Štátne hranice
Slovo hranica prešlo od staroveku zložitým vývojom – cez terminologických predchodcov (fines, confines, termini a podobne) až k ustáleným termínom (limes, marca, finis, extremitates, confinium a podobne). Každý z uvedených latinských výrazov sa prekladá ako hranica. Nie všetky tieto termíny sa však vo svojej podstate používali k označeniu hranice v zmysle čiary oddeľujúcej dve územia, ale vo význame pohraničnej územnej línie alebo zóny medzi dvoma územiami. V súčasnom ponímaní by severnou hranicou Uhorska bola lineárna čiara prechádzajúca stredom Karpatského oblúka. V dobe utvárania severnej hranice Uhorska išlo o územný pás vnútorného oblúka Karpát o šírke niekoľko kilometrov. Spolu s ustáľovaním severných hraníc Uhorska, čo nastalo niekedy v prvej polovici 14. storočia, sa ustáľovali i hranice administratívnych celkov, ktoré sa nazývali kráľovské komitáty. K jedným z najstarších komitátov bol Zemplínsky komitát. Jeho severná časť sa nazývala Krajňa. Bolo to pohraničné územie, možno práve pozostatok hraničného pásu, z ktorého sa neskôr sformovala lineárna hranica. Vo vedľajšom Užskom a Berežskom komitáte nachádzame obdobu zemplínskej Krajne, ktorá sa nazýva Verchovina. Hranice komitátu boli vytyčované hodnovernou úradnou osobou, v 13. storočí išlo väčšinou o kastelána hradu. Medzi metódy presného vymeriavania hranice patrilo ťahanie šnúry, výstrel z luku, hod sekery alebo kameňa a následne spísanie údajov, ktoré boli na základe týchto úkonov získané. Maďarským výrazom pre komitát je vármegye (vár – hrad, megye – medza, hranica). Z uvedeného vyplýva, že každý komitát obsahoval hradné centrum. V našom prípade to bol hrad alebo hradisko v obci Zemplín (okres Trebišov). Hrad stal v centre diania so všetkými riadiacimi mechanizmami a vplyvmi. Na povahu a vývojový proces komitátu vplývali ekonomické, demografické, geografické, jazykové a náboženské faktory, ktoré stáli za utváraním jednotlivých obcí.
Severná hranica Uhorska bola dobre strážená. Obyvatelia pohraničných oblastí sa zaviazali povinnosťou domobrany. Aj cesty, brody a dôležité komunikačné uzly mali svojich strážcov. Pri strážení sa využíval najmä rázovitý pohraničný terén (lesy, močiare, rašeliniská) s osadenými umelými prekážkami – zátarasmi, ktoré boli označované ako prieseky, oseky alebo záseky (v maďarčine gepeu alebo gypeü, v latinčine indago alebo indagines). Prekážky boli tvorené do seba zakliesnenými kôlmi alebo hustými konármi. Ich úlohou bolo zamedziť priechod cesty. Pri tvorbe hraničného systému sa uplatňovali i takzvané krajinské brány (po latinsky portae regni), ktoré boli obzvlášť zabezpečené vojenskou posádkou, pretože sa v nich vyberalo hraničné mýto (po latinsky portorium). Len ako zaujímavosť – Porta Rusica, v preklade Brána do Ruska, bola jednou z takýchto hraničných brán medzi Uhorskom a Kyjevskou Rusou. Táto sa konkrétne nachádzala vo Vereckom priesmyku na území dnešnej Ukrajiny. Iba na okraj, bolo to miesto, ktorým sa v roku 1241 podarilo Tatárom preniknúť do Uhorska. Sústava štyroch hradov – Vinné, Jasenov, Brekov a Čičva podľa všetkého vznikla až po tatárskom vpáde v súvislosti s ochranou obchodnej cesty do Poľska a budovaním obrannej línie proti ďalšiemu očakávanému vpádu. V roku 1283 uhorský kráľ Ladislav IV. Kumánsky daroval Petrovi Pechenyovi (Petro de Pecheny) oblasť hraničných zásekov (Guepvelna) v severnej časti Zemplína. V roku 1317 uhorský kráľ Karol Róbert túto oblasť svojmu politickému oponentovi Petrovi Pechenyovi odobral a dal do daru svojmu prívržencovi Filipovi Drugethovi. V zozname darovaného majetku sa nachádza aj mesto Snina. Z uvedeného vyplýva, že Snina mohla vzniknúť niekedy v období od roku 1283 do roku 1317 ako prihraničná alebo dokonca strážna osada. Líniu hraničných zásekov nemožno považovať za hranicu, ale skôr za akýsi obranný val hraničného pásma. Oblasť tohto pásma za zásekmi mohla byť riedko obývaná, ale nie natoľko, aby v nej vznikali osady. Boli by totiž nechránené v prípade poľského útoku zo severu.
Symbolické hranice
O hraniciach môžeme rozprávať aj naďalej, ale vo význame objavovania a poznávania sveta stredovekým človekom. Za centrum života bežného človeka je možné považovať jeho rodný dom. Symbolický význam hranice deliacej jeho domov od vonkajšieho sveta plnil prah dverí. S ním súviseli rôzne rituály (vnášanie nevesty cez prah, vynášanie mŕtveho nohami napred a podobne). Dvere boli chránené podkovou a sekerou, po trojkráľovej posviacke aj kriedou napísanými iniciálkami C+M+B s nastávajúcim rokom. Písmená C, M a B sú údajne odvodené od mien troch kráľov – Gašpar, Melichar a Baltazár, no v stredoveku boli chápané ako skratka slov Christus Mansionem Benedicat (Nech Kristus požehná toto obydlie). Za ďalšiu symbolickú hranicu je možné považovať plot, ktorý oddeľoval priestor bezpečného dvora od vonkajšieho priestoru, kde v noci hrozilo nebezpečenstvo. Ďalšími hranicami boli priekopy a symbolické brázdy oddeľujúce dedinu od vonkajšieho priestoru. V obvodových častiach dediny sa zvykli konať cirkevné procesie, ktorých úlohou bolo zabezpečenie ochrany roľníckej komunity žijúcej v dedine. Popri cestách smerujúcich von z obce sa stavali spočiatku drevené, neskôr kamenné kríže. Jednoduché drevené kríže sa zvykli stavať aj na poliach a v záhradách a ich úlohou bolo odvrátenie nielen búrky a krupobitia, ale i nečistých síl.
Za hranicami obce sa nachádzal priestor mýtický a nebezpečný zároveň. Za hraničný bod bol považovaný i les, ako neistota v protiklade ku kultivovanej krajine. V blízkosti ciest na hraniciach katastrov obcí sa zvykli vysádzať stromy – väčšinou jablone, ktoré slúžili aj ako orientačné body. Jablko je ovocím pokušenia a prvotného hriechu, preto jablone predstavovali hranicu za ktorou číhajú démonické sily. V latinčine sa výrazy jablko a zlo označujú tým istým termínom – malum. Stromami na hraniciach katastrov neboli iba jablone, ale často aj orechy alebo duby, do ktorých bútľavín sa zvykli kvôli ochrane zasadzovať obrazy svätých. Neskôr na týchto miestach vznikali prícestné kaplnky alebo v ich blízkosti boli osadzované kríže. Za prírodnú a zároveň mystickú hranicu oddeľujúcu jednotlivé územia bola od nepamäti považovaná rieka. Voda ako taká bola považovaná za zdroj životodarnej a očisťujúcej sily. Slúžila ako prostriedok očisťujúci dieťa od dedičného hriechu počas krstu a zároveň ako živel odnášajúci nešťastie a smrť (horiaca Morena odplavená za hranice dediny). Ľudovou tradíciou sa prenášali určité predstavy a zvyky do kolektívnej pamäti, čo viedlo ku kolektívnemu spolunažívaniu (dedina-rodina).
Rituálne hranice
V stredovekom kresťanskom učení existovala hranica medzi svätým (sacrum) a obyčajným (profanum). V centre stredovekej dediny stál kostol. Bol to sakrálny objekt a priestor v ktorom sa nachádzal bol považovaný za posvätné miesto. V bezprostrednom okolí kostola sa nachádzal cintorín. V roku 1092 vydal uhorský kráľ Ladislav nariadenie, ktorým všetkých zomrelých prikazuje pochovávať pri kostole. Vysvätený priestor cintorína s centrálnym krížom musel byť ohradený murivom, dreveným alebo živým plotom, aby bol oddelený od okolitého sveta. Na vysvätenej pôde bolo zakázané pásť dobytok a nesmeli sa tam ani pochovávať nepokrstení a samovrahovia. Každý kresťan mal právo na samostatný hrob. Zakázané bolo pochovávanie vedľa studničiek, pri stromoch, skalách a na iných miestach, kde sa predtým nachádzali posvätné háje pohanského ľudu. Cintorín (z latinského slova cimiterium) predstavoval spojenie s nadprirodzeným svetom. Zem a podzemie bolo totiž chápané ako opak neba. Ľudia jednoducho verili, že vo veľkej hĺbke sa nachádza peklo a podzemie je domovom démonov. I medzi životom a smrťou sa nachádza akási pomyselná hranica. Úmrtnosť v stredoveku bola veľmi vysoká. V niektorých prípadoch život v dedine pretrval iba vďaka skutočnosti, že pôrodnosť bola o čosi vyššia ako úmrtnosť. Stredoveký človek veril, že narodenie ďalšieho dieťaťa vymaže smrť predošlého. Častým javom v rodinách bolo preto používanie mien skôr zomrelých detí u tých novonarodených. Vysokú úmrtnosť pri pôrodoch, či u detí alebo u rodičiek spôsobovala nízka hygiena. Nepokrstené deti nemali právny nárok na hrob v posvätnej pôde cintorína, pretože stredovekí ľudia žili v presvedčení, že takéto deti nemajú dušu. Telá zomrelých detí boli preto pochovávané za plotmi cintorínov bez pohrebných obradov, prípadne boli spaľované.
Až v 12. storočí sa objavuje náuka v ktorej sa spomína očistec – popri nebi a pekle ako tretie miesto v systéme kresťanského záhrobia. Duše nepokrstených detí podľa rozšíreného učenia putovali do očistca. Po smrti boli zväčša pochovávané v blízkosti kostolného odkvapu, aby boli dažďovou vodou dodatočne očisťované a krstené. Pri odkrývaní stredovekých hrobov boli nájdené kostričky nepokrstených detí uzatvorené v hlinených nádobách. Tie boli v ležiacej polohe pochované pri ohrade cintorína, pričom ústia nádob boli nasmerované ku kostolu. Otázka, prečo boli deti pochovávané v hlinených nádobách a nie v truhlách, ostáva nezodpovedaná. Truhlu si v období stredoveku mohli dovoliť iba zámožnejší ľudia. Telá chudobných boli pochovávané do holej zeme zabalené iba v plátne. Verilo sa napríklad, že po smrti dieťaťa sa jeho duša ukrýva v dome. V rámci poverčivosti sa verilo, že duše mŕtvych predkov sa vteľujú do novorodeniatok. Deti, ktoré zomreli skôr, ako ich rodičia mohli pomenovať budili najväčšiu obavu zo strašenia. V niektorých prípadoch boli takéto deti krstené dodatočne a pomenované ako Adam alebo Eva. Strach zo smrti a strašidiel sprevádzal ľudí nielen počas celého stredoveku, ale i novoveku. Hľadaním odpovede na otázku čo nastane po smrti sa zaoberajú mnohí filozofi i vedci. Posmrtný život je jednou z ústredných tém každého náboženstva. Nič nie je večné. Ľudia sa rodia a umierajú, smrť je neoddeliteľnou súčasťou života. Memento mori.
Autor článku: Mgr. Ján Bocan