Dňa 22. septembra 2019 sa uskutočnil v poradí tretí ročník podujatia s názvom Medzi troma hranicami, ktorého súčasťou bola prezentácia dvojice publikácií regionálneho charakteru. V závere vydaných publikácií boli zaradené prílohy, ktoré zvykneme dodatočne uverejňovať aj v našom online časopise Retrospektíva. Aby sme čitateľom neostali nič dlžní, uverejňujeme i poslednú prílohu – legendu o Didovi Beskydovi.
V dávnych dobách, keď zem pod Beskydom bola pokrytá hustými lesmi, keď sa k čistému nebu šplhali pyšné, majestátne stromy a rieky sa ozývali šantivým smiechom, keď drobné drevené domčeky roztrúsené po chotári obývali jednoduchí, skromní ľudia, žil v našich lesoch ich odveký ochranca – Did Beskyd so svojimi dvoma dcérami. Tej staršej, ktorej hlávku zdobili dlhé čierne vlasy, dal meno Čornohrivka, mladšia, s veľkými tmavými očami, sa volala Čornobrivka. Vysoký, statný, s dlhou bielou bradou len zriedkavo schádzal do údolia. Ľudia ho uctievali i báli sa ho zároveň. Vedeli, že rozumie reči zvierat i kvetín, že z dychu prastarých stromov čerpá múdrosť i silu a voda v studničkách mu dáva nesmrteľnosť. Chránil všetko živé i neživé, dobrým a pracovitým ľuďom pomáhal, tých zlých a neprajných trestal. Z hôr sa často ozýval veselý smiech jeho dcér, keď sa s nimi hral a zabával. Boli milé a priateľské. Keď stretli chlapov v Nastase, ako pripravujú drevo na zimu, neváhali využiť svoju čarovnú moc a naložili im za plnú fúru. Rady behávali po zelených lúkach, kde chodievali starenky zbierať liečivé rastliny. Dievčatá im pomáhali, vždy im ukázali novú liečivku a prezradili, ako a načo ju používať. Did Beskyd sa z vrcholu hôr spokojne prizeral.
Roky sa míňali a z bezstarostných dievčat vyrástli devy. Chýr o ich kráse sa niesol široko-ďaleko. Do Beskydských hôr čoraz častejšie prichádzali synovia ochrancov okolitých pohorí. Každý z nich však odchádzal sklamaný a namosúrený. Vtedy sa dedinčania uchýlili do skromných príbytkov a pri praskajúcom ohni v peci načúvali ich zlostným vyhrážkam. Nebo sa zatiahlo, krajinou sa prehnala búrka a pri svetle bleskov sa stromy ohýbali na všetky strany. Keď oznámil svoj príchod syn mocného Biesa – ochranca hôr v poľských Bieščadach, dcéry Dida Beskyda sa poriadne vyľakali. Vydávať sa nechceli a odmietnuť sa báli, aby neublížil ich otcovi i ľudu, ktorý chráni. Preto sa v tichosti rozlúčili a naše hory – rodnú kolísku – opustili. Celý dlhý rok Did Beskyd o svojich dcérach nič nepočul. Chodil ako bez duše. Smútil i zúril. Ľudia v učupených dreveniciach s nim trpko znášali jeho žiaľ. Až na Jána sa hviezdnatou nocou z hôr ozýval známy zvonivý smiech. Spokojní ľudia vychádzali z domov, spievali a tancovali, lebo vedeli, že to Čornobrivka a Čornohrivka sa vrátili k svojmu otcovi. Keď kohútí spev vítal nové ráno, dcéry sa opäť vytratili. Horami i dolami sa šuškalo, že sa utiahli do kláštorných múrov v susednej Ukrajine. Ale nik nevedel povedať, či je to ozaj pravda. Vládca našich hôr bol však opäť spokojný a krajinu pod Beskydom miloval a chránil. Každý rok radostne očakával Svätojánsku noc a s ňou svoje dve dcéry – vždy mladé, krásne a veselé. Hovorí sa, že aj dnes, keď sa vyberiete na potulky poloninským krajom, môžete stretnúť legendárneho Dida Beskyda. Nečakajte však urasteného chlapa v čiernom klobúku, s dlhým plášťom a palicou v ruke. Žije v tichosti a skromnosti, v útrobách našich hôr. Prihovára sa v šume lístia, keď zastanete pod storočným bukom. Cítite jeho pokojný dych, keď pohodený v tráve počítate slnku jeho dlhé lúče. Daruje múdrosť, lásku, silu tým, ktorý prichádzajú s otvoreným srdcom.
Autor článku: Akad. mal. Andrej Smolák