Francúzske revolučné myšlienky sa nebezpečne šírili nielen na území Francúzska, ale živnú pôdu našli aj u nás. Maďarskí jakobíni medzi sebou tajne diskutovali a ich najobľúbenejším miestom bola Zemplínska stolica, pretože práve tam žili ich dvaja najväčší protektori a prívrženci; František Kazinczy a Melichar Sulyovszky. Aj Martinovics sa zúčastňoval tajných schôdzí v Sulyovszkého kaštieli, no raz ho prichytili. S podozrením na zradu sa Kazinczy spolu so Sulyovszkým a ďalšími spoločníkmi presunuli do Budína pred fórum kráľovského správcu známeho Jána Németha z Nyéku.
V tom čase býval v Sninskom kaštieli Jozef Rholl z Dvorníkov, posledný predstaviteľ maďarských oligarchov. Bol náladový a ľahostajný, povýšenecký a skromný, náboženský a nepriateľský, krutý a nežný, vždy excentrický, ale vynaliezavý a vtipný zároveň. Cnosť, v maďarskom zmysle tohto slova, bola základom všetkých jeho činov. V pamäti ľudu o ňom a o jeho povahovo rovnakom synovi, o poslednom mužskom potomkovi Rhollovcov z Dvorníkov, ešte stále prežívajú rozprávky, legendy a strašidelné príbehy. Žehnajú ich a zároveň preklínajú v závislosti od toho, ktorý rozmar v nich momentálne dominuje.
Jozef Rholl bol rodeným Maďarom od hlavy až k päte a neznášal jakobínov. Hrozivé obrazy revolúcie sa mu premietali pred očami a neustále sa medzi nimi objavovala krvavá hlava Márie Antoinetty. A sninskí Slováci boli tvrdohlaví ľudia s nenávistnými očami.
Z toho dôvodu si Jozef Rholl dal priniesť na obranu kaštieľa desať najmodernejších pušiek z Viedne. A hneď ako pušky dorazili, musel ich samozrejme vyskúšať. A tak vytiahol prvú pušku a vyšiel na balkón kaštieľa. Kam zamieriť? Oproti kaštieľu stojí na opačnej strane cesty obrovská sýpka. Na nej skladal jeden Slovák šindľovú strechu. Rhollove oči sa zablýskali, zbraň oprel o rameno – a po jednom výstrele sa človek opravujúci šindľovú strechu bez jediného výkriku skotúľal dolu zo strechy. Vec bola vybavená. Puška bola funkčná.
* * *
Zastrelený Slovák však po sebe zanechal malého syna. Chlapček pekne rástol, mnohokrát sa vybral von pohrať sa s ostatnými deťmi. Často mu napadlo, prečo on nemá otca, keď ostatné deti otcov majú. Opýtal sa na to svojej drahej matky a zistil, čo potreboval vedieť. Do jeho srdca sa vliala horkosť, do jeho duše smútok. Cítil, že sa stala veľká nespravodlivosť a už sa nedokázal so svojimi rovesníkmi tak radostne zabávať ako predtým. Keď prechádzal popri blýskajúcom sa kaštieli, stále sa zastavil, dlho si obzeral rad oblokov a bezchybnú strechu, potom si vzdychol a išiel pásť husi.
* * *
Znova sa začal ozývať bojový hluk. Spriatelené veľmoci už tretíkrát spojili svoje sily, aby veľkú francúzsku kométu, ktorá oberala ich hviezdy o jas, zničili. Hudba hrá, náborár kráča a s vínom v ruke radostne vykrikuje:
„Vzchop sa brat môj! Cisár je v nebezpečenstve.“
Bolo ho počuť ešte len v Humennom, no osirelé dieťa, Pavol Krasznyik okamžite zmizol zo Sniny. Nemal tam sladký život, a tak sa vybral za hlasom vojny. Trafí ma do hlavy delová guľa a bude pokoj, pomyslel si. Keď sa však poslednýkrát lúčil s rodnou dedinou, päsťou sa vyhrážal kaštieľu.
Vojnu prebojoval spolu s kočišom grófa Van der Nátha z Humenného, ktorý narukoval za vojaka kvôli sklamaniu v láske. Domov sa vrátil v čase, keď sa už Napoleon triasol pri pomyslení na minulosť na ostrove Svätej Heleny, avšak Pavol Krasznyik ostal u husárov. Dlho bojoval sám so sebou, až smútok za domovom – tá vášnivá túžba, ktorá mu neustále sužovala dušu, u neho napokon zvíťazil. Musel sa pomstiť za smrť svojho otca. Bez toho by ďalej žiť nedokázal.
Vrátil sa teda domov a oženil sa. Dovtedy už starý pán kaštieľa umrel a panoval tam jeho syn, Štefan Rholl. Pavol Krasznyik sa zastavil pred bránou a prisahal pri spomienke na svojho otca, že na Zemplíne nebude viac Rhollových potomkov. Nový pán však mal veľmi rád vojenského vyslúžilca a mnohokrát ho vyzýval, aby sa pripojil k jeho službám ako husár. Pavol Krasznyik bol neoblomný. Keď raz pracoval na poli so svojou peknou, mladou manželkou, Štefan Rholl práve prechádzal okolo. Pristúpil k žene, pohladkal jej tvár a poštípal bradu. Potom pokračoval ďalej v ceste.
Na ďalší deň sa Pavol Krasznyik prihlásil v kaštieli za husára. Štefan Rholl ho pobúchal po pleci. Páčilo sa mu, ako sa na mládencovi napína husársky odev. Bledú tvár a blčiace oči si však nevšimol. Ale mal si ich všimnúť. Pavol Krasznyik totiž už o týždeň ukryl pušku, ktorou starý Rholl zabil starého Krasznyika, na veľmi dobré miesto – do suterénu kaštieľa neďaleko jedľových stromov. Ďalej však slúžil svojmu pánovi verne, nenápadne.
Dieťa Štefana Rholla, nádherná Klára, vyrástla a bola súca na vydaj. Mládenci zo siedmich stolíc súťažili o priazeň nádhernej a navyše i bohatej dievky. Avšak márne. Tým najšťastnejším sa stal gróf Teodor Csáky, s ktorým sa Rholl zoznámil v hostinci vo Vranove a grófova povznášajúca a energická povaha na neho zapôsobila natoľko, že ho okamžite pozval na lov medveďa. Práve na tejto poľovačke sa stalo, že vystrelená guľka zasiahla Rhollovu stoličku. Nikto nevedel odkiaľ prišla, a tak sa zhodli na tom, že to bola nejaká poblúdená strela.
* * *
Je hlboká noc. V jedálni Sninského kaštieľa sedia traja: Štefan Rholl, gróf Teodor Csáky a jeho snúbenica Klára Rhollová. Práve v tejto chvíli stanovujú dátum svadby. Rholl je nahnevaný, snúbenci sú až nápadne ticho. Vonku fúka vietor, na okná padá studený dážď. Nálada je približne rovnaká vonku i dnu. Starý Rholl myslí na to, že keď vydá svoju jedinú dcéru, skončí sa história ich rodu. Ich meno zanikne. Jeho pohľad je naplnený horkosťou, a tak hľadí pred seba. Zrazu poskočí a päsťou udrie do zvončeka.
„Klára, choď spať!“
Klára sa postaví, rozlúči sa so svojím snúbencom a bez slova poslúchne otcov príkaz. Do miestnosti vstúpi husár Pavol Krasznyik. Je bledý a jeho oči sa blýskajú.
„Kde máš manželku ?“ vyskočí na neho Rholl.
„Doma!“
„Priveď ju sem.“
Husár sa trochu otrasie a je ešte bledší.
„Nie!“ znie tichá odpoveď.
Gróf nedokáže zniesť pohľad husára. Postaví sa a udrie ho po tvári. Rholl do neho nahnevane hodí zvonček. Husár sa otočí na päte a odchádza von.
„Otče, idem domov !,“ ozve sa gróf Csáky, „neznášam toto človeka, v hlave chystá niečo zlé.“
„Nejdeš nikam v takomto počasí.“
„Idem, ešte dnes musím byť v Humennom.“
Rholl zdvihne zvonček, zazvoní, postaví sa, žiadna odpoveď. Kde je husár? Husára nikde niet; zmizol akoby sa pod zem prepadol. A kým ho hľadajú, kým pripravujú koňa pre grófa, nikto si nevšimne temný tieň, ktorý sa mihne neďaleko od jedľových stromov a mizne v suteréne kaštieľa.
Otvoria sa hlavné brány a vyjdú z nich dvaja jazdci. Vietor fúka, dážď udiera jazdcom do tvárí. Pomaly sa vlečú v tme popri rade jedľových stromov. Prichádzajú k suterénu, odkiaľ vidieť svetlo. Vtom zvuk vetra preruší obrovský rachot a jeden z jazdcov vypadne zo sedla. Druhého jazdca koník nesie do bezpečia. K jazdcovi na zemi behom priskočí Pavol Krasznyik a začne kričať ako zranený lev. Jeho kamarát, sprievodca grófa, s ktorým spolu bojovali na nemeckom území, tu leží na zemi mŕtvy.
Nikto nevie, kam sa Pavol Krasznyik stratil. Zmizol. Medzi ľudom sa traduje, že zomrel v Kápolni. Štefanom Rhollom vymrel rod Rhollovcov z Dvorníkov. V Snine po nich ostala iba kaplnka pri brehu Cirochy na okraji lesa. V nej sa mení na prach telo posledného Rholla…
(neskôr majetok Alžbety Benyovszkej).
Autorom predchádzajúceho textu je Gejza Petraševič (1871 – 1908), ktorý sa narodil v roku 1871 v rodine gréckokatolíckeho kňaza v obci Hostovice. Študoval na gymnáziu v Prešove a univerzite v Budapešti. Vyštudoval právo, od roku 1898 sa stal súdnym koncipientom Peštianskej župy. Ešte v roku 1894 začal s písaním úvodníkov pre univerzitný časopis. Od roku 1896 pôsobil ako redaktor denníka Maďarský štát (Magyar Állam), od roku 1899 ako redaktor denníka Ústava (Alkotmány). Okrem prekladateľskej činnosti venoval pozornosť beletrizovaniu príbehov, príhod a historiek z oblasti rodného kraja, s ktorými sa zoznámil ešte v časoch detstva. Gejza Petraševič zomrel v roku 1908, no svojimi esejami si zabezpečil nesmrteľnosť. Tri príbehy týkajúce sa rodu Rhollovcov počas jeho pôsobenia v Snine sme sa rozhodli preložiť a práve na tomto mieste uverejniť. Príbeh s názvom Poblúdená strela je prvým v poradí. Veríme, že tieto príbehy napriek ich úctyhodnému veku oslovia i súčasných čitateľov a najmä bádateľov na poli regionálnej histórie.
Autor voľného prekladu a doslovu: Mgr. Ján Bocan