Milí čitatelia! Ako študent Pravoslávnej bohosloveckej fakulty PU v Prešove som písal diplomovú prácu o pravoslávnom monastieri sv. Jova Počajevského v Ladomírovej (okres Svidník). Počas listovania v novinách „Pravoslavnaja karpatskaja Rus“, ktoré tieto monastier vydával som natrafil na tento zaujímavý článok, ktorý som si ako jeden z mála celý prečítal. Autor v ňom opisuje svoje zážitky z chrámového sviatku v Telepoviach (názov obce Osadné do roku 1948) a veľkú zanietenosť pre Pravoslávie obyvateľov tejto obce, ktorí sa len pred krátkym časom vrátili k viere svojich predkov. Hovorí tu aj o problémoch a radostiach vtedajších Rusínov a ich vzťahu s gréckokatolíckymi duchovnými tej doby. Božou prozreteľnosťou som bol do tejto obce v roku 2002 ustanovený za duchovného správcu a som rád, že sa mi po 15 rokoch podarilo preložiť tento článok, ktorý mi odkryl históriu Osadného v čase keď som ešte ani netušil, že taká obec existuje. Verím, že rovnako ako mňa aj vás tento článok zaujme a aj vy sa nadchnete pevnou vierou a duchovnou horlivosťou vtedajších Osadňanov. Prajem vám príjemné čítanie.
prot. ThDr. Peter Soroka, PhD.
V nedeľu pred Michalovým dňom (pred sviatkom sv. archanjela Michala 8./21.11., poznámka prekladateľa) som sa z čisto komerčných dôvodov ocitol v maličkom mestečku Snina na Slovensku. Jeho nádherná poloha si ma získala, a preto som sa rozhodol zostať tu dva-tri dni, aby som si oddýchol od mestského hluku, potúlať sa po okolí a vybrať sa na „Morské oko.“ Vyšlo to nakoniec tak, že dážď, ktorý deň predtým padal prestal a deň sa ukázal byť čisto jarným. Ťahalo ma to potúlať sa po sninskom mestskom námestíčku a zájsť aj na cintorín, aby som si niekoľko minút posedel pri jednotlivých hroboch bývalých priateľov a kolegov a spomenúť ich v dobrom. Bolo popoludnie a potreboval som prejsť cez trhovisko. Stáli na ňom sedliaci a niečo so zanietením preberali. Aj keď to je trochu netypické, ale miestny rusínsky človek na Prešovčine si v nedeľu rád zájde aj do notára, aj na okresný úrad, aj do krčmy, kde mu pohostinný Žid – krčmár požičia pohárik či dva paskudnej pálenky. Prichádzam k najväčšej skupine ľudí, počúvam debatu a hľadím na tu stojacich. Ukázalo sa, že ich poznám. Potichu stískam ruku môjmu známemu z Pčoliného a pýtam sa ho: „Povedzte, Michal, čo je to za hluk, čo sa stalo?“„Áno, je to veľký krik, – nasledovala odpoveď, – a vari ste vy nepočuli, že budú v Telepovciach na Michala robiť prevelební páni komédiu?“„Nič som, Michal, nepočul, ani neviem o čom hovoríte, poďte tu a pomaly si o tom pohovoríme.“ Michal prijal môj návrh a pokojne mi pri šálke čaju vyrozprával celú nepochopiteľnú históriu Telepoviec. Jeho rozprávanie dokonale ilustruje ťažké stáročné podmienky, v ktorých prebiehal život malej skupiny rusínskeho národa na Prešovčine.
Po Michalovom odchode ma popadlo zložité uvažovanie. Neuveriť Michalovým slovám som nemohol – poznal som ho ako človeka spravodlivého a presného, ktorý nerád púšťal prázdne reči do vetra. Čo je to za dôvod, že si tak zakladá na vyjadrení: „páni pripravujú komédiu.“ Vari sa národná pravoslávna viera, jeho najsvätejšia svätyňa v rukách prevelebných pánov zmenila na komédiu – to nie je možné. Musím nad tým poriadne pouvažovať. A v tej chvíli som si spomenul na charakteristickú poznámku: „Pán Božiu službu skončil, keď ani pes cez priekopu nepreskočil.“ Na toto porekadlo dali dôvod nespochybniteľné fakty. Koľko príkladov môžeme v dnešnej dobe nájsť, keď v jednu a tú istú nedeľu prevelebný pán slúžil liturgiu v troch-štyroch dedinách. Je teda úplne jasné, prečo ľud na takto vykonanú službu pozerá ako na komédiu. Nie je možné, aby uniatské duchovenstvo nechápalo, čo robí. O služiteľoch viacerých liturgií v jeden deň takýmto spôsobom sa môže povedať iba jedno z dvoch: „Buď ste skrytí jezuiti doma si sami pre seba slúžite ešte aj katolícku omšu alebo ste ľudia bez akejkoľvek úcty k viere svojej pastvy a za mamonu (peniaze, pozn. prekl.) budete hocijakému bohu konať službu.“ Preto je aj konanie liturgie z takého dôvodu prevelebnými obyčajným formalizmom. S podobnými myšlienkami som prišiel do Telepoviec, aby som uvidel tú „komédiu“, ktorú podľa výstižného vyjadrenia môjho známeho Michala – chystajú sa robiť páni.
Pred štyrmi rokmi prešli Telepovčania z únie na Pravoslávie kvôli čomu im bolo zakázané modliť sa v chráme na tom základe, že je chrám vlastníctvom uniatského biskupa. Ľud sa podriadil rozhodnutiu tých, čo boli pri moci, prestal vykonávať bohoslužby v chráme a miestnu školu prispôsobil pre potreby dočasného chrámu. Gazdovia boli pevne presvedčení, že je škola ich vlastníctvom a nikto im ju už nevezme. Avšak ukázalo sa, že aj školu neovláda dedina, ale uniatský biskup a minulý týždeň zakázali pravoslávnym aj v nej vykonávať bohoslužby. A aby toho nebolo málo, aj pravoslávneho telepovského duchovného chcú vysťahovať. Prevelební páni tiež prikázali, aby sa všetky dediny chystali ísť s procesiami na Michala do Telepoviec, lebo tamojší gazdovia sa veľmi vystrašili, že budú potrestaní, zriekli sa Pravoslávia, prechádzajú na úniu a na Michala ich budú znova očisťovať a posväcovať. „Tieto slová sme sami počuli na kázňach od prevelebných pánov a mysleli sme si, že hovoria pravdu a tu sa ukázalo, že klamali. Tu v Snine sme sa stretli s telepovskými gazdami a gazdinami a oni nám povedali, že nikto z nich neuvažuje ísť znova do únie a pevne sa rozhodli do konca zostať pravoslávnymi a stavať nový pravoslávny chrám. Už majú pre chrám aj krásny pozemok a na Michala ho posvätia a založia základný kameň. Veď príďte do mňa v utorok, prenocujete u nás a v stredu pôjdeme do Telepoviec, uvidíme, čo sa tam bude diať,“ – tak ukončil rozprávanie môj milý spolurečník.
Začiatok výstavby pravoslávneho chrámu v obci Osadne.
Pravoslávni, vyhnaní zo školy si už na bohoslužby prispôsobili domček jednej zbožnej ženy. Domček sa sám o sebe javil ako neveľký, ale bol čistučký a svetlučký a všetky jeho okna boli na strane priestranného sadu. Ako bolo vidieť, starostlivá ruka sa postarala celej miestnosti dať slávnostný výzor. Blahé ticho vo vnútri domčeka mi pripomenulo, že je to miesto úprimných modlitieb, niečo príjemné mi vstúpilo do srdca a ja som sa nevedomky ponoril do modlitby. Zdržanlivý hluk skupiny ma ako vzdialený úder hromu prinútil sa prebrať a skutočný život sa sám pripomenul. Ukazuje sa, že práve okolo početnej skupiny ľudí prechádzajú na dvoch kočoch prevelební páni. Skupina ich stretla hrobovým mlčaním. Nuž také je, – pomyslel som si, – stretnutie duchovných pastierov so svojou pastvou. Nepriatelia sa stretávajú lepšie a krajšie na seba hľadia ako títo. Páni museli poriadne zavariť gazdom pod maďarskou nadvládou, že teraz budú musieť prejsť dlhé roky, aby sa zahladili rany, ktoré ľudu spôsobili. V novom čase vyjdú z národných hlbín noví religiózni vodcovia, vytvorí sa nové duchovenstvo, ktoré nebude cudzie svojmu rodnému národu. Títo sú už odsúdení na vymretie a zničenie ako vetva, ktorá neprináša plod. Bolo zrejme, že si aj sami pri prejazde uvedomujú svoj neblahý stav a otvárajúca sa priepasť medzi nimi a ľudom ich samotných prekvapila. Oni tu neprišli robiť Božie dielo, ale Kainovu prácu. A toto uvedomenie si svojej nepravdy zapríčinilo to, že sa ani neopovážili ozvať sa neďaleko stojacim ľuďom pozdravnými slovami.
Veriaci pred chrámom.
V tom čase však už pravoslávne duchovenstvo začalo liturgiu a celá masa národa sa priblížila k oknám domčeka, aby počula vykonávané bohoslužby. Ja som sa však rozhodol ísť pozrieť, čo sa deje v uniatskom chráme. Či sa tam okolo troch uniatských pánov, ktorí slúžili službu, zišlo veľa ľudí. Prvé, čo mi tam udrelo do očí bola absolútna neprítomnosť ľudí v areáli chrámu. Iba dve rovnako stojace postavy četníkov v blízkosti chrámových dverí akoby svedčili o strašnom ukončení, ktoré sa vnútri konalo, o poslednom akte hynúcej únie. Vo vnútri chrámu sa môjmu pohľadu naskytol absolútne neočakávaný pohľad. Traja uniatskí kňazi slúžia služby pre tri staré ženy a to v deň kermešu! (chrámového sviatku, poznámka prekladateľa). V dedine sa v tom momente nachádzali minimálne tri až štyri tisícky ľudí, ktorí prišli so susedných dedín na kermeš. Ale veď tá mnohotisícová skupina ľudí sa predsa oficiálne považuje za uniatskú a napriek tomu všetci jednými ústami a srdcom vznášajú modlitbu s pravoslávnymi v domčeku! Na vlastné oči som sa presvedčil, že uniatské duchovenstvo nemá podporu zo strany ľudí a ide svojou cestou záhuby. Oni „presväcovali chrám, znesvätený schizmatikmi“. Hľa, takto páni zahrali komédiu v Telepovciach. Vari chápu koho a čo očisťovali a posväcovali? Na vlastnú škodu prišli do Telepoviec! Spamätajte sa prevelební páni pokiaľ ešte nie je neskoro, zanechajte latinské bludy a choďte spolu s ľudom, držte svätú pravoslávnu vieru otcov a praotcov, lebo inak vás otvárajúca sa priepasť pohltí, vaše deti zostanú bez fár a budú sa červenať za skutky svojich otcov.
◄◄◄ Pravoslávny chrám v Osadnom pred ukončením výstavby.
Opustenými chrámovými stenami nikoho neudržíte. Padla maďarská vláda, padla aj únia násilne priviazaná k rusínskej duši. Vy ste predsa služobníci rímskeho zlatého teľaťa zostali opustení. Prišlo mi ťažko na duši medzi mŕtvymi uniatskými formalistami. Zanechajúc ich pochovávať vlastných mŕtvych odišiel som k mase ľudu, aby som s ním prežil veľký religiózny rozmach. Po ukončení bohoslužieb som si vychutnal ľúbeznosť telepovských kurátorov, ich pohostinnosť a pokochal sa plánmi ich nového, päť kupolového kamenného pravoslávneho chrámu. Zaujímal som sa a opýtal sa kurátorov, prečo sa tak Telepovčania stránia uniatskych pánov. Odpovedali mi krátko: „Pred štyrmi rokmi od nás Hostovický (kňaz, poznámka prekladateľa) prosil za službu na deň Michala 800 korún a teraz k nám až traja prišli aj bez pozvania. Keď predtým nešli k ľudu, tak nech teraz odídu, my ich už nepotrebujeme.“
Silno som kurátorom a cerkovníkom stisol ruku a na odchode som im povedal len jedno: „Blahoslovi Hospodi vinohrad sej i sochrani jeho Tvojeju blahodatiju, vo vik vika. (Požehnaj Hospodin vinicu túto a zachovaj ju Tvojou blahodarnosťou na veky vekov. poznámka prekladateľa)
Ivan Malickij
In: Pravoslavnaja karpatskaja Rus, č. 14/1928, s. 2
Autor úvodnej časti a prekladu: prot. ThDr. Peter Soroka, PhD.