Po prvej svetovej vojne sa v Snine nachádzalo šesť vojnových cintorínov. Štyri cintoríny postupom času zanikli. Jedným z nich bol aj cintorín na „kalvárii“ pri kaplnke. Podľa pamätníkov sa nachádzal na ľavej strane pri čelnom pohľade na kaplnku. Na tomto cintoríne bolo pochovaných 347 vojakov prevažne v jednotlivých hroboch. Známych podľa mien je tu pochovaných až 248 vojakov. Medzi neznámymi vojakmi je 20 rakúsko-uhorských a 31 ruských vojakov. Tí padli počas priamych bojoch už v roku 1914. Z neznámych ruských vojakov bol medzi jednotlivými hrobmi osobitne pochovaný jeden ruský dôstojník.
Hlavná ulica v Snine, bola zasiata telami ruských hrdinov, medzi ktorými sa našlo aj telo plukovníka delostrelectva. Po nočnom boji nasledovala smutná práca: pohreb padlých. Pri vchodových dverách sninského kostola sa vykopal hromadný hrob. Na rozkaz nášho veliteľa bol ruský plukovník pochovaný osobitne. Na obed sme sa zišli na ceremóniu, kde rusínsky pop* predniesol modlitbu za padlých. Čestná rota a veliteľstvo sa postavilo okolo hrobu, v ich tvárach vidno dojatosť a pri spúšťaní tela do hrobu postojom v pozore vzdali úctu mladému ruskému hrdinovi. Dva obrovské hromadné a jeden malý hrob pred dverami sninského kostola budú navždy pripomínať ohromné víťazstvo našich vojsk proti ruskej presile. Naši chlapci dbali aj na to aby pokryli namrznuté hroby ruských vojakov ihličím, jedinou zelenou rastlinou v zimnom období. Aj týmto činom preukazujú úctu voči nepriateľovi…
text vojnového korešpondenta Fodora Aladára
* Poznámka: Najpravdepodobnejšie išlo o kňaza Ireneja Kontratoviča z Kolonice, ktorý sa sám vo svojich spomienkach vyjadril, že od Sniny po Humenné bol v čase vojny jediným kňazom, lebo ostatní od strachu poutekali.
Z uvedeného vyplýva, že padlí ruskí vojaci boli spočiatku pochovaní hneď vedľa kostola v centre mesta. V správe vojnového korešpondenta je spomínaný práve aj padlý ruský delostrelecký dôstojník, ktorého pri kostole pochovali s vojenskými poctami. Najpravdepodobnejším záverom je, že vojakov pochovaných pri kostole zakrátko exhumovali a preniesli na obecný cintorín a tak sa začala písať história jeho vzniku. Cintorín začal po druhej svetovej vojne chátrať a postupne zanikol. Na jeho mieste vznikli civilné hroby. Dnes nie je v teréne nijako viditeľný. Zdalo by sa, že po ňom neostala žiadna pamiatka. Opak je však pravdou. V priestoroch kaplnky sme objavili starý zaprášený pomník. Ide o masívny kamenný pomník, ktorý kedysi stál na mieste vojenského cintorína a patril jednému z nebohých vojakov.
Text uvedený na pomníku sa nám podarilo preložiť:
Tu odpočíva Piukovič Damián
Hrdinský vojak 23. Cisárskeho a Kráľovského pešieho pluku.
Žil 25 rokov. Zomrel hrdinskou smrťou za kráľa a vlasť, keď
ho 13. marca 1915 zasiahla nepriateľská guľka.Na jeho pamiatku tu, v tomto kameni, a doma v srdciach
nechali tento náhrobný kameň postaviť smútiaci
rodičia, manželka, sirôtka a milovaný starší brat.
V obci Mátételke, Bács, Báčska župa, 1916Výrobca: Palatinus – Barius Szabad
Informácie o padlom vojakovi sme vyhľadali v kartotéke zomrelých vojakov:
Puikovits Dömjen, pešiak, peší pluk číslo 23, 14. rota., narodený v obci Matetelke, zomrel na bližšie nešpecifikovanú chorobu 13. 3. 1915 v rezervnej nemocnici číslo 5/3, pochovaný na rímsko-katolíckom cintoríne v Snine, Uhorsko.
Pomník vojaka Damjána je pravdepodobne posledným trojrozmerným fragmentom, ktorý sa zachoval ako spomienka na zaniknutý vojenský cintorín pri kaplnke v Snine. Pevne veríme, že mesto Snina na tento náhrobok nezabudne, ale zrekonštruuje ho a osadí niekde na čestné miesto, ktoré bude ešte po dobu ďalších storočí pripomínať všetkým ľudom to, čo si majú pod slovom vojna predstaviť !
V roku 1916 navštívil Sninu hlavný vojenský lekár Dr. Elek Avarffy. Po obhliadke vojenského cintorína v našom meste napísal nasledujúci text, ktorý neskôr publikoval v novinách:
Ticho na bojiskách
Dr. Avarffy Elek, hlavný lekár
Snina,…
Na jar minulého roku bol počuť hluk bojov v sninskom údolí a v zelených lesoch na Zemplíne vyrástli zo zeme čierne hrobové kríže, ktoré smutne a nezabudnuteľne hľadeli z obidvoch brehov Cirochy. V nekonečných snoch tu spia krásni a udatní vojaci a snívajú o nekonečnej uhorskej sláve.Keď husári z Veľkej nížiny prechádzali cez Sninu, uvideli v parku pri jazierku staršie ženy a mladé dievčatká. Keď tých istých husárov priviezli späť zakrvavených v bielych plátnach, ženy a dievčatá začali silno nariekať nad mŕtvymi telami… Na hroboch im kvitne tisíc sedmokrások. Každá stonka sa slabo hojdá v jemnom májovom vetre, ktorý tu vnáša príjemné teplo medzi studené pomníky. Lupene týchto kvetov milencov sú rozosiate všade na hroboch. Je ich tu toľko, akoby sa v noci pomocou mesačného lúča otvorili tiché hrobky a zo zeme by chceli vystúpiť stovky vojakov, vlastencov. Akoby tí vojaci natiahli ruky zo svojich hrobov a dychtivo roztrhali lupene všetkých kvetov. Máš ma stále rada milá moja… ?, nesie sa nocou hlas mŕtvych medzi lupeňmi sedmokrások na každom cintoríne v okolí.
Kráčam po sninskom cintoríne vedľa Kalvárie a čítam mená na krížoch:
Tóth János Inf. Reg. 101. 1915. III. 10.
Kiss Károly m. kir. 20. honv. gy. e 1915. III. 9.
Bednár Antal m. kir. 13. honv. gy. e 1915. III. 10….
a ako tak hľadím hore strmým brehom, vidím pod starou smutnou vŕbou, jemne sa vo vánku pohybovať starú vyblednutú vlajku. Lipnem na tom. Rozkladám vlajku, ktorá je natretá dechtom a je na nej vidieť vyblednutý nadpis: Nech žije Domovina…Nad kalváriou v hustom lese počuť kukanie kukučky. Pod koľajovým násypom šuštia hraboše a v močiari za koľajou spievajú žaby večernú modlitbu. Slnko zapadá za obzor a jeho magické lúče dopadajú na ďaleké hory. Sedmokrásky, modré nezábudky, divé ruže, vŕby, orechy, hraby a brezy začínajú vrhať chladné tiene na miesta hrobov. Odtrhnem zopár prameňov sedmokrások, zabudnem na večernú perleťovú rosu, ktorá ma chladí a položím ich na hrob honvédskeho vojaka Istvána Kovácsa, ktorý sa nachádza hneď pod vlajkou „Nech žije Domovina“…
O deň neskôr som sa túlal s poddanými grófa Degenfelda po lesoch v okolí Červencova a Prípeka. Lesy sú obklopené nádhernou zmesou hrabu a brezy. V lese sa rozrastá chladné papradie. V tráve sa červenajú lesné jahody, na ktoré žmurká slnečný lúč skákajúci po konárikoch stromov. Cesta vedie dole vysokou roklinou. Pozerám sa na 10 až 12 metrový spád. Koruny briez, ktoré sa kolíšu v silnom vetre mám rovno pred očami. Nedá sa viac myslieť na nič príjemné, len zísť strmým svahom dole.
Na hrebeni svahu zúri búrka. Toto lesné divadlo je skutočne úchvatné. Nechty sa ryjú do lesnej zeme, chrupky v rukách praskajú a takto zliezame dole strmým svahom. Na vzdialenom horskom hrebeni pred nami stojí už tisícročia 60 metrov dlhý a 20 metrov vysoký Sninský kameň. Obidve polovice kameňa nádherne zdobia Užockú župu. Podľa legendy, deväť čertov vytiahlo na malíčkoch rúk skalu na samý vrch kopca. Osem mladých čertov a jeden starý diabol to bol. Keď položili skalu na 1000 metrov vysoký kopec, starý diabol zabudol svoj prst pod ňou. Keď palec vytiahol spod skaly, tak sa rozlomila na dve časti.
Tam, kde sa rozprestiera sninské údolie, tam zasejem ešte niekoľko pohľadov. Ďalekohľadom dobre vidím zákopy a drôtené živé ploty. Všade navôkol bolo bojisko. Krvavé pole – a nie jedno. Uhorskí vojaci sa na ňom sprchovali a zafarbili vodu Cirochy na červeno. Jej stráne sú dnes plné hrobiek, krížov a ticha smrti. To všetko tu zostalo preto, aby dnes bola Snina slobodná…
Tento preklad dokonale vystihuje pocity každého záujemcu o vojnové dejiny – každého z nás, keď navštívime hociktorý vojnový cintorín a s pokorou myslíme na všetkých vojakov, ktorí v bojovej vrave odovzdali svetu to najcennejšie, čo mali…
Spracoval: Ing. Radovan Vrabeľ