V histórii nášho mesta sa obvykle snažíme objavovať počiatky viac, či menej významných udalostí. Dnes si povieme niečo o počiatkoch v súčasnosti veľmi populárneho trendu – hrania videohier. Dnešní štyridsiatnici si možno spomenú na chvíle, kedy si šetrili peniažky, aby sa cestou zo školy mohli zastaviť v herni, kde zo seba zhodili školské tašky a venovali chvíľu svojho času hernej zábave. História videoherní v našom meste je úzko spätá s existenciou videopožičovní, ale poďme pekne poporiadku…
Spolu s nástupom domácich počítačov začiatkom 80. rokov minulého storočia sa do povedomia verejnosti dostal dovtedy nepoznaný fenomén – hranie videohier. Spočiatku išlo o výkonovo nenáročné a po grafickej stránke veľmi jednoduché hry.
Mama pochádza z Poľska. Študovala na Slovensku. Do Poľska sme často chodievali za rodinou. O Poliakoch bolo známe, že za socializmu vedeli pozháňať rôzne veci zo západu. Pamätám si napríklad na množstvo prenosných konzol, z ktorých každá obsahovala jednoduchú hru – napríklad vlk chytal vajíčka a podobne. V roku 1982 sme mali doma farebnú televíziu z Tuzexu a k nej videoprehrávač. Zahraničné videokazety sa z Ameriky dostávali do Poľska skrz Číňanov, ktorí ich predávali na trhu v Krosne. Doma sme mali teda celú kolekciu videokaziet. V tej dobe ľudia nemali vhodné televízie na pripojenie videa, preto rodina a známi chodievali pozerať filmy k nám domov. Vtedy som po prvýkrát videl filmy ako Rambo alebo Predátor. Všetky filmy boli so simultánnym poľským dabingom – dabované vždy tým istým mužským hlasom.
Keď som mal asi sedem rokov, hral som po prvýkrát hru na hernej konzole značky Nintendo. Doma sme mali počítač Atari. V Poľsku mali počítače tejto značky silné zastúpenie. Každú hru bolo potrebné zakaždým nahrávať do počítača z magnetofónovej pásky, čo trvalo hodnú chvíľu. A nakoniec sa na obrazovke objavila vo veľmi jednoduchej grafike napríklad skákajúca loptička, ktorej pohyb bolo možné ovládať. Začiatkom 90. rokov otec odišiel do Ameriky a keď sa vrátil, priniesol domov hernú konzolu Nintendo, ale nejaký výkonnejší model, ako ten, na ktorom som hral videohry po prvýkrát…
Peter Vružek, V&V Barber studio
Herné konzoly
Pod slovným spojením herná konzola rozumieme elektronické zariadenie primárne určené k hraniu videohier, pričom ako výstupné zariadenie slúži štandardný televízny monitor. Herné konzoly zaznamenali za posledných päťdesiat rokov búrlivý vývoj a z pohľadu histórie sa zvyknú deliť na jednotlivé generácie.
Za konzolu prvej generácie (1972 – 1977) by sme mohli označiť herný automat na mince uvedený na trh spoločnosťou Atari v roku 1972, ktorý obsahoval videohru s názvom Pong. Automat bol v roku 1975 miniaturizovaný a predávaný ako domáca konzola. Druhá generácia (1976 – 1984) bola tvorená 8-bitovými systémami, medzi ktoré by sme mohli zaradiť napríklad konzolu Atari 2600 z roku 1977 alebo Atari 5200 z roku 1982. Ako žiarivé príklady tretej generácie (1983 – 1990) by sa dali označiť osembitové konzoly Nintendo Entertainment System z roku 1983 a Sega Master System z roku 1985. Štvrtú generáciu (1988 – 1995) tvorili šestnásťbitové herné systémy ako Sega Mega Drive z roku 1988 alebo Super Nintendo Entertainment System z roku 1990. Piatu generáciu (1993 – 1999) tvorili šestnásť a tridsaťdvabitové systémy ako napríklad Commodore Amiga CD32 z roku 1993, Atari Jaguar, Sega Saturn a Sony Playstation z roku 1994 alebo Nintendo 64 z roku 1996. Šiestu generáciu (1998 – 2006) herných konzol reprezentuje napríklad Sega Dreamcast z roku 1998, Playstation 2 z roku 2000 alebo Xbox z roku 2002. Predstaviteľmi siedmej generácie (2005 – 2013) sú napríklad konzoly Xbox 360 z roku 2005 alebo Playstation 3 a Nintendo Wii z roku 2006. Do ôsmej generácie (2012 – 2020) patrí napríklad Playstation 4 a Xbox One z roku 2013 alebo Nintendo Switch z roku 2017. Deviata generácia (2020 – súčasnosť) býva najčastejšie reprezentovaná hernými konzolami Playstation 5 alebo Xbox series X/S z roku 2020.
Okrem hore spomínaných takzvaných stolových konzol, existovali aj prenosné konzoly. Za jedno z prvých prenosných herných zariadení je považovaná štvorbitová digitálna konzola japonskej spoločnosti Nintendo, ktorá bola na trh uvedená pod názvom Game & Watch v roku 1980. Tá sa stala predobrazom prenosných herných konzol s označením Электроника ИМ, ktoré sa v roku 1986 začali predávať v Sovietskom zväze a stali sa nesmierne populárnymi na území celého Východného bloku. Najpredávanejšou a najpopulárnejšou prenosnou konzolou sa na trhu stala konzola Nintendo GameBoy, ktorá sa v roku 1990 dostala aj na slovenský trh.
Videopožičovne, videoherne a internetové kaviarne
História videoherní v našom meste úzko súvisí so zriaďovaním videopožičovní. Úplne prvá videopožičovňa sa nachádzala na Sídlisku II. Za jej otvorenie vďačíme dvojici pánov – Jánovi Čopovi a Štefanovi Haburajovi.
Videokazety boli drahé. Preto sme sa rozhodli otvoriť videopožičovňu a kazety požičiavať. Ale nemali sme šťastie na toho, kto nám predal prvé filmy – boli drahé a neboli kvalitné. Kúpili sme asi dvadsať filmov a iba tri – štyri z nich boli žiadané natoľko, že si ich ľudia dookola požičiavali. Čiže nešlo o zvlášť dobrú investíciu. Začínali sme od nuly a nákup dvadsiatich videokaziet bol pre nás finančne dosť náročný. Priestory videopožičovne sa nachádzali zhruba v priestore, ktorým sa v súčasnosti vstupuje do budovy polície. Mohlo to byť v rokoch 1991 – 1992. V tom čase sme počas malej privatizácie odkúpili sklenárstvo, kde bolo veľmi veľa práce. Videopožičovňu sme zriadili iba ako doplnkovú činnosť. Nerobili sme si žiadnu veľkú reklamu. Vedeli sme, že tie filmy, čo sme mali nakúpené neboli najlepšie, takže sa nebolo ani veľmi s čím pochváliť. Ľuďom sme sa nevnucovali, no informácia o otvorení videopožičovne sa aj tak rozšírila. Požičovňa nemala dlhé trvanie. Videokazety sme na konci porozdávali rodine a známym. Pásky s filmami, ktoré nikto nechcel som zlikvidoval. Chcel som si nechať iba jeden film – BAT 21 – o americkom špiónovi počas vojny vo Vietname. Ale, niekomu som ten film predtým požičal, zabudol som komu a dotyčný človek ho nikdy nevrátil…
Ján Čop, Cirkevné centrum voľného času Snina
Za krátku dobu sa v Snine objavila videopožičovňa, v ktorej si záujemcovia okrem videokaziet mohli zapožičať aj hernú konzolu značky Sega Mega Drive a vybrané hry hrávať v pohodlí domova. Hranie videohier sa tak dostalo do povedomia sninskej verejnosti vďaka Mariánovi Križánekovi, majiteľovi spomínanej videopožičovne.
Najprv som predával časopisy. Keďže som mal dobré vzťahy s Davay Home Video, zakúpil som asi stovku videokaziet a začal ich požičiavať. Bolo to niekedy v rokoch 1991 alebo 1992. Okrem kaziet som požičiaval aj videoprehrávač. Po čase som kolekciu videokaziet priebežne aktualizoval.
Mal som kamaráta v Košiciach, ktorý okrem videokaziet požičiaval aj herné konzoly s hrami. Inšpiroval ma, skúsil som to teda aj ja. Zakúpil som konzolu značky Sega. Úplne prvou ponúkanou hrou bola Ecco the Dolphin. Informácia o možnosti vypožičania videohry sa šírila ústnym podaním, nepotrebovalo to žiadnu inú reklamu. Neskoršie som dokúpil ďalšie konzoly a hry. Segu som zvykol požičiavať najčastejšie s piatimi hrami – štyri plus jedna zdarma. Hry som pravidelne dopĺňal a nakoniec som ich mal okolo stovky. Žili tu ľudia, ktorí si boli schopní zapožičať konzolu s hrami aj na celý mesiac. Videopožičovňu som predal, ale hry som si nechal a naďalej požičiaval. A keďže ľudia k požičaným veciam nemali taký vzťah ako k vlastným, konzoly sa časom kazili a celá záležitosť s požičiavaním videohier sa rozplynula úplne prirodzeným spôsobom…
Marián Križánek
Hranie videohier v Snine naplno spopularizoval Mgr. Michal Juško otvorením videopožičovne, ktorej súčasťou bola aj prvá videoherňa.
Spúšťačom mojej podnikateľskej činnosti bola kúpa satelitu v roku 1988. V roku 1989 som tak medzi prvými vedel, že sa niečo deje, pretože nemecké televízie vysielali zábery demonštrácií z Prahy. Satelitné kanály boli kódované a tak som sa všelijako snažil zohnať dekodér. Kanál fungoval mesiac, potom ho prekódovali a zase som musel zháňať nový dekodér. K parabole som mal motorček a diaľkové ovládanie, ktorým som parabolu otáčal. Sledovať zahraničné filmy a seriály nebolo v danej dobe najjednoduchšie. Aj preto som sa rozhodol otvoriť videopožičovňu a zabezpečiť tak ľuďom prístup k zaujímavým filmom.
Úplne prvú videopožičovňu sme otvorili v Stakčíne. Tam nás kompletne vykradli. Tak sme to potom skúsili ešte raz v Snine. Bolo to okolo roku 1994. Neboli sme v Snine prví, ktorí videopožičovňu otvorili, no boli sme prví, čo zaviedli evidenciu cez počítač. Keď si niekto prišiel požičať film, vedel som mu povedať, či ho mal už niekedy predtým vypožičaný. Ľudia dokázali túto službu oceniť. Na to, že požičovňa bola mimo centra mesta, sme mali od 2500 až do 3000 registrovaných odberateľov. Ľudia k nám chodili z celého okolia a požičiavali si naraz aj desať a viac videokaziet. Spočiatku to bola malá miestnosť v objekte bývalej Pošty 3. Neskôr sme ju rozšírili.
Ešte v tom malom pôvodnom priestore sme mali televíziu, na ktorú sme napojili hernú konzolu Sega s označením Mega Drive s hrou Sonic. V tom čase stála okolo 8 tisíc korún. Bežné učiteľské platy sa pohybovali vo výške okolo 4 tisíc. Keď sme priestory videopožičovne rozšírili, nechýbala v nich videoherňa. Spočiatku sme vlastnili konzoly Sega Mega Drive a Super Nintendo. Štyri konzoly boli zapojené pod televíziami a slúžili na hranie. Ďalších päť konzol bolo zabalených v škatuliach – tie boli určené na zapožičanie. Niekedy sa stalo, že človek si prišiel požičať konzolu cez víkend, tak som mu odpojil niektorú z tých, ktoré boli určené na hranie. V Košiciach existovala firma, od ktorej sme nakupovali nové hry. Ponuku hier bolo totiž potrebné pravidelne dopĺňať a vynovovať. Nintendo sa veľmi neuchytilo, ľudia mali oveľa radšej Segu. Postupne sme doplnili ponuku aj o nové konzoly.
Úplnou výkonovou špičkou tej doby bola Amiga CD32, ku ktorej sme mali hru Alien Breed 3D. Z Amigy sme mali dva kusy. Aj z Nintenda sme mali novší model – Nintendo 64. Potom prišlo Sony PlayStation s hrami ako Tekken, Crash Bandicoot, Vipeout a podobne. Nebol to lacný špás, v tej dobe stálo 15 tisíc korún. Videopožičovňu sme v roku 1998 predali. Stavali sme dom a potrebovali sme peniaze na jeho dokončenie. Celá rodina plakala, pretože s videopožičovňou sme žili. Herné konzoly sme si nechali a herňu sme otvorili na inom mieste. Nová herňa sa nachádzala v tehlovej bytovke na križovatke za železničným priecestím, v smere k reštaurácii Rozkvet. Vydržala do roku 2000. O odkúpenie konzol prejavil záujem majiteľ istej videoherne z Košíc…
Mgr. Michal Juško, Centrum voľného času Snina
Videopožičovne boli postupom času nahradené DVD (Digital Versatile Disc alebo Digital Video Disc) požičovňami a videoherne prvými internetovými kaviarňami, ktoré je taktiež možné považovať za určitý fenomén danej doby.
Prvú internetovú čitáreň v našom meste zriadila sninská pobočka spoločnosti Glitel Stropkov s.r.o. niekedy v rokoch 1998 – 1999. Spočiatku išlo o šesť, neskôr o osem počítačov pripojených do digitálnej siete integrovaných služieb ISDN (Integrated Services Digital Network) s prenosovou rýchlosťou 128 kilobitov za sekundu. Čitáreň sa nachádzala v priestoroch bývalého (robotníckeho) hotela Vihorlat. Na činnosť Glitelu nadviazala spoločnosť Decomp s.r.o., ktorá sa v súčasnosti nachádza v spoločných priestoroch spolu s O2 Slovakia. Pozoruhodná je skutočnosť, že niekdajšia internetová čitáreň funguje v pozmenenej podobe až do dnešných dní.
Je potrebné povedať, že v našom prípade nehovoríme o internetovej kaviarni, ale o čitárni, pretože kávu sme nikdy nevarili. Chodili k nám stáli zákazníci, ktorí na internete dokázali presedieť celý deň. Prakticky tam s nami trávili svoj voľný čas. V minulosti tu boli rôzne fotoslužby, ktoré príchod digitálnej fotografie prakticky zlikvidoval. Ľudia si k nám začali chodiť tlačiť fotografie, preto sme internetovú čitáreň prispôsobili pre účely tlače a v takejto podobe funguje dodnes.
Ale keď sa bavíme o prvom verejnom internete, aj v Belej nad Cirochou existoval klub pre mladých s názvom Citadela. Bolo to miesto, kde bol prístup na internet. Dial-upovým pripojením (56 kilobitov za sekundu) sa jedna pesnička vo formáte .mp3 o kapacite niekoľkých megabajtov sťahovala približne polhodinu. Účtovali sa impulzy a za tie bolo potrebné zaplatiť. Nešlo o internetovú kaviareň v pravom zmysle, pretože to bol klub, zameraný na inú činnosť, ale jeho súčasťou bol aj počítač s prípojkou na internet, ktorý malo možnosť využívať viacero ľudí. Normálne sa písali žiadanky – meno, priezvisko a čas od-do. Internet tam bol od roku 1999…
Štefan Ferko, Decomp Snina
Klub a Knižnica Citadela bola založená za pôsobenia farára Stanislava Pálenčára, ktorý v Belej nad Cirochou pôsobil v rokoch 1990 až 2002. Citadela fungovala v budove starej školy, ktorá patrila cirkvi. Dnes sa na tomto mieste nachádza Obecný dom.
Hranie videohier a popkultúra
V druhej polovici 90. rokov sa na televíznych obrazovkách objavila relácia s názvom Level majstrov. Uvádzali ju Jozef Pročko alias Cooler a Zuzana Fialová alias Fialka. Išlo o prvú reláciu svojho druhu na Slovensku. Okrem sledovania samotného hrania počítačových hier sa v relácii objavovali recenzie na nové hry uvádzané ako „Demo“ a rubrika „Zákys“ bola ukážkou toho, ako riešiť rôzne problémy v tej-ktorej hre.
Akýmsi voľným pokračovaním Levelu majstrov na televíznych obrazovkách bola relácia s názvom Maxihra. Vďaka moderovaniu Maxihry sa do povedomia verejnosti dostala mladá generácia talentovaných ľudí ako Andrej „Lolo“ Bičan, Dagmar „Didiana“ Dianová, Danica „DJ“ Jurčová, Lucia „Lucka“ Siposová a iní. Od roku 2004 do roku 2006 bola Maxihra vysielaná na TV Markíza a jej moderátorom bol Peter Gecík. Ten, zhodou okolností, v rokoch 2015 až 2020 býval a pôsobil v Snine. Relácie Level majstrov a Maxihra odchovali celú generáciu hráčov videohier sa stali základnými multimediálnymi kameňmi hráčskej popkultúry na Slovensku.
Fenomén hrania videohier sa postupne premietol aj do filmovej tvorby. Z danej oblasti dávame do pozornosti filmy ako Ready Player One: Hra začína, Free Guy: Hra na hrdinu alebo TRON: Legacy.
Na záver by sa patrilo spomenúť i skutočnosť, že po dlhých rokoch ticha, bola v Snine (august 2023) otvorená nová videoherňa s názvom Pepe Playroom, ktorá nadviazala na tradíciu hrania videohier v našom meste. Konzolami Playstation 5 a Virtuálnou realitou VR2 s množstvom kvalitných videohier má tendenciu uspokojiť nároky i tých najnáročnejších hráčov. Herňa sa nachádza na Jesenského ulici v areáli reštaurácie Dzedova.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan