katarína Augustínová, nikdy som nemal šancu ten polovičný lístok bez preukazu dostať a namiesto 50 halierov za cestu do Dlhého som si musel kúpiť celý lístok za 1 korunu. Na vlak sa čakalo nielen na nástupišti, ale aj cez koľaj na opačnej strane.  Motorová súprava vlaku bola vždy šesťvozňová – po príchode vlaku sa začal ten pravý boj. Nastupovalo sa z oboch strán. Spomínam si, že keď som cestoval sám bez doprovodu, tak som bol väčšinou zatlačený davom do vlaku. Občas sa mi ušlo aj miesto v záchodových priestoroch, keďže už nebolo kde inde. Aj napriek tomuto adrenalínu (alebo možno práve preto) som cesty vlakom miloval a tam niekde sa rodil môj pozitívny vzťah k železnici, ktorý mi zostal dodnes.

Ako si sa dostal k zbieraniu cestovných lístkov?

Zbierať vlakové lístky som začal skôr, ešte v roku 1990. Nešlo mi o nejaké systematické zberateľstvo – lístky ma zaujímali hlavne z tarifného hľadiska a boli mojou školou železničného zemepisu ČSD a vtedy platných taríf. Je to zvláštne, ale práve z tohto obdobia ovládam spamäti celú tarifu, všetky tarifné pásma a ceny, ktoré v tom čase platili. Za toto vďačím hlavne cestovným lístkom. Úmysel vytvoriť systematickú zbierku podľa nejakých kritérií sa zrodil až oveľa neskôr v roku 2008, keď som lístky po dlhšej dobe vytiahol zo škatule a začal sa nimi nanovo zaoberať. Moja zbierka nie je „NAJ“ v žiadnom ohľade, ale je moja a robí mi radosť. V súvislosti s mojou zberateľskou záľubou sa mi dokonca podarilo splniť si sen – v rokoch 2010-2015 sa profesne realizovať prácou pre národného dopravcu ZSSK ako zmluvný predajca cestovných dokladov (Snina predmestie, Belá nad Cirochou, Rožkovany).

Chcel by si niečo odkázať čitateľom tohto článku?

Zberateľstvo vnímam v prvom rade ako činnosť, ktorá ma teší a robí mi radosť. V dnešnej dobe, kde cestovný lístok je čoraz častejšie iba elektronickým záznamom na plastovej kartičke alebo v mobilnom telefóne, je mojou snahou zachovať aj kus histórie pre budúce generácie – najmä o tom, ako sa v dávnej-nedávnej minulosti cestovalo. Ak máte doma, možno niekde na povale zabudnutú škatuľu s lístkami, ktoré ste si v mladosti odkladali a hľadáte pre ne zmysluplné využitie, neváhajte ma kontaktovať. Som vďačný za každý nový prírastok do zbierky.

Autori článku: Ján Bocan a Tomáš Petro