Bol maliarom kostolov a jeho najkrajšími dielami boli oltárne obrazy. Dokázal sa však presadiť i maľovaním zátiší a jeho žánrové obrazy sa stali všeobecne populárnymi.
Ignác Roskovics sa narodil 28. septembra 1854 v zemplínskej obci Slávkovce. Bol vychovávaný v kresťanskom duchu. Jeho otec bol gréckokatolíckym farárom známym svojim vlastenectvom. Pomaďarčoval bohoslužobné obrady, prekladal knihy do maďarského jazyka, v maďarčine prednášal a spieval duchovné piesne. V takejto atmosfére vyrastal mladý Ignác, ktorého detstvo bolo silne ovplyvnené náboženstvom a láskou k uhorskej vlasti.
Strednú školu navštevoval v Užhorode. Štúdium na škole ešte nestihol dokončiť, keď sa nakazil týfusom. Ťažká choroba poškodila jeho sluch, kvôli čomu sa musel veľmi dlho liečiť. Namiesto hier a zábavy, ktoré prináša študentský život, začal kresliť. Jeho učiteľ kreslenia, Ferencz Heverdle z Užhorodu, v mladíkovi objavil veľký talent a povzbudzoval jeho otca k tomu, aby viedol syna k maľovaniu.
Po skončení strednej školy začal študovať kresbu na Učiteľskom ústave v Budapešti. Tu sa naplno prejavili všetky jeho umelecké kvality. Bol bystrým a učenlivým, jeho rovesníci v ňom našli dobrého priateľa a kolegu. Bol veselej povahy a jeho ruka bola zo dňa na deň istejšia. V roku 1880, ešte stále ako študent predložil náčrt oltárneho obrazu s názvom Príchod Ducha Svätého, ktorého kompozícia, živosť farieb a ľahká technika poukazovala na nezvyčajný maliarsky talent. Obraz zožal pochvalné reakcie zo strany kritikov a zároveň mu bola udelená Cena Spoločnosti výtvarných umení. Roskovics bol všestranným maliarom, ktorý si dokázal osvojiť aj rôzne techniky maľby na sklo. V rokoch 1881 až 1882 pôsobil v Mníchove, kde rozširoval svoje umelecké obzory.
V roku 1883 odišiel študovať kostolnú maľbu do Ríma. Taliansko mladému umelcovi učarovalo. Jeho tvorba sa zmenila. Na národnú výstavu, ktorá sa konala v roku 1885 prihlásil množstvo náčrtov a obrázkov zo svojho života – bláznivé dobrodružstvá, krásne ženy, veľa hravej zábavy a šibalstiev premiešané s etnografickými výjavmi medzi ktoré možno zaradiť ufúľaného sedliackeho chlapca alebo usmievavú, uštipačnú slečinku so žmurkajúcimi očami a jamkami v lícach.
Zdá sa, že umelec sa úplne zmenil. To, čo maľuje, je život a veselosť. A kritickej porote sa to náramne páči. V tvorbe Roskovicsa sa začína objavovať množstvo žánrových obrazov, napríklad vyobrazenie sedliackeho dievčaťa so zásterou plnou jabĺk. Tento obraz bol distribuovaný po celej krajine v podobe rytín a farebných potlačí. Roskovics svojou maľbou zachytáva i okúzľujúci pôvab žien a dievčat. Veselosť a sviežosť, farebnosť a celková príťažlivosť obrazu sú hlavnými atribútmi Roskovicsovej tvorby. Pri pohľade na jeho obrazy človek často zabúda na skutočnosť, že hlavným ťažiskom jeho tvorby boli práve kostolné maľby.
Napriek tomu, že Roskovics maľuje so živým temperamentom veselé a ľahké scénky zo života, ktoré jeho umeleckému talentu veľmi pristanú a sú jeho tvorbe veľmi priliehavé, najradšej sa ponára do náboženských tajomstiev, vzrušuje ho atmosféra modlitieb a žalmov. A tak veselé žánrové obrazy mladých dievčat striedajú obrazy svätcov. Medzi jeho obľúbené postavy sa radí napríklad Svätý Ján Nepomucký alebo Svätý Štefan. Roskovics žije v rušnej spoločnosti, no napriek tomu sa venuje pomoci blížnym a charite. Pozornosť venuje vytváraniu ilustrácií pre články v rôznych časopisoch. Medzitým maľuje oltárny obraz a vytvára nádherné maľby kostola v Snine, v zemplínskej dedinke neďaleko poľskej Haliče.
Roskovicsovi kritici sa prikláňajú k názoru, že v prípade obrazu Panny Márie, patrónky Uhorska zo Sniny ide o najkrajší oltárny obraz, aký kedy autor namaľoval. Práve v Snine Roskovics objavuje príležitosť vniesť zbožnosť a národné cítenie do jediného výjavu. Religiozita je poeticky zladená s národným cítením natoľko, že prekvapuje svojou hĺbkou a vnútorným splynutím. Tvorba autora stúpa na úrovni i na cene.
Malá zaujímavosť týkajúca sa oltárneho obrazu v Snine. V roku 1888 sa narodil František Müller. Bol synom Rudolfa Müllera, niekdajšieho notára z neďalekej obce Pčoliné. Kráčal v stopách otca a v dospelosti pôsobil vo funkcii štátneho notára v Snine. Hlásil sa k protestantskej cirkvi, no na sklonku života zvykol navštevovať rímskokatolícky kostol. Bohoslužieb sa nezúčastňoval. Bolo to zvláštne a mnohí veriaci sa ho pýtali, prečo vlastne do rímskokatolíckeho kostola chodieva? Odpovedal, že tam zakaždým obdivuje prekrásny obraz Panny Márie, patrónky Uhorska. Svojim priateľom však prezradil, že tam chodieva z iného dôvodu. Je známe, že tváre svätcov na obrazoch renesančných umelcov sú často tvárami reálnych osôb. A Ignác Roskovics si údajne pri maľovaní postavy Ježiša vybral za model práve Františka Müllera v dobe, keď bol ešte dieťaťom. Danú informáciu nedokážeme overiť. Vieme iba priblížiť rok vzniku obrazu. Z dobovej tlače z roku 1891 sa nám podarilo vyčítať, že Roskovics v Snine dokončil výzdobu kostola a pustil sa do maľby oltárnych obrazov na plátne. Roskovics pre Sninu namaľoval celkovo desať obrazov, z toho sedem fresiek a tri obrazy na plátne.
Ignác Roskovics uplatňuje poéziu náboženstva vo svojej umeleckej tvorbe i naďalej. Čo je dráma v poézii, to je freska v maľbe. A práve freska učarovala Roskovicsovi počas jeho posledných tvorivých rokov. Pripravoval si plány a náčrty, a keď prišiel čas maľovať, celé mesiace žil na dvadsať metrov vysokom lešení pod klenbou kostola v maďarskom Józsefvárosi, kde sa mu podarilo v plnej miere preukázať jemu vlastné umelecké nadanie. A práve na tomto lešení dostal i zápal pľúc, ale to, čo namaľoval, je zdravé, neporušené a má trvalú hodnotu. Majster náboženského maliarstva inšpirovaný poéziou náboženstva a duchom vlastenectva zomrel dňa 29. novembra 1915 v Budapešti. Pohľad na jeho dielo nás však až do dnešných dní napĺňa príjemným pocitom.
Po Ignácovi Roskovicsovi bola v Budapešti pomenovaná jedna z ulíc. O veľkosti jeho osobnosti svedčí aj skutočnosť, že v roku 2011 bola odliata bronzová socha venovaná pamiatke tohto profesionálneho umelca. Je umiestnená v centre Užhorodu. Neskoršie bola odliatá ešte jedna socha, ktorá bola inštalovaná na promenáde pri Dunaji v Budapešti. Autorom sôch je ukrajinský sochár a výtvarník Michailo Kolodko.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan