Retrospektíva

V maďarčine sa výraz „čierna polievka“ používa pre označenie tmavej polievky, ktorej hlavnú zložku tvorí krv; v prenesenom význame sa týmto výrazom označuje neočakávaná negatívna udalosť, prípadne nepríjemná povinnosť.

Štefan Rholl z Dvorníkov potichu smútil v Sninskom kaštieli. Svaly na jeho tvári sa občas pohli, nervózne mávol rukou a potom znova upadol do letargie. Slnko vonku priateľsky svietilo, ale jeho myšlienky boli veľmi pochmúrne. Pred očami sa mu zjavovali všetky hlúposti spôsobené jeho extravagantnosťou – všetky dobré aj zlé skutky. V predstavách videl náhly vzostup svojej rodiny a presne aj taký náhly pád. Jeho predok sa dostal na spišské pozemky odniekiaľ zo Saska a jeho otec, ktorý bol ešte viac excentrický ako on, vlastnil neskutočné množstvo majetkov. Vlastnil Dvorníky, Sninský kaštieľ a nespočetné množstvo dobytku. A všetko to malo vyjsť navnivoč. On sám bol jediným a posledným potomkom slávnej rodiny oligarchov. Dievča sa nepočíta. Dievča slúži iba na to, aby prinieslo nesmierne poklady ako veno svojmu manželovi. Ťažko stráviteľné, nepokojné myšlienky. A posledný Rholl, ktorého sa obával celý kraj, ktorý bol raz známy svojou krutosťou, inokedy svojimi dobrými skutkami, ktorý svoju nepokojnú náladu upokojoval vyžívaním sa v problémoch a zábavných momentoch druhých, a predsa sa stalo, že bol občas smutný a hlavou mu prelietavali pochmúrne myšlienky. To však trvalo iba niekoľko minút. Iba niekoľko minút, keď bol sám, keď tam nebol nik, kto by ho zabával alebo koho by mohol zosmiešňovať. Vtedy zabudol na všetko, vtedy bol excentrickým, bláznivým Rhollom, ktorý nachádza radosť v tom, že nakáže chromým žobrákom, aby skočili cez priekopu, keď rozhnevá a nahucká proti sebe dvoch priateľov, aby sa pobili do krvi, keď vystrelí na človeka, ktorý skladá šindľovú strechu, len aby vyskúšal svoju novú pušku. Tento Štefan Rholl nepoznal hranice svojich nespútaných činov. Či bol dôvodom smútok, že jeho rod vymrie alebo hysterický hnev alebo atavizmus, ktorý zdedil od otca, nie je známe. Pri častých zábavách v jeho sninskom orľom hniezde, mohol každý zúčastnený vidieť okolo Rhollových pier neopísateľnú črtu, ktorá ho robila výnimočným, no zároveň bola celá jeho bytosť kvôli tejto črte hrôzostrašná. Akoby nebol človekom, ale historickým obrazom visiacim na stene, z ktorého vystúpila mŕtva postava a prechádza sa medzi živými. Niekto zaklopal. Rholl sa nahnevane otočil k dverám. Cez dvere vstúpil vysoký, obrovský muž, Rholl sa ani nepohol zo svojho miesta. Bol to tunajší farár, ktorý mu ako jediný dokázal povedať nie a s ktorým sa práve preto denno-denne dvakrát pohádal a dvakrát udobril. Kňaz si bez slova sadol k stolu, zapálil si fajku a bez nálady prehovoril:

„Dnes máme pekné počasie.“
„Pekné,“ odpovedal Rholl pochmúrne.
„Dalo by sa ísť na poľovačku.“
„Dalo,“ zaznelo nervóznym tónom.

Potom bolo ticho. Kňaz fajčil fajku a Rholl sa lenivo hodil do veľkého rodinného kresla. Nakoniec kňaz prerušil ticho, dvakrát udrel po veľkom zvončeku na stole tak, že až dvaja sluhovia ihneď vbehli do izby. Dvorný poľovník, Iván Marko salutoval a čakal na príkaz. Kňaz Hrabovszký sa chcel ozvať, no Rholl sa zrazu zdvihol a s príkazom zdvihol ruku smerom k poľovníkovi.

„Zavolaj Popelku a Szomorúho!“

Ivan Marko sa otočil na päte a v nasledujúcom momente stáli pred pánom obidvaja muži – kočiš Popelka a husár Jozef Szomorú. Štefan Rholl vydal príkaz prísnym tónom.

„Popelka, poriadne vyumývaj kone, kočiar aj strieborný postroj, a ty, Jozef, urob všetko ostatné. Pripravte dvoch jazdcov a štyroch hajdúchov. Po obede vyrážame do Košíc!“

Príkaz bol vydaný. Oponovať sa nedalo. Ani kňaz sa nepokúsil odporovať, jednoducho sa zobral a nechal tam pána samého.  

„Už zas mu hlavou prebehla nejaká hlúposť,“ zamrmlal sám pre seba, keď kráčal dole schodmi.

Pokým si Rholl mädlil od radosti ruky nad predstavou, ako bude mesiac zlostiť košického veliteľa a premeriaval si očami miestnosť so zbraňami, na zadnom dvore prebiehali práce. Sluhovia umývali a utierali v strede nádvoria postavený prekrásny drahý kočiar, starali sa o kone, umývali strieborný postroj. Vzadu celý rad sluhov nakladal na kočiar debny, ktoré boli plné jedla a nádherného šatstva.

Poobede, keď už slnko na oblohe pomaly zapadalo, otvorili sa krídla veľkej brány a dvaja drábi tancujúc na svojich koňoch vyskočili na rovnú cestu. Nasledovala ich nádherná konská štvorka s jazdcami po oboch stranách. A v žltom koči mocný pán Štefan Rholl. Celý sprievod vzadu uzatvárali dvaja drábi na svojich ľahkých koníkoch. Takto vyrazili smerom k Humennému. Na ceste sa začal tvoriť oblak prachu a zbožní poddaní ich už z diaľky obchádzali, pretože vedeli, že v tom oblaku prachu je zababušený sninský zemepán. Blýskajúci sa sprievod sa zastavil až vo Vranove. Jazdci zostúpili zo zadnej časti koča, kde práve odpočívali a znovu začali behať za kočom. Veľký hostinský Sija Moskovics, verný poddaný grófa Jána Barkányiho, pozdravil pána hlbokou poklonou. Nedalo sa s ním vtipkovať a už vôbec nie mu oponovať. Preto hneď vybavil, aby bolo všetko ihneď pripravené pri nohách tohto pána. A keďže prejavil vôľu ostať aj cez noc, poprosil dvoch hostí, aby odišli z hlavnej hosťovskej izby. Hostia však nijako nechceli počúvnuť príkaz a po tom, čo vyhodili starého Siu, zatvorili za sebou dvere. Štefana Rholla pochytil jedovatý hnev a bol strašne zvedavý, kto sú tí hostia, ktorí sa s ním takto zahrávajú. Zahryzol si do fúzov a hlasno privolal drábov. Nahnevanými krokmi sa potom vydal cez chodbu osvietenú olejovými lampami k hosťovskej izbe. Drábi ho nasledovali a starý krčmár sa triasol v kúte. Čo sa tu stane? Čo ten človek vyvedie? Po prvom zabúchaní päsťou po dverách sa Sija Moskovics cítil akoby ho tá istá ruka udierala po chrbte.

„Kto je tam,“ reval Rholl zvonku.
„Čo je vás do toho,“ zakričal hlas zvnútra.
„Ja som Štefan Rholl z Dvorníkov a upozorňujem vás, že s mojimi drábmi vylomíme tieto dvere!“
„A ja som gróf Teodor Csáky a upozorňujem vašu milosť, že toho, kto sem vkročí, čo i len jednou nohou, zastrelím ako psa!“
„O hohó! Ani polovica toho, čo ste povedali, nie je vtipná! Mládenci do toho,“ kričal Rholl celý bez seba.

No ale po Popelkovi nebolo ani chýru ani slychu, rovnako ako po Ivanovi Markovi. Dokonca aj Jozef Szomorú si držal tichý odstup v diaľke. Rhollovi sa od hnevu zatočilo v hlave. Také niečo sa mu ešte nestalo.

„Podpálim dom,“ zakričal poslednýkrát sninský oligarcha.
„Rozmliaždim ti črevá,“ zamrmlal hlas spoza dverí.

A týmto sa pohár naplnil. Bezmocný pán sa oprel o roh a iba vďaka Jozefovi Szomorovi nespadol. Trochu sa nadýchol. Hlboké ticho využil starý Sija, aby sa prebral z mdlôb. Rholl sa pokúsil celú situáciu otočiť. Jemne potriasol kľučkou a pokojne povedal:

„Ty gróf, vidím, že si človek ako sa patrí, nevojdem do izby, ale keď ty neprídeš von, dám túto budovu zbúrať.“

Po krátkom čakaní bolo počuť kľúč v zámke a vo dverách sa objavil vysoký blonďavý mladý muž so širokými plecami.

„Som gróf Teodor Csáky.“
„Štefan Rholl z Dvorníkov.“

Potriasli si rukami; dlho a tvrdo. Týmto podaním rúk vyjadrili obaja vzájomný rešpekt. Gróf zakýval svojmu tajomníkovi, tajomník zakýval Moskovicsovi a známosť, ktorá sa začala veľkým rozruchom, pokračovala tak, že Rholl prijal čestné slovo grófa, ktorý mu prisľúbil, že ho navštívi a zapoľujú si na medvede a na diviakov. Gróf Csáky prijal toto láskavé pozvanie viackrát a ako ukazujú sninské sobášne matriky, v roku 1828 si gróf Teodor Csáky zobral v Sninskom kaštieli za ženu Kláru Rhollovú, jedinú dcéru Štefana Rholla z Dvorníkov.

Slnko svietilo vysoko na oblohe, keď sa Štefan Rholl zobudil a pokračoval vo svojej ceste smerom do Košíc. Mohlo byť popoludnie, keď minul Kochanovce a rýchlo pokračoval smerom do Sečoviec. Už z diaľky sa v lúčoch slnka blyšťala kostolná veža. No zrazu ako keby sa takéto veže začali blýskať aj na ceste. A tak aj bolo. Od Sečoviec sa po ceste normálnym tempom približovala asi stovka nemeckých vojakov. Pravdepodobne sa vybrali na svoje nové pôsobisko. Na čele Nemcov sa niesol statočný rytier, barón Hermann Zinzendorff, kapitán. Obľúbený muž generála, grófa Pongrácza. Rholl okamžite vydal rozkaz, že sa pred Nemcami nesmú stiahnuť z cesty. Maďarom sa neuhýba z cesty, Nemcom sa taktiež nevyhne. Obidva sprievody sa pomaly k sebe približovali, no Popelka, skúsený kočiš, nepreukázal žiadnu ochotu stiahnuť sa z cesty. Kapitán Zinzendorff a ostatní Nemci veľmi živo gestikulovali blížiac sa ku koču a mečmi sa snažili koču ukázať, kade vedie cesta, no Popelka držal pevne opraty a tváril sa, že znameniu neporozumel. Stretli sa. Prvý rad Nemcov odskočil trochu nabok, potom sa všetci zastavili a stáli ako stĺpy. Pred ich očami stál bez pohnutia Rhollov blyštiaci sa štvorzáprah. Kone boli nepokojné, no Popelkove silné ruky im zabránili v pohybe. Naraz začali na seba kričať – Zinzendorff po nemecky, Rholl po maďarsky:

„Nabok!“

Žiadny efekt. Zinzendorff napäto prešľapoval na chrbte svojho koňa, Rholl so stoickým pokojom sedel opretý vo svojom koči. Dvaja Nemci poskočili dopredu a nakázali Rhollovi, aby sa stiahol z cesty.

„Nech sa stiahne váš veliteľ,“ bolo počuť hlasno z koča, „ja som sa ešte nikomu nevystúpil z cesty, ani Nemcom nie.“ Zinzendorff pricválal ku koču.
„Ktože je to,“ zavrčal nahnevane.
„Vás do toho nič,“ ozvala sa tvrdá odpoveď. Kapitán zdvihol svoj meč.
„Prvý rad dopredu,“ zaznel hlasný príkaz. Nemci prišli dopredu.
„Tohto pána vytiahnite z koča a dvanásťkrát ho udrite.“

Železní zoskočili zo svojich koňov a už o chvíľu po Štefanovi Rhollovi z Dvorníkov radostne skákala tvrdá trstinová palica. Jozef Szomorú vybral svoj meč, aj Iván Markó chytil svoju karabínu na ochranu svojho pána, ale nemalo to žiadnu cenu, keďže ostatní Nemci ich ihneď odzbrojili. Po výprasku ležal Rholl v tráve na kraji cesty, akoby ho šľak trafil. Ale netrafil. Krátko na to sa zodvihol, nasadol do koča a zakričal Popelkovi do uší:

„Naspäť!“

Kočiš obrátil koč a bleskurýchlo sa rútil naspäť smerom ku Kochanovciam. Rholla zbili, no svoje slovo dodržal. Nemcom neustúpil. Radšej sa otočil. Ale tu už skončila všetka zábava. Rholl bol nahnevaný a rozmýšľal nad vhodnou pomstou; nebol sangvinikom, skôr cholerikom, ktorý nikdy nezabúdal. Pri Hriadkach sa koč vybral na sever, kým Nemci zamierili smerom k Michalovciam. To Rhollovi stačilo, aby zistil totožnosť vzdorovitého Nemca. Na hraniciach Sačurova zastavil svoj koč pri kríži na okraji cesty. Každému nakázal, aby si kľakol pod kríž a sľúbil, že to, čo sa stalo na ceste medzi Kochanovcami a Sečovcami, ostane tajomstvom. A kto toto tajomstvo vyzradí, toho hneď na mieste zastrelí alebo umučí k smrti vybranými mučiacimi technikami. Sluhovia verne zložili prísahu a s nepríjemným pocitom sa vybrali naspäť tam, odkiaľ prišli – do Sninského kaštieľa.

Bolo sychravé jesenné počasie. Dážď padal už asi druhý týždeň. Vlastníci hostincov mali šťastie. Čo urobí v takomto prípade Maďar? Ženy nechá sedieť doma nad dramatickými nemeckými románmi, a sám sa vyberie do hostinca, aby si užil malý oddych od domácnosti. Takto ide čas, kým nepríde zima a začnú sa dedinské výlety, meniny, zabíjačky, plesy a iné zábavy, ktoré dokážu potešiť telo a dušu. Vo veľkom  humenskom hostinci sedeli pri stole traja nemeckí dôstojníci, a ako bolo zvykom, sťažovali sa na počasie, na víno, potom sa ponosovali na to, že im chýbajú pekné ženy. Najviac však nadávali na košického veliteľa, ktorý ich z Michaloviec premiestnil do tejto diery, kde v jednom kuse padá dážď, kde človek nevidí nikoho iného než Židov, kde ani s humenským grófom sa nedá spriateliť tak, ako s michalovským grófom Sztárayom. Gróf Van der Náth je doma iba vtedy, kedy chce a ani vtedy sa s nikým nestýka, nieto ešte s vojenskými dôstojníkmi. Pri tom ako sa takto nudili, s veľkými povzdychmi medzi nadávkami, sa vo dverách miestnosti zjavil pán zahalený od hlavy po päty v kožušine. Usadil sa pri jednom zo stolov a otočil sa chrbtom k dôstojníkom a podobne ako oni, začal nadávať na počasie, na víno, na jedlo, na krčmára a na všetky živé bytosti. Naraz začul výrazný hlas a zbystril pozornosť. Jeden z dôstojníkov – kapitán, začal rozprávať svoj príbeh – prípad spred troch rokov, ktorý sa stal na ceste medzi Kochanovcami a Sečovcami, kedy Štefan Rholl dostal pri ceste výprask palicou. Dôstojníci sa príbehu veľmi smiali, pán v kožušine sa obrátil a ostro sa pozrel kapitánovi do očí.

 „To je on,“ mrmlal sám pre seba a cítil ako mu pomstychtivosť zahaľuje tvár. Dôstojník pokračoval.
„Problémom je, že dodnes neviem, kto bol ten zbabelý pán!“

Pán zahalený v kožušine si vzdychol. Takže nevie! Rýchlo zaplatil a vybral sa k dverám, pričom si tvár zakryl kožušinovým golierom. Z dverí sa ešte raz obzrel a s víťazným úsmevom si ešte raz premeral nič netušiaceho kapitána, ktorý pokračoval v rozprávaní príbehu.

Nemusím snáď pripomínať, že dôstojník, ktorý príhodu rozprával bol barón Hermann Zinzendorff, a muž v kožušine bol Štefan Rholl z Dvorníkov.

* * *

Aké drsné a daždivé počasie bolo v septembri a októbri, také suché, jasné počasie bolo v novembri toho istého roku. Ľudia vášnivo pracovali, každý sa snažil dohnať zameškanú prácu za dva stratené mesiace. V tom čase sa začali aj široko-ďaleko známe lovy na medvede a diviakov, ktoré organizoval Štefan Rholl v lesoch v okolí Sniny a Stakčína. Najmä v roku 1829 prebiehali veľké prípravy na poľovačku, na ktorých boli prítomní predstavitelia významných rodov Csáky, Sztáray, Van der Náth, podžupan Ladislav Dókus, nechýbali Szirmayovci, Dessewfyovci, Füzesséryovci a Beniczkyovci, a dokonca ani nemeckí dôstojníci humenskej miestnej stráže, na čele s barónom kapitánom Hermannom Zinzendorffom, ktorí nikdy predtým pozvaní neboli. Štefan Rholl ich dal priviezť na koči so štvorzáprahom, ktorým si zvykol poctiť veľmi vzácnych hostí, keď má dobrú náladu. A táto poľovačka bola skutočne veľkolepejšia ako obvykle. Doteraz sa páni v kaštieli zdržiavali iba jeden týždeň, no teraz tu boli už druhý týždeň a nezdalo sa, že by oslavy smerovali ku koncu.

Dôvodom bola prítomnosť kapitána baróna Zinzendorffa. Starý Rholl ho neustále obskakoval, plnil mu všetko, čo mu na očiach videl a bol natoľko zdvorilý, že kvôli nemu vždy servírovali najchutnejšie rýnske vína. Kapitán sa ospravedlňoval, že nemôže opustiť svoju posádku na takú dlhú dobu; nezabralo to. Pán domu veľmi chcel, aby ostal, a kapitán nakoniec poslal dvoch dôstojníkov dopredu, aby sa posádke bez veliteľa niečo neprihodilo. Druhým týždňom sa však veľké oslavy predsa len skončili. Niektorí hostia sa vybrali do svojich vlastných domovov, no iní sa vybrali na farmu do Veľkých Turoviec, aby sa zabávali ďalej. Rholl sa s každým srdečne rozlúčil. Kapitána Zinzenforffa však odtiahol nabok a pošepkal mu do ucha:

„Pán barón, pošepkám vám tajomstvo. Na hraniciach Stakčína pri Roztoke sa nachádza jeden a pol metra vysoký medveď. Toto som ostatným neprezradil, pretože som ho nechával pre vás. Zajtra pred obedom sa tam vyberieme s dvornými poľovníkmi a ulovíme ho. Keď jeho kožu zašlete cisárovi, ihneď vás povýši na hodnosť majora.“  

Kapitánovi sa zablýskali oči. Pevne zatriasol pánovou rukou a radostne sa ponáhľal hore schodmi do svojho apartmánu. Samozrejme, celú noc sa mu snívali stále krajšie a krajšie sny. Stál pred ním obrovský medveď, na ktorého víťazne kládol nohu a potom ho predstavil cisárovi Františkovi, ktorý mu ihneď na mieste prišil zlatý golier na kabát. Ráno radostne vyskočil z postele a ďalej rozmýšľajúc nad svojimi snami sa rýchlo obliekol. Celý šťastný vstúpil do izby Štefana Rholla, no na prahu sa prekvapene zastavil. Sedel tam Štefan Rholl vo veľkom rodinnom kresle a pred ním stál poľovník Iván Markó, kočiš Popelka, husár Jozef Szomorú a štyria drábi. Rholl sa na nich pozeral nahnevane a prísne, akoby im pred chvíľou niečo hovoril, no keď Zinzendorff vstúpil do izby, prestal.

„Dúfam, že ste pochopili,“ povedal prísne.
 „Áno, pane,“ znela jednohlasná odpoveď.

Mávol rukou a sluhovia zmizli, akoby ich pohltila zem. Zinzendorff pristúpil bližšie.

„Zrejme ste dávali rozkaz ku poľovačke.“
„Áno,“ znela odpoveď.  

V izbe bolo šero, a tak si Zinzendorff nevšimol zákerný úsmev, ktorý neustále pretrvával na tvári Štefana Rholla. Všimol si však tón hlasu. Vyzerá, že je vzrušený, pomyslel si.

„Ideme?,“ opýtal sa po krátkej chvíli.
„Áno, ideme,“ povedal Rholl odmerane a postavil sa, aby roztiahol závesy na oknách.

Do izby sa vlialo príjemné svetlo. Rholl začal kráčať po izbe, potom jemne posadil kapitána, ktorý niečo hľadal na stole, do rodinného kresla. Kapitán sa začal cítiť nepríjemne. Akoby toho človeka vymenili, akoby to nebol ten, kto tu bol včera. A ten mrazivý, zvláštny pohľad. Chlad mu začal behať po chrbte. Rholl sa posadil k stolu oproti nemu a hrajúc sa so zvončekom, sa s chladným pokojom otočil ku kapitánovi:

„Viete vy, pán barón, čo je napísané pri vstupe do kostola v Berehove?“
„Nie!“
„Takže vám to prezradím, pretože je dobré takéto veci vedieť. Píše tam: Vicém pro vice reddo tibi care amice! Je dobré si takéto veci vryť do pamäti.“

Kapitán nechápavo pozeral na Rholla, ktorý vytrvalo pokračoval:

„Vidím, že kapitán si všetko dobre pamätá.“

Zinzendorff chcel vyskočiť zo stoličky, no Rholl ho prudko potiahol naspäť.

„Pamätáte sa na pohostenie Imreho Thökölyho prostredníctvom tureckého pašu z Oradey?“

Zinzendorff pozbieral sily a chrapľavo povedal:

„Pamätám! Bola to čierna polievka.“
„Áno, tá čierna polievka, ale teraz vám pripomeniem novšiu udalosť. Spomeňte si na udalosť spred troch rokov, ktorá sa stala na ceste medzi Kochanovcami a Sečovcami.“

Kapitán sa pozrel priamo do Rhollovej tváre a zrazu vykríkol.

„Hach!“
„Áno,“ odpovedal s chladným pokojom Rholl, „ten pán som bol ja. Aj teraz ma páli na chrbte tých dvanásť úderov.“

Kapitán siahol po svojom meči a vyskočil ako zúrivý lev. A v tom momente Rholl zazvonil na zvonček. Izba sa za okamih naplnila. Vpredu stál Jozef Szomorú, za ním vbehli do izby ostatní a barón Hermnan Zinzendorff, železný kapitán, v nasledujúcich sekundách ležal na dereši.

Štefan Rholl z Dvorníkov ho pobúchal po pleci a povedal:

„Pán barón, aby ste vedeli, ja nezvyknem ostávať nikomu nič dlžný. Vicém pro vice reddo tibi care amice! Dokonca dvakrát toľko a s úrokmi.“
„Do toho!“

V nasledujúcej minúte sa v ruke Jozefa Szomorúho objavila orechová palica, ktorá v pravidelných intervaloch udrela kapitána – dvadsaťštyri krát. Zinzendorff zaťal zuby a bez slova trpel údery. A po dvadsiatich štyroch úderoch sa Štefan Rholl z Dvorníkov znova ozval:

 „Pán kapitán, toto je moja čierna polievka. Teraz sme si kvit a keď chcete, môžeme ísť na toho medveďa.“

Kapitán Zinzendorff sa však nezastavil, kým nedošiel do Košíc, a podobne ako Rholl, ani on nepovedal nikomu ani slovo o sninskej čiernej polievke. A to, že sme sa o nej niečo dozvedeli, nie je chyba našich otcov, ale našich matiek…

Autorom predchádzajúceho textu je Gejza Petraševič (1871 – 1908), ktorý sa narodil v roku 1871 v rodine gréckokatolíckeho kňaza v obci Hostovice. Študoval na gymnáziu v Prešove a univerzite v Budapešti. Vyštudoval právo, od roku 1898 sa stal súdnym koncipientom Peštianskej župy. Ešte v roku 1894 začal s písaním úvodníkov pre univerzitný časopis. Od roku 1896 pôsobil ako redaktor denníka Maďarský štát (Magyar Állam), od roku 1899 ako redaktor denníka Ústava (Alkotmány). Okrem prekladateľskej činnosti venoval pozornosť beletrizovaniu príbehov, príhod a historiek z oblasti rodného kraja, s ktorými sa zoznámil ešte v časoch detstva. Gejza Petraševič zomrel v roku 1908, no svojimi esejami si zabezpečil nesmrteľnosť. Tri príbehy týkajúce sa rodu Rhollovcov počas jeho pôsobenia v Snine sme sa rozhodli preložiť a práve na tomto mieste uverejniť. Príbeh s názvom Sninská čierna polievka je druhým v poradí. Veríme, že tieto príbehy napriek ich úctyhodnému veku oslovia i súčasných čitateľov a najmä bádateľov na poli regionálnej histórie.

Autor prekladu, úvodného slova a doslovu: Mgr. Ján Bocan