Nezabudnuteľná sninská dychovka

Ak sa opýtate dnešných mladých ľudí, čo alebo koho si predstavia pod pojmom dychovka málokto z oslovených vám dokáže uspokojivo odpovedať na položenú otázku. Dnešný moderný človek je vo výbere hudby oveľa náročnejší ako pred niekoľkými dekádami. Preferuje výber od popu, cez rock a metal až po funky a väčšinou v závere výberu dodá, že vlastne všetko, okrem dychovky. Prečo je tomu tak? Odpoveď je jednoduchá. Vyrastali sme v dobe, kedy všetko zakázané bolo úžasné a čo sa nám predostieralo bolo ticho trpené. Dychovka v socializme plnila úlohu „hrať do kroku na ceste za lepší zajtrajšok“. A možno práve to ju postavilo na posledné miesto v obľúbenosti hudobných štýlov.

Otvorili sme sa svetu a zrazu sme zistili, že vo svete je prijímaný folklór, a „čuduj sa svete“ aj dychovka a kto vie na niečom hrať je „cool“. Vlastnú dychovku má každý väčší závod, hasiči či policajti. A sú na to patrične hrdí. Myšlienka premeniť zbrane na klarinety tu už predsa bola pred polstoročím, len akosi sme na to zabudli. Pokúšali sa o to nie len Ján Roháč a Jiří Suchý prostredníctvom muzikálu „Kdyby tisíc klarinetu“, ale aj naši dedovia a otcovia. Dnes, keď slávi naše mesto 700. výročie, nezabúdajme aj na časy nedávno minulé, kedy byť hráčom sninskej dychovky bola česť. Sninská dychovka bola vždy pojem,  zachovala si dodnes rešpekt a bola svojim spôsobom jedinečná. Dychová hudba má svoje korene v časoch dávno minulých, kedy plnila úlohu v každom vojnovom období. Spočiatku ako signalizačná služba trubačov a bubeníkov vo vojnách, trubačské zbory na šľachtických sídlach až po vojenské hudby a orchestre ľudového typu na zábavu. K sninskej dychovke som nadobudla kladný vzťah už od narodenia skrz môjho otca. Pri skúmaní jej histórie som zistila, že tá „naša“ je čímsi zvláštna. A síce, okrem muzikantov mužského pohlavia ju ozvláštňovali aj ženy. A to ma priviedlo k pani Marte Birkovej, zástupkyni ZŠ na Štedentskej ulici, bývalej členke detskej dychovky pri DPaM, hráčke na činely, a pri tejto príležitosti som sa rozhodla položiť jej niekoľko otázok:

Ako vznikol vôbec nápad stať sa členkou detskej dychovky?
Má v tom prsty moja mama. Keďže som bola hyperaktívne dieťa, mama sa ma snažila všemožne zamestnať. Navštevovala som všetky krúžky – tanečný, spevácky a dychovku. V dychovke mi ujo Pčola (tak sme všetci volali kapelníka Andreja Pčolu) pridelil hru na flaute. Nástroj bol nie veľmi kvalitný a nemal ma kto zaučiť, tak som hrala na čineloch.

Okrem teba hrali aj dievčatá Dana Balogová, Božena Pčolová a Valika Gerbocová. Ako vás bral chlapčenský kolektív?
Mali sme privilégia ako dievčatá, ale ako dychovkárkam nám chlapci neodpustili nič.  Dokonca ani tradičný „pupkáč“ nás neminul.

Ani v dychovkách dospelých nebolo častým javom vídať ženy – muzikantky.
Kapelníkovi Andrejovi Pčolovi bol vzorom dirigent Prešovskej detskej dychovky Viliam Tarjányi. Bolo to na vtedajšie časy veľmi dobré hudobné teleso, s ktorým sme sa stretávali na rôznych súťažiach a prehliadkach.

Pri skúmaní najstaršej dychovky v okrese Snina z medzivojnového obdobia ma zaujalo meno vtedajšieho činelistu z Ruského – pána Lempeľa. Je to tvoj dedko. Kráčala si v jeho šľapajách?
Vôbec nie. O tom, že dedko bol činelista som sa dozvedela, až keď zomrel. Z jeho domu som si zobrala na pamiatku starú fotografiu. Otec mi povedal, že na obrázku je v popredí s činelmi jeho otec. Je to niečo medzi nebom a zemou, lebo činely nie sú taký častý nástroj.

Marta zaspomínala aj na krásne časy prežité s dychovku, naprieč Slovenskom sa zúčastnila akcie „Vlak smelých pionierskych činov“, Sninu reprezentovala na Medzinárodnej prehliadke detských dychových hudieb v Chebe…

IV. medzinárodný festival dychových orchestrov mladých v Chebe dňa 1. – 4. júla 1976

Ak máte chuť zaspomínať si na Sninskú dychovku v toku dejín a dozvedieť sa viac o jej histórii, pozývam Vás na výstavu, ktorú momentálne autorsky pripravujem a ktorej vernisáž sa uskutoční 14. júna 2017 o 17.00 hod. v priestoroch sninského kaštieľa. Teším sa na Vašu účasť!

Článok bol taktiež publikovaný v Sninských novinách (číslo 23, zo dňa 5. júna 2017).

Autorka textu: Daniela Fridrichová