Nedeľňajší 18 kilometrov dlhý výlet z Osadného na bývalý trojhraničný bod s nasledovným zostupom po deliacej čiare Slovensko-Poľskej hranice až do poľskej Balnice, kde vás očarí kúzlo funkčnej úzkokoľajky a následný návrat do Osadného, bol akousi neoficiálnou rozlúčkou s tohtoročným letom. Samozrejme tá najkrajšia časť roka z pohľadu turistiky ešte len začína, a sezóna nadšeného turistu trvá v podstate 365 dní v roku.
Ale poporiadku. Táto akcia oslovila v počiatku približne 40 ľudí svojou aktívnou účasťou, keďže išlo o stredne náročnú túru, ktorá nie je veľmi vhodná pre skôr narodených. Túru sme ukončili v druhej polovici nedele odbornými prednáškami zberateľstva, histórie a poznatkami skvelých ľudí, ktorí vracajú lesk a hrdosť národu poznačeného biedou a vojnovými zločinmi nie tak dávnych časov, už v kruhu 80 ľudí, čo je vskutku nádherné a motivujúce pre iniciovanie ďalších podobných akcií. A len tak na okraj, najstarší člen, ktorý si to s nami celé odchodil, Marián Haľko z Humenného, má 73 rokov a aj keď zdravotne možno nie je už v tej najlepšej kondícii, ukázal všetkým, ako sa vie správny turista popasovať i s ťažšie dostupným terénom. Klobúk dole.
Marián Haľko, Jozef Krajňák a Dušan Reiser.
K trojhraničnému kameňu sme sa vybrali po najkratšom chodníku pod vedením skúseného turistického vodcu Dušana Reisera, ktorý počas menších prestávok okrem osvety ochranárstva a opisu lokality, kde tu vpálil i vydarený vtip, takže sa postaral o fakt pestrý program a hlavne skvelú náladu. Opisovať úchvatnú prírodu Národného parku Poloniny je asi tak zbytočné, ako sú zbytočné a nevhodné zásahy človeka do tohto nášho pokladu a výkladnej skrine Slovenska len pod vidinou zisku. Toľko otrepané tvrdenia o nenahraditeľnej zamestnanosti zaostalých regiónov nešetrnou ťažbou každému dokonale vyvrátia naši susedia na poľskej strane v Balnici, kde podpora turistiky a tým i možnosti živobytia je skvelým príkladom, aj keď verím, že ochranári by v lese najradšej nevideli nikoho.
Ale vráťme sa na už perfektne až vzorovo označený turistický chodník vedúci po hraničnom pásme Poľska a Slovenska. Od trojhraničného bodu sme sa už len kochali neuveriteľnou rôznorodosťou terénu, porastu, prírodným divadlom, kde si les sám hospodári a nakladá so svojím ekosystémom. Nádherný chodník nás doviedol až do poľskej Balnice, kde čuduj sa svete naozaj funguje v plnej nádhere úzkokoľajka, ktorá bola kedysi súčasťou najväčšej siete úzkokoľajnej železnice v Európe. Jej veľká časť bola na našom území Slovenska, pričom pretínala i nám veľmi blízke pohorie Vihorlat. Bohužiaľ, kým my si obzeráme už len čiernobiele fotografie, susedia v Poľsku sa vozia. Tak si vravím, čo keby sme prestali píliť a rúbať a začali obnovovať. Možno by už nemal nikto potrebu utekať za prácou za hranice nášho regiónu a dedinky v okolí by opäť začali prekvitať životom a rodinným šťastím. Tak možno niekedy raz.
Vláčik, ktorý sme mali možnosť vidieť, doviezol hromadu ľudí z Majdanu. Bol úžasný a obzeral som si ho ako najnovší produkt z NASA. Ešte stále mám v sebe pocit závisti a obdivu voči nášmu poľskému susedovi, ktorý nás v štyroch stánkoch priamo na horskej stanici oslovil skvelou ponukou domácich výrobkov, perfektným čučoriedkovým koláčom, či chlebom s domácou masťou. A čo ma najviac ohromilo a neviem, či si to ešte niekto všimol, neponúkali absolútne žiadne produkty alkoholického či tabakového charakteru. Ponuka len kávy a čaju nikoho neurazila a nikoho ani nenapadlo sa po niečom podobnom zháňať. To, čo si niesol každý v ruksaku, je už druhá vec.
No najväčšie prekvapenie nás ešte len čakalo na ukážkovo označenom chodníku z Balnice do Osadného. Tak nádherne a profesionálne upravený chodník rôznym dreveným premostením, dreveným a kamenným nášľapným systémom, či prehľadným tabuľovým označením lokality alebo samotného porastu, som videl len v oblasti Tatier. Takže predsa len sa ten neoblomný ľadovec začal roztápať i na slovenskej strane.
Po šiestich hodinách úchvatnej turistickej chôdze sme sa vrátili do spoločenskej sály obce Osadné, kde nás už netrpezlivo a o to úprimnejšie privítal starosta Osadného Róbert Mikuláško so svojimi miestnymi gazdinkami, ktoré nám skvelo navarili a napiekli. Zo srdca ďakujeme. Janko Bocan nás všetkých oboznámil s obsahom prednášok, ktoré viedol spolu s Jozefom Novákom a prot. ThDr. Petrom Sorokom, správcom pravoslávnej cirkevnej obce Osadné-Hostovice. Tie sa niesli v duchu ťažkého života miestnych ľudí, stavu židovských cintorínov v Sninskom okrese a osvete dôležitosti záchrany hodnôt, na ktoré sa často zabúda. Nakoniec zarezonoval objav duchovného otca Petra Soroku v miestnych matrikách o hrdinstve osobností pri záchrane ľudských životov pri deportáciách židov do koncentračných táborov. Sú to ťažké témy o to ťažších životoch, ktoré prežívali možno i naši susedia a nemáme o tom ani potuchy. Je to stále viac aktuálna téma, ktorá by mala rezonovať hlavne v školských inštitúciách, keď vidíme ako a kde sa uberá politická atmosféra našej spoločnosti.
Celá táto veľkolepá akcia sa zavŕšila duchovným prepojením spomienkových modlitieb predkom, ktorým život nadelil veľké bremeno ľudskej ľahostajnosti a zloby danej vojnovej doby. Menoval som niekoľkých ľudí a ďalší by si to zaslúžili, ale tento článok nie je oficiálnou správou, ale skôr pocitovou záležitosťou, ktorá si zaslúžila napísať či vyrozprávať.
Peter Soroka a Peter Háber pri prednášaní modlitby.
Vskutku podarený deň a nádherná nedeľa v kruhu skvelých a bezprostredných ľudí. Veľká vďaka organizátorom. Za všetkých ĎAKUJEME.
Autor textu a fotografií: Róbert Jakubec