V pozostalosti Jána Voreka sme objavili kópiu rukopisného dokumentu o celkovej kapacite 16 strán formátu A4 adresovaného Miestnemu odboru Matice Slovenskej v Snine s názvom Piesne v Snine spievané v rokoch 1930 – 1960. Jeho autormi sú Ján Vorek a Jarmila Voreková, rodená Němčanovská. Dokument zostavený v Snine v rozmedzí od 21. augusta 1997 až 10. septembra 1997 obsahuje 170 textov piesní a je doplnený o úvodné a záverečné slovo. Nasledujúce riadky pozostávajú z verného prepisu textov spomínaného dokumentu.
Einstein raz povedal, že je nemožné nájsť šťastie v prázdnej miestnosti. Je preto nutné ukázať nášmu terajšiemu svetu, že ani stará sotácka Snina nikdy nebola prázdnou miestnosťou. Aj v Snine žili ľudia rôznych pováh a nádejí vo svojom šťastí, hoci v biede a nedostatku rôznych potrieb. Žili v pýche i skromnosti a život svoj napĺňali piesňami. Piesne boli oznamovacie, povzbudzujúce, radostné i smutné. Aby neupadli do zabudnutia, dovoľujeme si ich tu aspoň náznakovo napísať a to v tej viere, že sú v našej Snine ešte takí ľudia, čo ich dospievajú alebo ich pre svojich potomkov prepíšu a spolu doma s príslušným nápevom zaspievajú. Takto sa tieto piesne zachovajú do ďalšej doby života v Snine. Budeme sa snažiť na začiatok napísať piesne, ktoré iste pretrvali aj niekoľko storočí. Tie napíšeme celé tak, ako sme ich počuli a len toľko veršov, čo sme si zapamätali.
Iste najstaršia bude táto historická pieseň, lebo hovorí o Magurici a schovaných toliaroch v jaskyni, kde „sninský Jánošík“ v jaskyni na Magurici ukrýval peniaze a iné hodnotné veci. Dnes je táto jaskyňa už neprístupná – zavalená, ale každopádne tam kedysi bola. Škoda, že túto pieseň nevieme celú.
Poznámka: Aj v kartotéke Františka Müllera sa nachádza záznam o sninskom zbojníkovi, ktorý ukrýval poklady v jaskyni na Magurici. Volal sa Haca Laca a pochádzal z Valaškoviec. Bol potomkom kuruckých vojakov Františka Rákociho, ktorí sa po neúspešnom povstaní schovávali práve v tejto obci.
/: Magurko, Magurko – želená Magurko :/
Ej Magurko, Magurko – ej želená Magurko.
/: Keľo na ce konare, :/ 3x – teľo u ce toľare.
Keľo na ce prútkov – teľo u ce dutkov, ej teľo u ce dutkov…
Poznámka: V nasledujúcich riadkoch sme sa rozhodli uviesť iba vybrané texty piesní a to tie, ktoré obsahujú slovo Snina alebo aspoň nejaký miestopisný názov aj napriek tomu, že tie isté piesne sa spievali v celom regióne a miestne názvy sa prispôsobovali tomu, kde bola aktuálne daná pieseň spievaná. Žiarivým príkladom môže byť známy refrén – „Voda, voda idze hučaci, šumne hrajú u tej Šnine hudaci“. Na ten istý text hrajú hudaci melódiu „u tej Snine“ ako aj „u Humennym“, či „vo Vranove“.
Ešči som nekradnul lem še budzem učic,
Text piesne v dokumente uvedený pod číslicou 2.
robia šibeničku, tam me budú mučic.
Šibenička nová, z bileho javora.
Budze na ce višec Dzurjov syn z Daľkova.
Vlasy mojo vlasy so sadlom masceny,
škoda by vás bulo višec na šibeni.
Orechovo konare, polamali beťare,
Text piesne v dokumente uvedený pod číslom 23.
šninských chlapcov pokapčali šandare.
Orechovo liščata tote šninske dzivčata,
dze lem pujdu, každemu še zapača…
Pre šidzem boľesci baba opita,
Text piesne v dokumente uvedený pod číslom 61.
Budzeme rozjimac, dze še opila.
U Humennym perši raz a u Dluhym druhý raz.
/: A jak prišla do Šniny, opila še zaš. :/
Po blace še vaľala a na palené volala.
/: Pálené, pálené, buc pochválené :/
Karčmarju, karčmarju
Text piesne v dokumente uvedený pod číslom 62.
nalej mi paľenky
/: bo už me nechceju :/
tote šninske dzevky.
A chto še chce na Daľkove ľubovac,
Text piesne v dokumente uvedený pod číslom 130.
muši sebe ľička a gamb´ maľovac.
Gamb´, gamb´ a i ľička maľovac
/: tot še može na Daľkove ľubovac. :/
Na Sirkani oheň hori,
Text piesne v dokumente uvedený pod číslom 160.
kaže dzevka parobkovi.
Podzme hašic šče je maly,
naj nezejdze do jaruhy.
Bo jaruha naše mesto,
tam cim dala svojo šerco.
Ako konečnú uvádzame novodobú pieseň, takzvanú „Šninsku hymnu“, ako ju označili jej skladatelia Cunci (Cezar) Frank, Tupo (Gustáv) Papp, Jóži Müller, Miľo Saxun, Janko Pavlík (Džan), Miľo Hudak a Miľo Cimbak (Cimbi) v roku 1936.
Naša mačka by še oddavala
Sninská hymna.
sušedovu za družbu volala.
/: Mačko naša neoddavaj ty še,
ktože budze lapac naše myše :/
Nie sú tu piesne, ktoré sa v Snine spievali pri rôznych obradoch a svadbe, krste, či pohrebe, pri priberaní dievčat do stavu dievok vo Veľkonočný pondelok sprevádzané tancom (takzvané „Kačky“) alebo pri priberaní chlapcov za parobkov. Je dôležité vziať na vedomie, že sme tu neuviedli piesne spievané pri rôznych obradoch a sviatkoch. Nie sú tu piesne, ktoré sa spievali pri svadbách, pri odoberaní sa od mamy, otca, sestry, brata, dokonca aj od babky a dedka, ktorí už nežili, ale ženích alebo mladucha si ich pamätali z detstva. Taktiež tu nie sú piesne vianočné a to len preto, lebo už dávnejšie boli zahrnuté do jazyka úradne spisovného alebo boli pozemplínčené a podobne. Škoda, že ich tu nedokážeme podať v úplnej originalite aj preto, že ich dnes už ani nevieme, lebo naposledy sme ich počuli spievať ešte v čase mladosti. Nechceme sa tým ospravedlňovať, ale bolí to, že ich už nevieme. Bôľ sa znásobuje, keď si spomenieme na to, že v čase keď ešte žil pán Ján Savka, pán Ondrej Demo jeho piesne nenahral len preto, lebo pre neho vtedy neboli novotou, hoci Savka sľúbil, že všetky piesne vyspieva v originále akoby na svadbe. Aj Ján Dunaj z Vyšného konca taktiež mohol svadobné piesne nahrať, no žiaľ nestalo sa tak. Títo dvaja spomínaní speváci svojho času boli zastavníci pri svadbách a vedeli nielen spievať, ale aj niesť celú procedúru – vtedy nevyhnutnú a dnes už neexistujúcu. Mrzí nás to.
Ján Vorek a Jarmila Voreková
Poznámka: Je potrebné doplniť, že na škodu veci je i to, že k daným piesňam neexistujú notové zápisy.
Autor obrazov a rok: Ján Vorek, 1982
Čo sa týka v Snine spievaných piesní, opäť sa vrátime ku kartotéke Františka Müllera, v ktorej sme objavili aj nasledujúci zápis:
Mládež napriek veľkej biede bola veselá a rada sa zabávala, práve tak, ako aj teraz. Chlapci, čo mali bačkory z vypracovanej kože s dubovou podrážkou, mohli aj zadupkať, keď sa tancovalo. Ostatní, chudobnejší, ktorí mali na nohy našnurované bačkory z nevypracovanej kravskej kože len potichučky tancovali, pretože ich dupkanie nebolo počuť. No a teraz, keď už zábava bola v plnom prúde, zavolalo sa: „Dubjanci vopred a sirovci nazad, aby to išlo v rad!“ No a keď sa už dobre zabávalo, chcelo sa vypiť a to sa aj stalo, keď bolo za čo. Krčmárovi sa spievalo takto: „Karčmaru veľo máš, nedávaj na rováš. Rovaš ci še straci, Pán Boh ci zaplaci!“ Predošlé dva veršíky len na ukážku z našich starých piesní, ktoré zbiera a za krátky čas vydá kronikár, aby tento národný poklad neprepadol.
Smutné je, že v celej pozostalosti Františka Müllera sa viac takéhoto etnografického materiálu nenachádza. Ako sám uvádza, tradičné piesne, ktoré sa v Snine spievali, zbieral a mal tendenciu vydať, ale k tomuto zámeru žiaľ nedošlo a vyzbieraný materiál sa stratil nevedno kam.
Dnes začiatok Pčolinskej ulice hneď za železničným priecestím v smere od Kukučínovej.
Poznáte aj nejaké iné básničky, pesničky, či iné veršovanky týkajúce sa Sniny a okolia? Napíšte nám
(retrospektiva.eu@gmail.com). Vopred sa tešíme na spoluprácu.
Spracoval: Mgr. Ján Bocan
Dedo by mal radosť. Jedny prázdniny sme spolu chodili po domoch v dedinách okolo Sniny a pýtali od ľudí nejaké predmety, ktoré sa viažu k histórii Sniny a fotili sme domy. Niekde nám niečo dali, niekde nie. Bola som ešte decko, trochu som sa hanbila. Škoda, že vtedy neexistovala vôľa z oficiálnych kruhov. „Izby revolučných tradícií“ boli dosť mŕtve oltáre…
Dnes je situácia veľmi podobná, ľudia sú všelijakí a záujem o výskumnú činnosť spočíva väčšinou na pleciach amatérskych bádateľov. Izby revolučných tradícií boli zamerané prevažne na veci, ktoré vtedajšie zriadenie preferovalo /odbojová, budovateľská a stranícka činnosť/. Zriadeniu Izby revolučných tradícií venoval Ján Vorek veľa času a úsilia. V blízkej budúcnosti pripravíme článok aj na túto tému.