Retrospektíva

Vážení čitatelia!

V tomto mesiaci si pripomíname 105. výročie ukončenia 1. svetovej vojny. V histórii nášho okresu však mal tento mesiac veľký význam nielen na konci, ale aj tesne na začiatku Veľkej vojny. Dňa 20. novembra 1914 sa uskutočnili prvé útoky ruských vojsk v priesmykoch Karpát slovensko-poľského pohraničia. Ako prvý sa na dnešné územie severovýchodného Slovenska a teda aj do okresu Snina dostal ruský XXIV. armádny zbor, ktorý disponoval 48. a 49. pešou divíziou. Ruským vojakom sa podarilo prakticky za krátku chvíľu prebojovať až do Humenného. Rýchly postup ruských vojsk severom Zemplína sa snažili spomaliť aj udatní husári.

Z kroniky Cisárskeho a kráľovského 7. husárskeho pluku:

Pluk pochoduje do Humenného a Kudloviec (poznámka: bývala dedina, dnes mestská časť Humenného) cez Veľké Berezné a Sninu. Vo Veľkom Bereznom pluk vyfasoval nové uniformy, ktoré sem boli poslané na výmenu z Budapešti. Uniformy sem doviezli barón poručík Trautenberg a práporčíci Horváth, Irinyi a Újhelyi. V Humennom a v Kudlovciach strávil 7. husársky pluk 5 dní (15. až 19. november 1914) a tento čas pluk využil na doplnenie svojho bojového stavu.

Dňa 20. novembra 1914 prevzala velenie 1. jazdecká divízia. Nášmu pluku bol daný rozkaz na presun späť do Sniny. Odtiaľ mal náš pluk postupovať do dedinky Starina, aby sa tu mohol postaviť na odpor postupujúcim Rusom. V Starine už bol počuť silný rev delostrelectva. Generálmajor Birkenhain mal kontrolu nad bojovou skupinou, ktorá operovala v tomto priestore. Náš 7. husársky pluk v tento deň obsadil výšinu severne od obce spolu s 
12. husárskym plukom. Pechota pred nami pomaly ustupovala pred nepriateľom. Husárske roty strávili noc na svojich líniách.

Nasledujúce ráno dňa 21. novembra o 7:00 h bol 7. husársky pluk na rozkaz generálmajora Ruiza stiahnutý do rezervy a bol umiestnený 500 metrov južne od kríža postaveného na juhu obce. Pluk bol umiestnený pri potoku, ktorý tam tiekol. Na severovýchod od nás sa na výšine nachádzal 12. husársky pluk a priestor západne od nás obsadil jeden prápor pechoty. O 10:00 h sa k nám priblížila ruská strelecká línia a ruské delostrelectvo bolo cítiť aj v našich zálohách. Generálmajor Ruiz neskôr presunul svoj pluk na pozície do pôvodného údolia. Príkaz na ústup vydalo velenie o 13:00 hod. Na zabezpečenie krytia ustupujúceho 12. husárskeho pluku zaujal 7. husársky pluk dočasné stanovište 2 km severne nad dedinou Stakčín a potom pluky ustúpili k Snine. 

Dňa 22. novembra 1914 bola 5. a 6. rota nášho pluku pod velením baróna kapitána Kapriho vyslaná do Stakčína, aby sa tam pokúsila zadržať postupujúcich Rusov. Neskôr sme sa z rozprávania dôstojníkov dozvedeli, že roty kapitána Kapriho zadržali Rusov v Stakčíne natoľko, že sa v tento deň nemohli pohnúť ďalej a zúčastniť sa ďalšej bitky na ktorú sme boli pripravení v obci Dlhé nad Cirochou. 

Spomienky husárskeho dôstojníka baróna majora Valeriána Kapri:

Dňa 21. novembra 1914 popoludní sa náš pluk (poznámka Cisársky a Kráľovský 7. husársky pluk) sa pochodom zo Stakčína vrátil do Sniny o 8. hodine večer. Plukovník Berzeviczy (poznámka: veliteľ 7. husárskeho pluku) ma pozval k jeho milosti pánovi generálovi Krautwaldovi (poznámka: veliteľ bojovej skupina „Krautwald“ tvorenej 34. pešou divíziou a 17. domobraneckou pešou brigádou, dočasne jej bola podriadená aj málopočetná 1. jazdecká divízia). Prijal som od neho rozkaz, že 22. novembra o 5. hodine ráno by som mal umiestniť 5. a 6. rotu nášho husárskeho pluku ako zadný voj 1. jazdeckej divízie na výšinách okolo Stakčína. Približujúcich sa Rusov necháme rozvinúť v útočnú rojnicu, aby naše vlastné ustupujúce jednotky získali čas a priestor manévrovať smerom k Humennému. Jeho excelencia mi povedala, aby som sa vyhýbal akýmkoľvek bojom a pokúsil sa oklamať nepriateľa tak, aby neodhalil moju pozíciu a to postupnou streľbou z každého okolitého kopca a svahu.

„Ak dosiahnete, že Rusi sa rozvinú v rojnicu pre boj, tak sa včas stiahnite a choďte cestou do Sniny.“ To boli posledné slová milostivého pána pri vydávaní rozkazu.

Dňa 22. novembra o 5. hodine ráno som vyrazil so svojimi dvoma rotami. Po príchode k Stakčínu mi predsunutá hliadka hlásila, že miesto je bez nepriateľov. Všetky výšiny medzi Sninou a  Stakčínom v okruhu 5 km som dal obsadiť. Na každom kopci zaujala postavenie k paľbe jedna čata, kone zostali uviazané dole na úpätí hôr. Sám som sa s čatou nadporučíka grófa Wolkensteina postavil tak, aby som mohol sledovať cestu vedúcu do Sniny, po ktorej sa onedlho blížili Rusi. Dohodol som sa teda s 5. a 6. rotou, že tri jednotlivé výstrely budú signálom na začatie streľby zo všetkých výšin. Z miesta, kde som stál, som mal dobrý výhľad aby som mohol pozorovať svoju hliadku na koňoch, vyslanú dosť ďaleko vpred k nepriateľovi.

Bolo 9. hodín ráno, keď som uvidel moju hliadku na ceste, ako sa vracia smerom od Stakčína k  Snine. Vedel som, že prichádzajú Rusi. O 10. hodine ráno sme spozorovali prvú ruskú hliadku, ktorú sprevádzal jeden pes. Vzápätí sa objavila jedna čata a následne ďalšie, väčšie čaty. Videli sme ruské jednotky lemujúce aj hlavnú cestu. Rusi netušili o našej pozícií a bezstarostne pochodovali v kolóne smerom k Snine. Mohli byť 5 až 6 km odo mňa. Potom sa objavuje aj hlavné zoskupenie ruských síl, odhadujem ho na 2 až 3 prápory. Nastal teda čas troma výstrelmi dať signál na začatie našej streľby, ktorá mala za úlohu zmiasť nepriateľa. Vtom začali pušky na každej výšine strieľať.

Rusi boli týmto útokom úplne prekvapení, vbehli do priekop pri ceste a tam si ľahli. Ich postup sa však zastavil len na chvíľu a ihneď sa sformovali do boja – s jedným práporom postupovali proti našej 5. rote a s druhým sa obrátili proti 6. rote.

Teraz pre mňa nastala chvíľa prerušiť našu bojovú líniu a stiahnuť sa. Začínam to na pravom krídle čatou grófa Wolkensteina. Zatiaľ čo tí v palebnej línii nasadajú na svoje kone, husári držiaci vedúce kone pokračujú v streľbe. Takto zhromažďujem svoju rotu. Medzitým Rusi stúpajú na výšiny. Nepozorovane prichádzam s 5. rotou za postavenie 6. roty a tam nariaďujem, aby sa tiež stiahli z bojovej línie.

Veľmi som chcel ustúp realizovať po hlavnej ceste vedúcej do Sniny, ale už som neveril, že to môžem risknúť. Preto som sa rozhodol s dvoma rotami prejsť cez hory. Kapitán barón Waldbott viedol naše dve roty, zatiaľ čo ja som zaostal vzadu, kým celá jednotka neprešla cez most lesnej železnice, ktorej železničná trať viedla z okraja Sniny do hôr. Na moste som nechal 1 čatu ako zadný voj a krátko po prechode cez most som už počul, ako si môj zadný voj vymieňa streľbu s Rusmi. Bolo už okolo 11. hodiny dopoludnia a od Sniny sa ozýval hluk boja. Teraz začal nebezpečný pochod pre rotu, hore a dole strmými kopcami, veľakrát sme museli zosadnúť a viesť kone dolu svahmi. Potom sme opäť stúpali po horských úbočiach, až sme sa o 5. hodine poobede dostali do výšin za Sninou.

Práve tam zaburácali ruské zbrane a lúčili sa s ustupujúcou brigádou Barbiniho. Z výšin sme videli, ako Rusi s dôrazom prenasledujú našu pechotu. Utekajúce sninské obyvateľstvo zhromažďovalo svoje veci na cestu smerom k Humennému. V blízkosti Humenného okolo 9. hodiny večer sme vyšli z hôr a vošli do mesta. Na obraze takmer úplne opusteného mesta bolo vidieť, že už všetci čakali, že nepriateľ sa tu čoskoro ukáže. Na úplne zatemnenej železničnej stanici všetci narýchlo nastupovali do odchádzajúcich vlakov. Ostatní obyvatelia vystrašene vykukovali spoza okenných závesov a mýlili si nás s ruskou kavalériou, mysliac si, že už vpochodovala do mesta.

Zastavil som sa pred zámkom grófa Andrássyho, kde mal sídlo barón generál Peteani, veliteľ 1. Jazdeckej divízie. Keď som sa mu hlásil, bol veľmi prekvapený, že ma ešte vôbec vidí, ako aj moje dve roty. Objal ma týmito slovami: „Vervus, priviedol si mi späť moje légie.“

Totiž veliteľ si myslel, že nás stratil a už s nami nepočítal. Na rozkaz generála som odišiel do zhromažďdovacieho tábora a o 3. hodine ráno velenie 1. jazdeckého práporu opustilo Humenné pod zadným krytím dvoch rôt. Dňa 23. novembra o 5. hodine toho istého dňa vstúpili Rusi do Humenného s doprovodom vojenskej hudby.

Prvý ruský vpád do Zemplínskej župy netrval dlho. Po prudkých bojoch a odrezaní zásobovacích ciest, boli Rusi nútení ustúpiť z Humenného. Prudké a ničivé boje prebiehali nielen v Humennom ale aj v okolí Sniny. Z nášho mesta ustúpili ruskí vojaci v noci z 27. na 28. novembra 1914. Následne sa intenzívna bojová činnosť dotkla okresu Snina na prelome apríla a mája 1915. Ani vtedy sa však ruskej armáde nepodarilo preraziť do vnútrozemia Uhorskej monarchie.

 Spracoval: Ing. Radovan Vrabeľ