Na slovíčko o Slovenskom národnom povstaní

Slovenské národné povstanie vypuklo iba krátku chvíľu skôr, ako sa dostavil nepriateľ a spojenci boli ešte ďaleko. Povstalecká armáda viedla dva mesiace ústupové boje na ťažko dostupnom území a nakoniec ustúpila do prázdna, do slovenských hôr. Hovorilo sa tomu partizánsky spôsob boja. Boje v neprehľadnom teréne hôr môžu byť predzvesťou konca, ale i nového začiatku. Ústup do hôr v prípade slovenských vojakov znamenal vyhnutie sa porážke. Nemci totiž o plánovaní povstania vedeli. Už po rozbití Česko-Slovenska a vzniku Slovenského štátu a Slovenskej armády sa začal klásť veľký dôraz na „novoeurópsku“ prevýchovu vojakov. Do vojenských útvarov boli pridelení nemeckí vojenskí inštruktori. Tí slovenskej reči nerozumeli a slovenských vojakov si nedokázali nakloniť. Nie je neznámou vtipná anekdota, kedy sa istý nemecký inštruktor rozčuľoval nad nízkou morálkou slovenských vojakov, ktorí vraj nemyslia na nič iné, iba na žrádlo, pretože vraj stále dookola spievajú o saláme. Neskôr sa zistilo, že to tak celkom o saláme nebolo. Vojaci totiž spievali: „…pí-SALA MI moja milá…“.

Nemci predstaviteľom Slovenskej armády neverili a po vypuknutí Slovenského národného povstania sa riadili heslom „Kartoffelernte mit Prämien“ – „zber zemiakov s prémiami“, čo znamenalo odzbrojenie nespoľahlivej Slovenskej armády a internovanie príslušníkov slovenských jednotiek organizujúcich povstanie do koncentračných táborov. Logickým riešením danej situácie bolo sústrediť jednotky, vytvoriť kruhovú obranu a držať sa na mieste, kým nedôjde k prieniku približujúcich sa sovietskych jednotiek. Dva mesiace trvalo Nemcom dobýjanie povstaleckého ostrovčeka v nacistickom mori. V noci zo dňa 27. na 28. októbra 1944 dal veliteľ povstaleckej armády generál Rudolf Viest rozkaz rozpustiť organizované zväzky a prejsť v malých skupinách na partizánsky spôsob boja. Stalo sa tak v čase, keď vojská Sovietskej armády a 1. československého armádneho zboru mali za sebou ťažké boje o karpatské priesmyky východného Slovenska a postupovali na západ. V tom čase už bola oslobodená väčšina obcí okresu Snina (7. októbra Runina; 8. októbra Ruské; 12. októbra Veľká Poľana; 14. októbra Zvala; 16. októbra Nová Sedlica; 18. októbra Zboj; 26. októbra Smolník, Kolbasov, Uličské Krivé, Dara, Ulič, Topoľa, Ruský Potok; 27. októbra Osadné, Kalná Roztoka, Klenová, Stakčínska Roztoka, Ladomírov, Ubľa, Dúbrava, Ruská Volová, Kolonica; 28. októbra Hrabová Roztoka, Jalová, Ostrožnica, Starina, Šmigovec). Ale dostaviť sa do hornatého terénu stredného Slovenska na pomoc povstaniu bolo ešte stále veľmi vzdialené…

Presne pred rokom sme pri príležitosti výročia Slovenského národného povstania publikovali článok s názvom Snina a Slovenské národné povstanie, v ktorom je spomínaný Július Béreš, ako Sninčan padlý v povstaní. Po roku prinášame opäť článok o Júliusovi Bérešovi a jeho bratoch, ktorý sme zostavili na základe informácií získaných prostredníctvom rozhovoru so synovcom Júliusa Béreša, pánom Ing. Igorom Kirňákom.

Július Béreš sa narodil v poradí ako štvrté dieťa Heleny a Jána Bérešových. V porovnaní so svojimi bratmi bol tichším a citlivejším dieťaťom. Otec Ján bol remeselníkom, aby dokázal zarobiť, musel sa vedieť obracať na všetky strany. Mama Helena bola ženou v domácnosti a vypomáhala si varením a pečením pre zámožnejšie rodiny. Pracovala pre rodinu MUDr. Andreja Slávkovského, MUDr. Gabriela Hoffmanna, ako aj pre rodinu Gejzu Horňáka. V slúžkovských rokoch sa naučila maďarsky aj nemecky a tak mohla spestriť čas pani Hoffmannovej, ktorá hovorila len nemecky, a aj pani Horňákovej, Rumunke hovoriacej po maďarsky. Detí bolo veľa a časy neboli ľahké. V tej dobe bola možnosť poslať deti na výchovu do zámožnejších rodín. A tak sa bratia Július a Mikuláš ocitli na jednom gazdovstve na strednom Slovensku, kde pomáhali pri práci, za čo dostávali stravu a ošatenie. Július bol veľmi šikovný, mal vzťah k technike. A tak sa dostal na štúdia do Baťovej školy práce, ktorá sídlila vo vtedajších Baťovanoch – v dnešnom Partizánskom. Tam sa vyučil za strojného zámočníka. Ako študent – “baťovák“ bol zabezpečený, popri škole pracoval a dokázal si zarobiť na aké-také vreckové. Veľké gazdovstvá v tej dobe boli bohaté na potraviny ako mlieko, mäso, ovocie, zeleninu a podobne, ale gazdovia nedisponovali väčším finančným obnosom. Naopak remeselníci si vedeli zarobiť peniaze, ale tie museli utrácať na živobytie. Július po skončení školy nastúpil do Baťových závodov na údržbu obuvníckych strojov a zariadení v Batizovciach.

Július Béreš (1918-1944) v roku 1936 – fotografia z birmovky.

Na sninské pomery zarábal dobre, z ušetrených peňazí dokázal dotovať rodinu v Snine. Potrpel si na svoj vzhľad, nakupoval kvalitné látky, z ktorých si nechával šiť obleky. V zime nosil teplý kvalitný kabát a okolo krku pletený šál. Sestrám kupoval a nosieval drahé hračky. Vtedy sa pracovalo aj v sobotu a stále po odpracovanom týždni chodieval vlakom do Sniny. V nedeľu, “po kostole“, chodieval na prechádzky po korze.

Potvrdenie o odvode do armády.

V Batizovciach zažil rozdelenie Československa v roku 1938 a v roku 1939 aj prechod Baťových závodov pod Slovenský štát a odchod českých spolupracovníkov. V roku 1939 mu skončila výnimka osoby dôležitej pre hospodárstvo a 13. novembra 1939, vo veku 21 rokov, bol odvedený ako vojak Slovenskej armády.

Július Béreš ako vojak.

Po absolvovaní základného vojenského výcviku bol prevelený k vojenskému útvaru v Sabinove. Keďže bol starší, z práce u “Baťu“ organizačne zdatný, vedel písať na písacom stroji, tak nastúpil do služby na štábe ako Osobitný adjunktant hospodára Východnej pracovnej skupiny. Ako pracovník štábu prichádzal do styku aj s pridelenými nemeckými vojenskými inštruktormi.

Július Béreš pracujúci na štábe.

Po skončení vojenčiny sa v roku 1941 vrátil do fabriky v Batizoviach. Kariérne rástol, budoval pohodlný život, hľadal si nevestu, ale pomery v práci sa menili. Fabriky v Baťovanoch, aj Batizovciach, začínali s produkciou pre nemeckú armádu, prichádzali nemeckí vojenskí a hospodárski pridelenci, nastupuje vojenský režim a produkcia musí bežať za každú cenu podľa nemeckých plánov. Návštevy Sniny sú kvôli pracovnej vyťaženosti čoraz sporadickejšie.

V Snine sa Július poslednýkrát objavuje v júni 1944. Nečakane, na týždeň vraj: „ dostal mi urlab“. Navštevuje rodinu, známych. Ale ako spomínala jeho mama Helena Bérešová, rodená Staroščákova: „Ďula už nebul u svojej skure“. Po skončení dovolenky a jeho odchode zo Sniny sa po ňom zľahla zem. Žiadne listy domov, žiadne správy.

Až druhý septembrový týždeň, ako spomínala jeho sestra Mária Kirňáková, rodená Berešová: „Mama prišla skôr zo služby, uplakaná, bledá ako stena. „Mamko, co še stalo ?“ „Brata ci zabili“ odpovedala a začala plakať. A tak som začala plakať aj ja. Prišli niektorí z rodiny a ja až po polhodine: „A ktorého ?“ „Ďulu“. A vtedy som spustila neskutočný plač, lebo to bol môj naj, najobľúbenejší brat, ktorý ma od mala rozmaznával a stále hovoril, že on ma dá vyštudovať. Mala som vtedy 12 rokov. Vyplakali sme sa a nevedeli sme, čo ďalej, ani neviem odkiaľ mama tú správu dostala. No ľudia boli a sú všelijakí. Už na druhý deň zastavovali mamu: „Ta co, Ďula bul u povstaní ?“ Mama sa to snažila ignorovať, ale horšia bola večerná návšteva: „ Pani majstrová, zname, že syna zabili v povstaní. Dobre z toho nebudze.“ A začal strach. Mama hneď ráno išla po rady, čo robiť. Pomohol a poradil, kto vedel a mohol a celé to zhrnul vtedajší farár Martin Ondriáš. Bolo to na poslednú chvíľu, lebo hneď na ďalší deň bola predvolaná na úrad: „Pani Berešová, kde máte synov ?“„Ktorých ?“„Júliusa a Mikuláša“. „Jeden v Batizovcoch, druhý v Krupine, sú dospelí, majú svuj život, nestaram še“. „Julius bol vojak ?“ „Dávno“. „A vari neviete, že padol v povstaní ako nepriateľ štátu ?“ Ale mama inštruovaná zo včera, stále tvrdila, že oficiálne jej nikto nič neoznámil a že o synoch nič nevie. A tak ju po troch hodinách pustili domov. A večer začal tichú diplomaciu farár Ondriáš. Zašiel ku komu trebalo, porozprával, vysvetlil širšie súvislosti, varoval pred unáhlenými krokmi. A keďže oficiálne potvrdenie úmrtia „nedošlo“ ani na úrad, ani na farský úrad a Ondriášové argumenty zabrali, mamu už viac nevypočúvali. Ale aj tak až do oslobodenia Sniny sme sa báli, či nás niekto neudá Nemcom.“

Farár Ondriáš urobil prvý oficiálny zápis o úmrtí Júliusa Béreša až na konci Matriky zomrelých za rok 1944, ako mimoriadny zápis dňa 31.decembra 1944.

Zápis v matrike zomrelých v Snine 1918-1951.

Nezodpovedanou otázkou je, prečo sa Július rozhodol vstúpiť do povstania. Presvedčením nebol komunista, skôr čechoslovák, takže na základe ideológie to nebolo. K povstaniu sa pridávali  mladí neskúsení chlapci, ktorí celú záležitosť vnímali ako dobrodružstvo. Július Béreš mal v tom čase 26 rokov, vybudované určité spoločenské postavenie, navyše mal absolvovaný základný vojenský výcvik. Mal dosť nemeckej nadradenosti a všetkých tých nemeckých inštruktorov a pridelencov a ich prístupu k Slovákom?

Slovenské národné povstanie sa určitý čas pripravovalo. Podplukovník Ján Golian okolo seba sústredil protinacisticky zmýšľajúcich dôstojníkov a pripravoval plán povstania proti Nemecku. Dôstojníci následne hľadali a sústreďovali ďalších skúsených vojakov a záložníkov. Július, ako bývalý vojak, slúžiaci na štábe vedel, ako systém funguje a zrejme bol tiež oslovený. Zaužívanou praxou bolo, že ak vojak prijal výzvu pridať sa k prípravám na povstanie, poslali ho na pár dní domov k rodine, aby sa utvrdil za koho ide bojovať a taktiež nenápadne sa rozlúčiť pre prípad, keby zahynul. Tomu by zodpovedala Júliusova návšteva Sniny v júni 1944.

Dňa 4. septembra 1944 sa ocitol s jednotkou pri Važci, v prakticky bezvýznamnej dedinke. Ale na ceste, ktorou sa nemecké jednotky presúvali z Poľska cez oblasť Tatier k Banskej Bystrici, ktorá bola centrom Slovenského národného povstania. Dnes nevieme, či išlo o nejakú strategickú operáciu spomalenia postupu nemeckých vojsk alebo zároveň zabezpečovali evakuáciu obyvateľov Važca do hôr. Počas presunu nemeckých jednotiek na nich so svojím družstvom začali páliť z ťažkého guľometu. Neboli v postavení, že by mohli v prestrelke zvíťaziť. Skúsený vojak by také niečo neurobil, pokiaľ by nebol chránený zákopovým opevnením. Streľbou upozornili na seba a svoju polohu. Možno chceli iba odlákať pozornosť Nemcov od nejakého oveľa dôležitejšieho cieľa. Bol začiatok povstania, Nemci sa vo Važci nechceli zastavovať, potrebovali sa čo najskôr dostať k Banskej Bystrici.

Dnes je ťažké dedukovať, čo sa vtedy vlastne stalo. Bol Július Béreš natoľko ľahkovážny, že sa nechal zastreliť v tretí deň povstania? Alebo sa iba obetoval so svojim družstvom z nejakého doposiaľ neznámeho dôvodu? Dnes už na tieto otázky len ťažko dokážeme odpovedať. Každopádne, Július Béreš bol človek, ktorý daroval Slovenskému povstaniu to najcennejšie – vlastný život. A bojoval oň do poslednej chvíle. Nemci sa po prelomení obrany vo Važci nezastavili a tak sa evakuovaní obyvatelia vracali späť domov. Našli ešte žijúceho Júliusa s prestrelenými pľúcami a ďalšieho člena družstva, mladého Rudolfa Drobča, ktorý umieral. Odniesli ich do Važca, kde ich uložili na cintoríne v domčeku nazývanom „trupáreň“. Tam ešte Július bojoval niekoľko hodín o život, až pred večerným zvonením o 18.00, vydýchol. Hneď za tmy Važčania vykopali spoločný hrob na konci cintorína a miestny evanjelický farár ich pochoval.

Za svoju chrabrosť a hrdinstvo, preukázané krátko po vypuknutí povstania, bol po skončení vojny niekoľkokrát ocenený in memoriam. Vyznamenania, ktoré získal, sa nachádzajú na priložených fotografiách.

Československý vojnový kríž 1939 in memoriam z roku 1947. Najcennejšie vojenské vyznamenanie, ktoré si prebrala matka Helena Bérešová – Staroščaková v Prahe od generála Ludvíka Svobodu.
Odznak československého partizána in memoriam z roku 1948. Z vojaka je partizán.
Pamätná medaila SNP in memoriam z roku 1964.

Július Béreš leží v spoločnom hrobe spolu so svojim spolubojovníkom Rudolfom Drobčom na cintoríne vo Važci. Po skončení druhej svetovej vojny sa sústreďovali pozostatky padlých bojovníkov na vojnovom cintoríne v Liptovskom Mikuláši. Obyvatelia Važca sa, aj napriek tlaku vtedajších úradov rozhodli nepreviesť ich pozostatky do Mikuláša, ale nechať ich pochovaných vo Važci. A o ich spoločný hrob sa Važčania dodnes príkladne starajú.

Miesto posledného odpočinku Júliusa Béreša na cintoríne vo Važci.

V úvode článku bolo spomínané, že Július bol oveľa citlivejšej povahy, akú mali jeho bratia. Patrilo by sa teda spomenúť, aspoň v krátkosti, aj ich.

Júliusov mladší brat Mikuláš, po domácom Mikloš, bol povahou dobrodruhom. Po pobyte na gazdovstve sa vyučil za stavbára – „armovníka“. Vrátil sa do Sniny ešte za Československa a hneď bol využitý. Začal pracovať na výstavbe bunkrov a opevnení v okolí obce Telepovce, dnešné Osadné. Vo výstavbe sa pokračovalo aj za Slovenského štátu. Túto prácu vtedy financoval štát, preto dokázal slušne zarobiť. Výplatu dostával týždeň, čo týždeň. Prvú výplatu daroval mame, ale už z každej ďalšej si určitú časť odkladal. Mladosť– pochabosť a zrazu väčšie peniaze – začíname žiť. Od pondelka do soboty popoludnia v Telepovciach, ale sobota, nedeľa to v Snine aj vtedy žilo. Zábavy, krčmy, karty a ego. A tak sa raz stalo, že ako neskúsený kartár celú výplatu prehral v kartách oproti zohratej dvojici. Mame sa bál ukázať na oči, povedal že výplata bude teraz za dva týždne a zašiel za strýkom a poprosil ho o pomoc. „Pali Báči“, ako vtedy strýka Pavla Staroščáka zvykli oslovovať, bol šikovným a rozhľadeným človekom pracujúcim na miestnej píle. Ten dobre poznal sninské pomery a tvrdý sninský život. Istý čas pôsobil ako vodič lokomotívy premávajúcej po sninskej úzkokoľajovej železnici. Vo voľnom čase hrával karty, dokonca pytliačil. V každej životnej situácii sa vedel vynájsť. Synovcovi prisľúbil pomoc a dva dni ho učil hrať karty a triky a zohrávali sa. „Co zrobič, kec ci pod stolom stupnem na ľavú nohu, co, kec na pravu, kedz vyberem cigaretľe atď.“ A tak ďalšiu sobotu, Mikloš po príchode z Telepoviec, s výplatou poďme na karty. Zohratá dvojica čakala a tešili sa, ako ho znova oberú. A len tak “náhodou“ sa k ním primotal Pali Báči. Začal hrať s Miklošom a okolo pol tretej ráno rozbili bank. Výhru si podelili, ninka Anna, žena Pali Báčiho, ich o tretej ráno najprv vyhodila: „Naj sebe idu dze doteraz buli“. Ale keď ich konečne pustila ku slovu a videla tú výhru, tak ich ešte dve hodiny častovala všetkým čo bolo v dome. No mladý Mikloš mal ďalší problém, ako legalizovať peniaze, aby mama nezistila, že hraje karty. A tak v nedeľu na obed odovzdal do úschovy dve výplaty a ešte skoro jednu, že mu pridali za dobrú robotu. Tak za dobru robotu nosil peniaze ešte päť týždňov. Pravdou však je, že od povestnej noci sa kariet do konca života nedotkol.

Mikuláš Béreš.

Po skončení prác v Telepovciach začal pracovať na výstavbe budovy meštianskej školy (dnešná Základná škola Pavla Országha Hviezdoslava). Opäť so svojou profesiou dobre zarábal, ale už sa v Snine začínal nudiť. Na rozdiel od brata Júliusa bol vyšší, atletický stavaný, vytrénovaný prácou na vtedajších stavbách. No a v tej dobe do Sniny zavítal cirkus. Mikuláš ním bol natoľko fascinovaný, že nechal dobre platenú prácu a pridal sa k cirkusantom, s ktorými zo Sniny odišiel. Hanba pre celú rodinu na roky: „Ta cirkusanta majú“. S cirkusom prešiel celé Slovensko, mestá, mestečká, väčšie dediny. No po čase, pravdepodobne po afére s principálovou ženou, sa pobil s principálom a následne cirkus opustil. Domov sa hanbil vrátiť, navyše bez peňazí a tak ostal na strednom Slovensku a začal znova pracovať v svojej profesii. Raz ho práca doviedla do Krupiny, kde si našiel frajerku – evanjeličku. Oženil sa a usadil sa v Krupine. A v rodine znova problém: „Ta Mikloš sebe luteránku vžal“. V čase, keď vypuklo Slovenské národné povstanie mal dve malé deti. Dobrodruhovi ako on to nevadilo a pridal sa k povstaniu. Prešiel si aj horami a partizánčinou, no na rozdiel od svojho brata Júliusa vojnu prežil. Po skúsenostiach z povstania a vojny dozrel, vedel si uplatniť výhody pre partizánov a nastúpil k železnici. Kariérne postupoval a až do dôchodku pracoval ako inšpektor železničných dráh a osobnej dopravy. Znormalizoval vzťahy s rodinou, každoročne prichádzal aj s rodinou do Sniny na Veľkú noc a Dušičky. Nosil domov vynikajúcu slivovicu a na oplátku sa mu musel variť sninský “cušpajz“ (fazuľový prívarok z veľkej fazule, tzv. fazule-bobane), ktorého sa nevedel dojesť. Dlho sa udržiaval v dobrej forme, ako 65 ročný pri stavbe domu svojho synovca dokázal držať krok s tridsiatnikmi. Zomrel v roku 2001 ako 80 ročný a pochovaný je v Krupine.  

Júliusov starší brat Štefan bol skôr vetroplach ako dobrodruh. Dnes by sme povedali hyperaktívne dieťa. Za všetkým, čo sa v rodine zomlelo, trebalo hľadať Pištu. Jeho vrcholným detským číslom bolo cirkusové šapito. Keď prišiel do Sniny cirkus, to bola udalosť. Malí šarvanci tiež chceli vidieť cirkus, no peniaze neboli. Tak aspoň obchádzali šapito kvôli atmosfére a prišli na perfektný nápad: „Ta zrobime do plachty dziru a po jednym budzeme kukac“. Od nápadu k realizácii bolo ale ďaleko, plachta pevná a dieru nešlo urobiť. Mäsiarov syn nakoniec doniesol z domu poriadny nôž a Pišta to dokázal. Cirkus „pokukali po jednym“ a spokojní išli domov. O dve hodiny ich  principál cirkusu s četníkom zbierali po domoch. No a na stanici sa všetci zhodnú na tom, že dieru urobil Pišta. Škoda na vtedajšie pomery obrovská, rodičia zúfali, našťastie solidárne prispeli aj rodičia ostatných šarvancov. Ako roky išli, Pišta sa vyučil za murára. V roku 1932 nastupuje na vojenčinu. Nejakým záhadným spôsobom sa stáva vojenskou motospojkou. Chlapec zo Sniny, ktorý nemal a nevedel na bicykli a motorku videl tak akurát v Humennom, keď bol u starej mamy načierno vlakom zo Sniny. Na vojne si urobil skúšky na motorku, zvládol kurz motospojky, mapy, orientáciu a tak na motorke križoval celý Východ, vrátane Podkarpatia, po hradských, prašných cestách a zabezpečoval rýchlu poštu a spojenie medzi vojenskými posádkami od Prešova po Užhorod a od Humenného po Trebišov. V posádkach aj ostával a prespával podľa potrieb. Často si to do Humenného strihol cez Sninu, pochváliť sa kamarátom, rodine a povoziť na motorke mladších súrodencov. Raz sa mu podarilo stratiť po ceste jednu zo sestier a zistil to až doma.

Štefan Béreš.

Krásny vojenský život, nahovorená nevesta z Vranova, rodiny pripravujú zásnuby, ale „vojačok, to lehky ftačok“. V každej posádke frajerka. A tak si Pišta nakoniec berie nie tú, ktorú chce, ale tú,  ktorú musí. Po svadbe a skončení vojenskej služby čaká Pištu návrat do reality. Sťahuje sa k manželke do Stakčína a živí sa ako murár. Trocha zmeny do života mu prinesie až všeobecná mobilizácia v roku 1938, kedy nastupuje opäť do armády ako motospojka. Po skončení mobilizácie a rozpade Československa sa koncom roku 1938 vracia naspäť do Stakčína. Pokoj má len krátko, v marci 1939 začína tzv. Malá vojna, keď maďarské vojská  obsadili aj východ okresu Snina. Okamžite sa hlási do armády. V tom čase ale už nebol najmladší a pragmaticky začal zvažovať, že ak Stakčín ostane maďarský, tak bude vojakom nepriateľskej armády. Preto prakticky krátko po narukovaní našiel spôsob, cez klauzulu živiteľa rodiny, byť demobilizovaný. Slovenského národného povstania sa už ako občan Maďarska nemohol zúčastniť.

V piatok dňa 27. augusta 2021 sa v Snine pri príležitosti 77. výročia vypuknutia Slovenského národného povstania uskutočnil pietny akt kladenia vencov.

Predstavitelia výboru miestnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov
v prítomnosti primátorky mesta pri Pomníku padlým v druhej svetovej vojne v Snine.

Pri Pomníku padlým v druhej svetovej vojne sa zišli predstavitelia mestského a okresného úradu, mestskej polície, Komunistickej strany Slovenska a miestnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, aby vzdali úctu všetkým, ktorí položili životy v boji za lepšiu budúcnosť.

Autori článku: Mgr. Ján Bocan a Ing. Igor Kirňák

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.