Retrospektíva

Lokalita Dzedova je súčasťou masívu s lesným porastom, ktorý sa začína tiahnuť už od ulice Lesníckej po ľavej strane až k vrcholu hory Patria (533 metrov nad morom) v Laboreckej vrchovine a po jeho pravej strane k Horúcemu vrchu. Súčasťou lokality je i potok s rovnakým názvom (Dzedova), ktorý sa vlieva do Pčolinky. Samotný názov Dzedova sa používal od prastarých čias. Názov sa odovzdával ústnym podaním z pokolenia na pokolenie a objavil sa aj na mapách. Vychádzajúc z mapy z obdobia Rakúsko-Uhorska môžeme povedať, že v časoch monarchie sa popri hradskej ceste a Pčolinke nachádzali lúky a polia, na ktorých hospodárili miestni obyvatelia. Kde-tu, kade-tade sa potĺkali a pracovali na vlastných roliach. Na pasienkoch sa pásli spoločné stáda kráv, kôz a husí. Musel to byť nádherný pohľad ak sa človek zahľadel na krajinu, ktorá v tom období nevykazovala znaky takého rozsiahlého osídlenia ako za neskoršieho rozmachu a rozvoja priemyslu. Je dôležité povedať i to, že hradská cesta v 19. storočí prelínala údolie riečky Pčolinky, ktorá sa tiahne ku kameňolomu – k miestu nazývanému Hradzisko v smere na Pčoliné, ale i v smere popod horu Hrahorka popri riečke Pichoňka v smere na Pichne.

V tejto oblasti už za čias monarchie hospodáril a staral sa o lesné porasty polesný-hájnik, či lesný hospodár. V medzivojnovom období sa tu vystriedalo viacero hájnikov. Počas druhej svetovej vojny tu ako hájnik pôsobil Ján Bogner, ktorý tu činnosť hájnika ostal vykonávať aj po vojne. Z rozprávania starých rodičov a rodičov je možné potvrdiť, že išlo o človeka zodpovedného vo svojom odbore, ktorý dôsledne plnil lesohospodársky plán, staral sa o výsadbu a dbal aj na všetky ostatné práce a zverené činnosti v danej oblasti. Spolu s lesnými robotníkmi sa príkladne staral o zalesnenú časť chotára a lesné škôlky. Súčasťou jeho práce bolo aj hájenie zveri či odstrel škodnej a neprispôsobivej zveriny. Neoddeliteľnou súčasťou Dzedovej je i časť zvážnic. Dodnes tu bádať staré úvozy (čo sú staré furmanské cesty slúžiace na približovanie vyťaženého dreva, vypáleného uhlia, či zvoz sena z lúk). Lesné cesty a zvážnice, ktorými si furmani a pastieri skracovali cestu, boli budované za účelom bezpečného a spoľahlivého premiestnenia nákladu z vrchov do dolín. Napriek pokročilému osídľovaniu a súvisiacou výstavbou a premenou krajiny, a neustálemu hospodáreniu s lesným spoločenstvom, bola časť týchto historických ciest dodnes zachovaná.

Spomenutá oblasť Dzedova bola i neodlučiteľnou súčasťou poľovných revírov miestneho panstva, no i hlavným zdrojom, ako aj iné okolité lesy, drevnej hmoty (úžitkového dreva). Oblasť slúžila miestnemu obyvateľstvu aj ako zdroj pastvín pre hospodárske zvieratá. V Dzedovej sa nachádzajú rôzne menšie lokality ako napríklad Kepičova lúka, Kozia búdka, Konské (Konský cintorín – miesto, kde sa pred zavedením kafilérie zahrabávali uhynuté domáce zvieratá), Horúci vrch (miesto, kde sa pálilo drevené uhlie), Solište a podobne. Napríklad názov lokality Trescenné je odvodený od trstiny alebo tŕstia, ktoré sa tu v minulosti nachádzalo vo veľkom množstve popri brehoch často rozvodnenej Pichoňky. V Dzedovej sa konali nielen pánske hony, ale i stretávky, či dokonca ľudové veselice miestneho obyvateľstva. Svedčia o tom dobové záznamy a fotografie. Oblasť Dzedovej začali osídľovať tunajší obyvatelia v smere od hory Viničnej, priečne cez Podrenčinu. S parceláciou tejto oblasti sa začalo v 50. rokoch 19. storočia. Do užívania bola táto pôda daná až po skončení vojny. Ešte jedna zaujímavosť. V čase po druhej svetovej vojne, keď sa začalo uvažovať nad výstavbou nemocnice, medzi vhodnými lokalitami na jej výstavbu bola zaradená aj Dzedova, najmä kvôli kľudu okolitej prírody.

Priamo na kóte 533, na vrchu ľudovo nazývaným Vojtaň, sa kedysi nachádzala poľovnícka chata (miestnymi obyvateľmi nazývaná ako Chyžka) s kamennými základmi a drevenou konštrukciou. V danom období, vraj ešte za prvej Česko-Slovenskej republiky slúžila ako miesto pre oddych tunajšiemu panstvu pri poľovačkách. Počas druhej svetovej vojny slúžila ako útočisko pre partizánov a v jej neďalekom okolí sa ukrývali rodiny sninských gazdov, ktorí sa rozhodli neuposlúchnuť príkaz nútenej evakuácie a v čase prechodu frontu sa ukrývali vo svojpomocne postavených kolibách. Po skončení vojny bola spomínaná chata využívaná lesnými robotníkmi pri prácach v lese. Ale len do času kedy ju niekto nepodpálil. Tradovalo sa, že bola „náhodou“ podpálená z dôvodu zamedzenia jej využívania v súvislosti s prienikom Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ktorá v tom čase prechádzala severovýchodnou časťou Slovenska. Banderovci, ako príslušníkov UPA zvykli ľudia nazývať, sa po vojne snažili prebojovať do demilitarizovaných zón na západe (Nemecko, Rakúsko). Boli prenasledovaní príslušníkmi Československej armády a zboru národnej bezpečnosti a spôsobovali rôzne konflikty, šarvátky a nepríjemnosti. Na území okresu Snina sa objavovali približne do roku 1947. Iní zas tvrdili, že poľovnícku chatu podpálili lesní robotníci nedbalosťou počas alkoholického opojenia.

Dzedova tvorí neoddeliteľnú súčasť historickej spomienky na časť dejín, ktoré sa v tejto oblasti odohrali. Už počas prvej svetovej vojny sa na úpätiach svahov od železničného mosta nachádzala obranná línia Rakúsko-uhorskej armády. Obranná línia sa tiahla v smere ponad riečku Pčolinka až na návršie križovatky ulíc Jesenského a Lesníckej. Bola využitá pri ústupe Cárskych jednotiek. Súčasťou obrannej línie bol komplex bunkrov, okopov a oporných bodov. Zaujímavosťou je, že dodnes je línia zachovaná a badať ju v teréne napriek zubu času a premeny okolitej krajiny. Boje na tejto línii sa odohrali 27. a 28. novembra  1914, kedy Honvédi 56. zboru 3. armády Rakúsko-uhorskej monarchie pod velením generála Alexandra Szurmaya útočili na ustupujúce jednotky 48. pešej divízie Cárskeho Ruska nachádzajúcej sa pod velením generálmajora Levra Georgieviča Kornilova. Ústup Cárskych jednotiek prebiehal v smere Pichne – Papín – Vyšná Jablonka. Pri potoku sa nachádzal i provizórny poľný lazaret-obväzisko. Boje sa uskutočnili nielen v týchto miestach Sniny, ale aj v spomínanej oblasti Trescenné, kde došlo i k bojom na bodáky. Padlých vojakov, ktorí boli pri útoku zabití, pochovali ich druhovia na mieste stretu. Na ľavom návrší riečky Pichoňka sa ešte v roku 1920 týčili drevené kríže.

Počas druhej svetovej vojny sa nielen tunajšie obyvateľstvo, ale i nemecké jednotky Wehrmachtu skrývalo v okolitých lesoch. Vieme, že v oblasti operovali jednotky 100. a 101. Jäger divízie horských strelcov ako i motorizované a pešie divízie. Pri ústupe jednotiek boli na miestach bývalého postavenia z čias prvej svetovej vojny zbudované pozorovacie stanovištia. Priamo v Dzedovej sa popri potoku nachádzali jednotlivé ubikácie nemeckého Wehrmachtu, viacero bunkrov pechoty, obväzisko a poľná kuchyňa. Niekoľko dní trvali boje v okolí Sniny až kým napokon, dňa 25. novembra 1944, nebola Snina oslobodená. Vtedy sa nadobro stiahli nemecké jednotky z okolia Sniny i z oblasti Dzedová.

Autor článku: Dominik Ontkovič