Mikropočítače rozdielnych značiek od rôznych výrobcov neboli medzi sebou navzájom kompatibilné, čo znamená, že napríklad hry z počítačov značky Commodore nebolo možné spustiť na počítačoch značky ZX Spectrum. Na spätnú kompatibilitu nebolo myslené ani v prípade 8-bitových a 16-bitových modelov mikropočítačov od rovnakého výrobcu, čiže napríklad hry z 8-bitových Atari XE/XL nebolo možné spustiť na 16-bitových Atari ST/STE. A tak vznikali skupiny užívateľov rovnakých mikropočítačov – „ataričkári“, „commodoristi“, „spektristi“ … a paralelne s nimi i rôzne žabomyšie spory v dokazovaní, ktorý z domácich mikropočítačov je skutočne tým najlepším.
Bolo to v roku 1990 alebo 1991. Otec povedal bratovi, že ak vyhrá šachový turnaj, tak mu kúpi počítač. A on ten turnaj skutočne vyhral. Išlo o počítač Commodore 64. Bol kúpený od jeho predchádzajúceho používateľa z Mníchova. Hneď ako sme ho zapojili, tak deti zo školy a ostatných bytoviek k nám chodievali domov a hrali sme hry ako napríklad Great Gianna Sisters, Pac-Man, Boulderdash a iné. Denne nás kvôli hraniu videohier navštevovalo päť až šesť ľudí. Cez víkend k nám chodieval aj ujo s tetou a hrával hru s autíčkami, na jej názov si už nespomeniem. Hra ho tak pohltila, že pri nej zlomil viacero joystickov, pretože nimi veľmi rýchlo hýbal. Hry boli nahraté na magnetofónových páskach. Zháňali sme ich cez inzeráty v novinách. Keď sa neskôr doma triedili staré veci, tak tento počítač skončil na smetisku. Bolo to v dobe, keď sme už vlastnili prvé Playstation a oveľa výkonnejší počítač iAPX 286.
Michaela Fečíková
Domáce mikropočítače sa využívali viac-menej na hranie hier, pretože bežní užívatelia ich väčšinou ani na nič iné využívať nevedeli. Pamätám si na Didaktik vyrobený vo výrobnom družstve Skalica. Samotný počítač bol plochý, obsahoval mechanické tlačítka s nízkym zdvihom. Niesol názov Didaktik Gama. Išlo o československý klon niektorého z modelov britského ZX Spectra. Keď otec priniesol tento počítač domov, mohol som mať tak osem alebo deväť rokov a hneval som sa na neho pretože v tom čase mali v Mototechne Simson a tá motorka stála približne toľko, ako spomínaný Didaktik Gama (6890 Kčs stala motorka a 6820 Kčs počítač). Pýtal som sa ho, že načo nám to bude? Veď s motorkou by sme zažili oveľa viac zábavy. Dnes to už vnímam úplne ináč. Otec začal v rámci hobby programovať. BASIC – programovací jazyk v Didaktiku bol podobný programovaciemu jazyku v školských počítačoch PMD. Popri otcovi som sa aj ja naučil zostavovať jednoduché programy. Samozrejme som hrával aj rôzne hry ako Dizzy, Manic Miner, Saboteur alebo Prince of Persia, ale túto hru som nemal veľmi rád.
Didaktik obsahoval také univerzálne konektory, ku ktorým bolo možné podľa návodov v rôznych časopisoch dorobiť rôzne rozhrania, napríklad na pripojenie pákových ovládačov – joystickov z počítačov od iných výrobcov. Počítač sa pripájal ku klasickej televízii. Neobsahoval pevný disk, preto sa programy museli zakaždým nahrávať do operačnej pamäte z klasickej magnetofónovej pásky. Počas nahrávania vydával magnetofón také rôzne čudné zvuky. Neskôr k Didaktiku vznikla aj disketová mechanika na 5,25 palcov veľké diskety. Mechanika obsahovala jedno špeciálne tlačítko. Po nahratí programu z pásky do pamäte počítača bolo možné pomocou tohto tlačítka uložiť aktuálny stav načítanej pamäte (takzvaný snapshot) na disketu. Vývoj pokračoval a o nejaký čas prišli na trh aj disketové mechaniky na menšie – 3,5 palcové diskety. Tie boli zabudované priamo v najnovšom modeli Didaktiku, ktorý sa predával pod názvom Didaktik Kompakt.
K novším modelom Didaktikov som sa dostal iba okrajovo – otec totiž vedel opraviť niektoré chyby týkajúce sa napájania a tak mu ľudia nosili pokazené počítače, či by sa na nich nevedel pozrieť. Po nejakom čase sa k nám dostal počítač s označením PP-06 a to už bol skutočný personálny počítač s grafickou kartou Hercules. Išlo o veľkú skrinku na zadnej časti ktorej sa nachádzal priemyselný ventilátor na 220 voltov a vedľa neho bola klasická plastová zásuvka, ako sa dáva na steny. Tam som sa zoznámil s operačným systémov MS-DOS a jeho nadstavbou Norton Commanderom. Neskôr som sa už domácimi mikropočítačmi nezaoberal, ale môj záujem pokračoval a stále pokračuje vo sfére počítačov triedy PC.
Štefan Ferko, Decomp Snina
Mikropočítače dnes
Domáce mikropočítače z konca 80. a začiatku 90. rokov 20. storočia sa stále tešia obľube tisícov nadšencov na celom svete. V súčasnosti existuje množstvo komunít a klubov, ktoré sa stále venujú vytváraniu nového softvéru a zdokonaľujú hardvér týchto zariadení. V poslednej dobe vyrástli ako huby po daždi taktiež rôzne múzeá venujúce pozornosť práve starým mikropočítačom. Medzi populárne záležitosti dnešnej doby patrí takzvaný retrogaming, čiže hranie starých počítačových hier na originálnych počítačoch. Na tomto poli nechýba množstvo turnajov organizovaných i na medzinárodnej úrovni.
Domáce počítače ako napríklad Commodore 64 alebo modely Commodore Amiga dominovali na svoju dobu vyspelými hudobnými možnosťami. Prostredníctvom použitých zvukových čipov, bolo možné vytvárať syntetizátorovú hudbu paralelne na niekoľkých zvukových kanáloch. Spomínaná elektronická hudba sa stala vo svete natoľko populárnou, že si vynútila vznik samostatného hudobného žánru nazývaného Chiptune a podžánru s názvom Bitpop.
Mikropočítače sa stali predmetom záujmu a pozornosti i mnohých súkromných zberateľov. Súčasná doba si dokonca vyžiadala i vznik reálnych replík starých počítačov, ku ktorým je možné vďaka zabudovanému portu HDMI (High-Definition Multimedia Interface) bez akýchkoľvek redukcií pripojiť moderné monitory a vďaka portu USB (Universal Serial Bus) rôzne periférie vrátane pamäťových zariadení obsahujúcich najrozličnejší softvér.
Moje prvé stretnutie s osembitovým počítačom sprostredkoval môj, o päť rokov starší bratranec, ktorý vytvoril program vykonávajúci jednoduché operácie s číslami. Tým, čo som videl som ostal natoľko fascinovaný, že som navštívil sninskú knižnicu a zapožičal si knihy týkajúce sa výpočtovej techniky. Práve z týchto kníh som sa dozvedel základné informácie o domácich počítačoch a magnetofónových páskach, ktoré im slúžili ako záznamové médium. Bolo to hodnú chvíľu pred príchodom internetu, v tej dobe to ani inak nešlo.
Po nejakej dobe sme domov kúpili osobný počítač a na internete som začal vyhľadávať informácie o starých počítačoch a sťahovať programy emulujúce ich činnosť. Práve vtedy som od bratranca dostal do daru počítač, ktorý ma kedysi tak veľmi fascinoval. Išlo o Didaktik Gama s jednoihličkovou tlačiarňou BT-100. Bolo to v čase, keď už domáce počítače boli za zenitom a dali sa v bazároch zakúpiť za smiešny peniaz. Teraz už presne neviem, či to bolo Atari 600 XE alebo Amiga 1200, čo som si sám kúpil. Nasledoval Commodore 64 a joysticky značky Quickshot. Skrz internet som nadviazal kontakty s rôznymi inými ľuďmi, ktorí sa podobnému koníčku venovali.
Zo všetkých domácich počítačov ma najviac zaujali počítače Sinclair ZX Spectrum. Takže keď som sa rozhodol vytvoriť zbierku, prioritne som zháňal Spectrá a Didaktiky, čo boli slovenské klony pôvodne britských počítačov. Zhruba do roku 2007 som vytvoril pestrú zbierku, ktorá obsahovala napríklad ZX-81, ZX Spectrum 48 a jeho vylepšenú verziu ZX Spectrum + alebo Didaktik Kompakt so zabudovanou disketovou mechanikou a taktiež samostatné mechaniky D40 a D80. Podarilo sa mi kúpiť aj originálne kazety s hrami naprogramovanými spoločnosťami Ultrasoft a Proxima. Neskôr som ich predal, čo veľmi ľutujem, lebo dnes sú tieto hry považované za cenné rarity. Okrem toho zbierka obsahovala aj všetky tri základné typy počítača Commodore 64 a japonský počítač Sharp MZ-700.
Trochu bizarnou cestou som sa dopracoval aj k československým počítačom. Keď v Snine skončilo Stredné priemyselné učilište, bola zlikvidovaná aj počítačová učebňa, v ktorej boli počítače Didaktik Alfa a Beta, PMD a IQ-151. Všetky tieto počítače zhadzovali priamo z okien učebne do veľkokapacitných kontajnerov a niekde ich vyvážali. Tri počítače klasicky zniesli von ku košom a tie sa mi podarilo zachrániť. Neskôr som ich daroval istému múzeu. V zbierke som mal aj taký jednoduchý počítač s označením PMI-80. Po nejakom čase som sa drvivú časť svojej zbierky rozhodol rozpredať. Nechal som si iba zopár kusov ako napríklad Commodore 64, Didakti M, Didaktik Gama, nejaké Atari.
V súčasnosti sa už nepovažujem za zberateľa, ale stále sa aktívne zaujímam o starú techniku, ktorá žila svojim životom a mala dušu. Po nástupe počítačov triedy PC sa všetky spomínané počítače niekam vytratili. Mojim snom je ešte aspoň raz tieto počítače naštartovať a ukázať dnešným deťom, ako sa kedysi museli nahrávať hry z kaziet a ako také hry vôbec vyzerali. A čo by si ešte zaslúžilo samotné spracovanie sú prvé časopisy venované počítačovým hrám. Najmä tie, ktoré vychádzali v deväťdesiatych rokoch a výrazne formovali celú hráčsku generáciu. Mám na mysli časopisy ako Bit alebo Fifo, ďalej Excalibur, Hráč, Level a Score, ktoré medzi rečou vychádza dodnes.
Peter Hančar, BellFrant Snina
Vo svete existuje taktiež množstvo hudobných kapiel, ktoré sa zaoberajú prerábaním zvučiek starých počítačových hier do modernej podoby.
Taktiež korene mnohých, v súčasnosti veľmi populárnych videohier, by sme mohli hľadať práve v časoch používania domácich mikropočítačov. Napríklad hru Mortal Kombat bolo možné hrať na Amige ešte v roku 1992. Posledné pokračovanie tejto hry – Mortal Kombat 11 bolo pre platformy Nintendo Switch, PSX5 a Xbox vydané v roku 2020. Hra Street fighter z roku 1987, prípadne jej druhé pokračovanie z roku 1991 sa hrávala ešte na 8-bitových mikropočítačoch ako Commodore 64 alebo Sinclair ZX Spectrum. Posledné, v poradí šieste pokračovanie tejto hry bolo vydané v roku 2023. Medzi najdlhšie vyvíjané videohry by sme mohli zaradiť aj sériu s názvom Wolfenstein. Jej prvý diel – Castle Wolfenstein bol vydaný ešte v roku 1981 na platforme Apple II. Dve posledné pokračovania tejto hry – Wolfenstein: Youngblood a Wolfenstein: Cyberpilot z roku 2019 vznikli pre platformy Nintendo Switch a PSX4. Z uvedeného vidieť, že postupom času sa hranie videohier stalo normálnym nielen pre deti, ale aj pre staršie generácie.
Koniec.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan